Jozef Heriban (1925): Rozdiel medzi revíziami

== Životopis ==

Jozef Heriban sa narodil Ignácovi Heribanovi a Márii (rod. Bohovičovej), ktorí dali svojim trom deťom kresťanskú výchovu. Po ukončení základnej školy, navštevoval biskupské gymnázium v Trnave. Mama mu zomrela, keď mal pätnásť rokov. Popri štúdiu navštevoval saleziánsky študentský domov, až kým v r. 1943 vstúpil do saleziánskeho [[Noviciát|noviciátu]] v [[Benediktínsky kláštor (Hronský Beňadik)|Hronskom Svätom Beňadiku]]. Po zložení prvých rehoľných sľubov v r. 1944, pokračoval v štúdiách v Saleziánskom pedagogickom študentáte v Trnave, kde si v r. 1947-1950 vykonal povinnú pedagogickú prax profesora cudzých jazykov. V r. 1950 mladého klerika Jozefa zastihla [[Akcia K|"barbarská noc"]], zdalo sa, že cesta k jeho povolaniu sa skončila. S malou skupinkou mladých saleziánov, prekročil 1. septembra hranice Československa a po rôznych dobrodružstvách sa dostal do [[Turín|Turína]], kde pokračoval v štúdiách. Tu 1. novembra ešte toho roku zložil doživotné rehoľné sľuby. V r. 1951-1955 si vykonal teologické štúdiá na Pápežskej saleziánskej univerzite v Turíne; v poslednom roku dosiahol teologický licenciát (ThLic.) diplomovou prácou z oblasti [[Mariológia|mariológie]]. 1. júla 1955 bol v turínskej bazilike vysvätený za kňaza. Komunistický režim však nedovolil jeho príbuzným vycestovať.

V r. 1955-1957 študoval na Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme, dosiahol licenciát z biblických vied. V októbri r. 1957 sa zúčastnil archeologickej štúdijnej výpravy v Qumráne a Jerichu. Po ukončení biblických štúdií, bol v r. 1957-1967 profesorom biblických vied v [[Tokio|Tokiu]], zároveň zastával funkciu špirituála bohoslovcov. Od r. 1965 do r. 1973 pôsobil ako [[Kaplán|kaplán]] a špirituál pri veľkej škole Inštitútu dcér Márie Pomocnice Seibi Gakuen College v Akabane (Tokio), na pozvanie ako [[Docent|docent]] [[Nový zákon|novozákonnej]] [[Exegéza|exegézy]] na teologickej fakulte otcov [[Spoločnosť Ježišova|jezuitov]] na Sophia University (Jōchi Daigaku) v Tokiu, ktorá je jednou z najznámejších japonských súkromných univerzít uznaných štátom, popritom prednášal [[Biblia|Sväté písmo]] na Shirayuri Women´s University.

V r. 1976 sa Jozef Heriban vrátil do Talianska, začal publikovať v taliančine a 15. novembra 1980 obhájil vyše 450 stranovú dizertačnú prácu z biblickej teológie; knižne vyšla v r. 1983. Popritom prednášal exégézu a [[Helenistické koiné|novozákonný grécky jazyk]]. Taktiež už v tomto období pripravuje prvé práce z biblických vied pre Slovensko. Ide predovšetkým o ''Bibliografickú príručku pre štúdium Svätého písma'' vydanú v r. 1986 v [[Slovenský Ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme|SÚSCM]], v ktorej podáva detailný prehľad 406 najlepších svetových biblických diel, ďalej priekopnícke poznámky k spisom Nového zákona z r. 1988, svetovo cenené encyklopedické dielo siedmych rokov vytrvalej práce prof. Jozefa Heribana, ktorým je 1300-stranový ''Príručný lexikón biblických vied'' z r. 1992, napokon jedinečná spolupráca na prvom jednozväzkovom vydaní Svätého písma s prihliadnutím k Neovulgáte z r. 1995, ku ktorému napísal všetky biblické úvody prof. Heriban a preložil knihy [[Kniha Tobiáš|Tobiáš]] a [[Kniha Júdit|Júdit]]; všetky úvody vyšli v r. 1997 v knihe ''Úvody do Starého i Nového zákona s výberovou a

tematicky zoradenou bibliografiou''. Prof. Heriban publikoval aj semiotické články o japonskom jazyku a mnohé iné práce.

V r. 1989 bol prof. Heriban v [[Dublin|Dubline]] zvolený za člena medzinárodnej organizácie Studiorum Novi Testamenti Societas, združujúcej svetových odborníkov na [[Nový zákon]]. Jeho meno sa uvádza medzi najvýznamnejšími veličinami v oblasti biblických vied a archeológie. Prednášal biblické vedy, na viacerých univerzitách vo svete, okrem vyššie spomínaných to boli Filipíny, Nemecko. Zúčastňoval sa na viacerých svetových kongresoch biblistov (Izrael, Francúzsko, Nemecko, Španielsko, Mexiko, Škótsko, Belgicko) a organizoval a viedol niekoľko vedeckých výprav do Svätej zeme. Prof. Jozef Heriban napísal súhrnne vyše 100 diel v rôznych jazykoch (taliančina, francúzština, angličtina, nemčina, japončina).