Infračervená astronómia: Rozdiel medzi revíziami

'''Infračervená astronómia''' je odvetvie [[astronómia|astronómie]] a [[astrofyzika|astrofyziky]], ktoré sa zaoberá pozorovaním objektov viditeľných v [[infračervené žiarenie|infračervenom svetle]]. Viditeľné svetlo je v rozsahu od 400 (modré) do 700 (červené) nm. Väčšie vlnové dĺžky ako 700  nm a kratšie ako [[Mikrovlnné žiarenie|mikrovlny]] sa nazývajú infračervené alebo sumbilimetrové žiarenie.

V roku [[1856]] bolo infračervené žiarenie detekovanédetegované škótskym astronómom Charlesom Piazzi Smythom aj v mesačnom svite.

Infračervené žiarenie, ktoré so svojou [[Vlnová dĺžka|vlnovou dĺžkou]] blížia viditeľnej časti svetla, sa mu i svojímsvojim chovaním do značnej miery podobá -  – môže byť teda aj detekovanédetegované podobnými zariadeniami ako viditeľné svetlo. Z tohoto dôvodu sa blízke IR žiarenie včleňuje do viditeľného optického spektra -  – väčšina teleskopov je teda schopná prevádzať pozorovania aj v „blízkom“ IR spektre. Vzdialenejšie časti IR spektra musia už byť pozorované špeciálnymi teleskopmi ako je napr. ''James Clerk Maxwell Telescope'' v [[Mauna Kea Observatory]].

Tak ako ostatné formy elektromagnetického žiarenia je aj to infračervené vedcami využívané pre hlbšie skúmanie [[Vesmír|vesmíruvesmír]]u. Keďže má IR žiarenie vysokú teplotu, je nutné, aby bol teleskop pri jeho pozorovaní tienený a navyše ochladzovaný tekutým [[Dusík|dusíkomdusík]]om (LN₂) alebo [[Hélium|héliom]] (LHe). Najviac sa táto nutnosť prejavuje v strednej až vzdialenej časti IR spektra. Značné problémy pri pozorovaní IR žiarenia pozemnými teleskopmi pôsobí vodná pára v [[Atmosféra Zeme|Zemskej atmosfére]], ktorá absorbuje jeho značnú časť. Z tohoto dôvodu sú teda teleskopy umiestňované do miest s veľkou nadmorskou výškou a nízkou vlhkosťou vzduchu. Medzi observatória, ktoré sú vybudované na takomto mieste patrí ''Mauna Kea Observatory'' ({{mnm|4205 m n. m.}}) Alebo ''[[Atacama Large Millimeter Array]]'' v [[Čile]] ({{mnm|5000 m n. m.}}).