Kométa: Rozdiel medzi revíziami

Kométa sa tradične skladá z [[jadro kométy|jadra]], [[Koma (astronómia)|komy]] a [[chvost kométy|chvosta]]. Koma a chvost sú síce najcharakteristickejšie vlastnosti kométy, vďaka ktorým ju možno takmer určite rozoznať od iných telies, ale väčšina komét na väčšine svojej dráhy tieto zložky nemá. Kóma a chvost sa totiž utvárajú len v blízkosti Slnka pod vplyvom jeho žiarenia. Ďaleko od Slnka tvorí kométu len jadro, niekoľkokilometrové teleso tvorené čiastočne ľadom. V posledných rokoch sa objavilo množstvo telies, ktoré majú hraničné postavenie medzi kométami a inými útvarmi, najčastejšie asteroidmi, či už svojou dráhou (nezvyčajnou na kométu -  – to sú napríklad [[kométy hlavného pá]]su), veľkosťou, alebo zložením ([[Kentaur (planétka)|kentauri]]). Donedávna sa všeobecne predpokladalo, že kométy vznikajú v oblaku ([[Oortov oblak]]) vo veľkých vzdialenostiach od [[Slnko|Slnka]] skladajúcom sa z trosiek, ktoré zostali po [[kondenzácia|kondenzácii]] [[slnečná hmlovina|slnečnej hmloviny]]; vonkajšie okraje takýchto hmlovín sú dosť chladné na to, aby [[voda]] mohla existovať v pevnom (a nie [[plyn]]nom) skupenstve. [[Asteroid]]y vznikajú iným procesom, no veľmi staré kométy, ktoré stratili všetku svoju prchavú hmotu, sa môžu podobať na asteroidy.

| CO₂ || 6- – 20

| NH₃ || 0,7- – 1,8

| HNCO || 0,06- – 0,1

| SO || 0,2- – 0,8

** Druhou zložkou radiačného tlaku je protichodná pohybu prachových zložiek a vedie k spomaľovaniu častíc, ktoré sú väčšie ako vlnová dĺžka svetla, t. j. väčšie ako 0,5  µm. Tieto čiastočky sa pohybujú v dlhšom časovom horizonte rovnako ako ostatný medziplanetárny prach, po špirálovitých dráhach od Slnka ([[Poyntingov-Robertsonov efekt]]).

* ''veľmi málo, a len pri špeciálnych závislostiach dráhy je viditeľný tiež protichodný chvost (typu III). Tu sa však nejednánejde o nezávislý chvost, ale iba o geometrický projekčný efekt: v prípade, že sa Zem dostane medzi Slnko a kométu, časť prachového chvosta, vďaka svojmu zakriveniu, presiahne za hlavu (jadro+koma) kométy.''

}}</ref> Kométy sú klasifikované podľa ich obežných dôb (periód). ''Krátkoperiodické kométy'' majú obežné doby dlhé menej ako 200 rokov, kým ''dlhoperiodické kométy'' majú dlhšie obežné doby, pričom ale stále zostávajú gravitačne viazané k Slnku. ''Jednonávratové kométy'' majú [[parabolický|parabolické]] a [[hyperbolický|hyperbolické]] obežné dráhy, ktoré ich vynesú navždy mimo Slnečnú sústavu po jednom prechode popri Slnku. Opačným extrémom je krátkoperiodická [[kométa Encke]], ktorá má obežnú dráhu, ktorá jej nedovolí vzdialiť sa od Slnka ďalej ako planéta [[Jupiter (planéta)|Jupiter]]. Za miesto vzniku krátkoperiodických komét sa považuje [[Kuiperov pás]], zatiaľ čo zdrojom dlhoperiodických je zrejme [[Oortov oblak]]. Množstvo rôznych modelov bolo navrhnutých na vysvetlenie, prečo sú kométy „vyrušené“ do veľmi eliptických dráh. Patria medzi ne priblíženie sa k iným [[hviezda]]m pri tom, ako sa Slnko pohybuje po svojej obežnej dráhe [[Galaxia (Mliečna cesta)|Galaxiou]]; pôsobenie [[Nemesis (hviezda)|Nemesis]] -  – hypotetického sprievodca Slnka; alebo pôsobenie neznámej [[Planéta X|Planéty X]].

Pri novoobjavených kométach sú známe iba krátke pozorované úseky obežných dráh, preto sa najprv počítajú možné parabolické kurzy. So zväčšujúcou sa dobou pozorovania je možné rozhodnúť, či je dráha v skutočnosti eliptická, či prípadne hyperbolická. Z približne 660 skúmaných komét je známe nasledovné rozdelenie obežných dráh komét: 43% parabol, 25% dlhoperiodických elíps, 17% krátkoperiodických elíps a 15% hyperbol. Veľké pomerné množstvo parabol je však pravdepodobne skreslené príliš krátkou pozorovacou dobou. Pri napozorovanom období okolo 240- – 500 dní, iba 3% komét má parabolické dráhy. Teda elipsy pravdepodobne dosť jednoznačne prevládajú.

Pomenovania pre kométy sa menili v ostatných dvoch storočiach podľa viacerých rôznych konvencií. Teda predtým než sa ustálilo systematické pomenovanie, kométy boli pomenované rôznymi spôsobmi. [[Halleyho kométa]] nesie názov po [[Edmund Halley|Edmundovi Halley]], ktorý prvý vypočítal jej obežnú dráhu. Podobne aj druhá známa periodická kométa bola pomenovaná po astronómovi, ktorý vypočítal jej obežnú dráhu a nie po objaviteľovi kométy. Väčšina jasných komét boli označované ako 'Veľká kométa z roku...roku…', v ktorom sa zjavila.

