Grécke povstanie: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
dBez shrnutí editace |
Bez shrnutí editace |
||
Riadok 61:
=== Námorné boje ===
Boje pokračovali aj na mori, [[Gréci|Grékom]] sa podarilo Turkov poraziť v bitke pri ostrove [[Chios]], kde Grékov viedol skúsený námorník a
Riadok 82:
Odpoveďou na britsko-ruský tlak proti [[Osmanská ríša|osmanskej ríši]] bolo uzatvorenie dohody medzi sultánom Mahmúdom II. a [[egypt]]ským miestodržiteľom [[Muhammad Alí|Muhammadom Alím]] ([[1769]]{{--}}[[1849]]) z januára [[1824]] o zákroku modernej egyptskej armády v [[Peloponéz|Morei]]. Výmenou za tento zákrok sultán sľúbil postúpiť egyptskému vládcovi správu [[Cyprus|Cypru]], [[Kréta|Kréty]], [[Sýria|Sýrie]] a Morey.
Egyptský expedičný zbor s celkovou silou 17 000 mužov pod vedením [[Ibrahím Paša|Ibrahíma Pašu]], syna Muhammada Alího, prezimoval na Kréte a vo februári [[1825]] na [[Peloponéz]]e. Egyptský zásah znamenal obrat vo vojnovej situácii. Vojenská a technická prevaha modernej egyptskej armády viedla k ťažkej porážke gréckych povstalcov v bitke pri [[Maniaki]] padli grécki vojaci aj sám [[Papaflessas]]. V júni [[1825]] bola dobytá [[Tripoli (Peloponéz)|Tripolitsa]],
Podľa Mahmúda bolo na jar [[1826]] grécke povstanie na konci. Modernizovaná vojenská mašinéria Muhammada Alího dosiahla víťazstvo, ktoré tradičným osmanským plukom a [[Janičiari|janičiarom]] dlho unikalo. Sultán stál pred dvomi naliehavými, navzájom sa podmieňujúcimi problémami. Potreboval sa vymaniť zo závislosti na [[egypt]]ských vazaloch, otcovi a synovi, a zároveň nasledovať Alího príklad a zahájiť sériu
Grécke povstanie, o ktorom si Mahmúd myslel, že sa skončí na jar [[1826]], trvalo však ešte dlho. Po páde [[Messolongi]] sa konflikt zmenil na vojnu s kleftami, ako [[Turci]] nazývali gréckych banditov. Oddiely povstalcov útočili v horách na osmanské pozície a ich vodcovia sa pokúšali uzatvoriť dočasné prímerie vždy, keď sa im situácia zdala byť zúfalá. Izolované grécke posádky pokračovali ďalej v odpore.
Riadok 94:
Sultán Mahmúd II. sa v snahe zdôvodniť porážku v decembri [[1827]] obrátil na pobúrené moslimské obyvateľstvo s manifestom, v ktorom obvinil [[Rusko]] z podnecovaní gréckeho povstania a vyhlásil akkermanskú konvenciu z októbra [[1826]] za neplatnú. Cár [[Mikuláš I. (Rusko)|Mikuláš I.]] vyhlásil sultánovi [[26. apríl]]a [[1828]] vojnu. Ruským vojskám sa podarilo obsadiť [[Moldavsko]] a [[Valašsko (Rumunsko)|Valašsko]], ale zle vyzbrojená a diletantsky vedená armáda nebola príliš úspešná. Výsledky prišli až keď vedenie armády prevzal generál [[Ivan Ivanovič Dibič]] ([[1785]]{{--}}[[1831]]). V júni [[1829]] dobyl [[Silistra|Silistru]], prekročil pohorie Balkán a [[22. august]]a [[1829]] po týždennom obliehaní vstúpil do [[Edirne|Drinopola]]. Medzitým na kaukazskom fronte operoval generál [[Ivan Fjodorovič Paskevič]] ([[1782]] – [[1856]]), ktorý už [[5. júl]]a [[1828]] dobyl [[Kars]] a [[14. september|14. septembra]] [[1829]] vstúpil do [[Erzurum]]u.
Rusko-turecká vojna sa skončila [[14. august]]a [[1829]] [[Drinopolský mír|drinopolským mierom]]. Ruské hranice
==Dozvuky==
[[
Po zavraždení gréckeho prezidenta [[Kapodistrias]]a v auguste [[1831]] však [[Grécko]] opäť upadlo do anarchie. Roku 1832 bolo vyhlásené za absolútnu monarchiu na čele s maloletým bavorským princom [[Otto Bavorský|Ottom]]. Otto sa v januári [[1833]] vylodil v [[Nauplion|Nauplione]] a v roku [[1834]] presídlil do [[Atény|Atén]], ktoré sa stali novým hlavným mestom Gréckeho kráľovstva. V tom istom roku turecká posádka opustila [[Akropola v Aténach|Akropolu]].
| |||