Aj keď teraz bolo dokázané, že kométy patria na oblohu, o otázke, ako sa pohybujú po oblohe sa debatovalo väčšinu nasledujúceho storočia. Dokonca aj po tom, čo [[Johannes Kepler]] zistil v roku [[1609]], že planéty sa pohybujú okolo Slnka po [[elipsa|eliptických]] obežných dráhach, zdráhal sa uveriť, že [[Keplerove zákony|zákony, ktorými sa riadia pohyby planét]] ovplyvňujú aj pohyb ostatných objektov —  – domnieval sa, že kométy sa pohybujú medzi planétami po priamych dráhach. [[Galileo Galilei]], hoci bol oddaným stúpencom [[Mikuláš Kopernik|Kopernika]], odmietol Tychove paralaktické pozorovania a držal sa Aristotelovskej predstavy pohybu po priamkach cez vrchnú atmosféru.

V roku [[1705]] [[Edmond Halley]] aplikoval Newtonovu metódu na 24 pozorovaní komét medzi rokmi 1337 a 1698. Zaznamenal, že tri z nich -  – kométy z rokov 1531, 1607 a 1682 -  – majú veľmi podobné [[dráhový element|dráhové elementy]] a bol ďalej schopný zdôvodniť malé rozdiely v ich obežných dráhach na základe gravitačných perturbácií [[Jupiter (planéta)|Jupitera]] and [[Saturn (planéta)|Saturnu]]. V presvedčení, že tieto tri úkazy boli tri výskyty tej istej kométy, predpovedal, že sa objaví znova niekedy v rokoch 1758- – 9. (Ešte predtým Robert Hooke stotožnil kométu z roku 1664 s ďalšou z roku 1618 a Jean-Dominique Cassini vyslovil podozrenie o totožnosti komét z rokov 1577, 1665 a 1680. Obaja sa mýlili.)

Medzi kométami s dostatočne krátkymi periódami, ktoré boli pozorované niekoľkokrát v historických záznamoch, je Halleyho kométa unikátna tým, že je stále dostatočne jasná na to, aby ju bolo možné pozorovať voľným okom. Od potvrdenia periodicity Halleyho kométy bolo objavených veľa ďalších periodických komét pomocou [[teleskop]]ov. Druhá kométa, u ktorej bola objavená periodická obežná dráha, bola [[kométa Encke]] (oficiálne označenie '''2P/Encke'''). Medzi rokmi [[1819]]- – [[1821]] [[Nemecko|nemecký]] matematik a fyzik [[Johann Franz Encke]] vypočítal obežné dráhy série kometárnych výskytov pozorovaných v rokoch 1786, 1795, 1805 a 1818, vyvodil, že ide o tú istú kométu a úspešne predpovedal jej návrat v roku [[1822]]. Do roku 1900 bol pri sedemnástich kométach bol pozorovaný viac ako jeden prechod perihéliom a boli uznané za periodické kométy. Do januára 2005 bol priznaný tento štatút 164 kométam, hoci niektoré z nich boli medzitým zničené alebo sa stratili.

Ďalší objav týkajúci sa komét však zatienil tieto idey na takmer jedno storočie. V období [[1864]]- – [[1866]] [[Taliansko|taliansky]] astronóm [[Giovanni Schiaparelli]] vypočítal obežnú dráhu [[meteor]]ického roja [[Perzeidy|Perzeíd]] a na základe podobnosti obežných dráh vyslovil správnu hypotézu, že Perzeidy sú fragmenty kométy [[Kométa Swift-Tuttle|Swift-Tuttle]]. Súvislosť medzi kométami a meteorickými rojmi dramaticky podčiarkol výskyt veľmi veľkého meteorického roja z dráhy [[Kométa Biela|kométy Biela]] v roku [[1872]], pri ktorej bol pozorovaný jej rozpad na dve časti počas návratu v roku [[1846]], a ktorá už nebola nikdy pozorovaná po roku [[1852]]. Vznikol model „štrkového brehu/násypu“ (gravel bank) kometárnej štruktúry, podľa ktorého sa kométy skladajú zo sypkých hromád malých skalnatých objektov obalených ľadovou vrstvou.

Zatiaľ čo stovky maličkých komét prelietajú vnútornou slnečnou sústavou každý rok, iba zopár komét však zapôsobí na verejnosť. Približne každú dekádu nejaká kométa sa stane dosť jasnou na to, aby bola pozorovateľná pre normálneho pozorovateľa —  – takéto kométy sú často označované ako [[veľká kométa|veľké kométy]]. V minulosti jasné kométy spôsobovali paniku a hystériu medzi verejnosťou, ich zjavenia boli interpretované ako zlé znamenia. V nedávnej minulosti, počas príchodu Halleyho kométy v roku [[1910]], Zem prechádzala cez chvost kométy a noviny v tom čase mylne podnietili paniku, že [[dikyán]] obsiahnutý v chvoste by mohol otráviť milióny ľudí, no a príchod [[Kométa Hale-Bopp|Hale-Boppovej kométy]] v roku [[1997]] spustil masovú samovraždu kultu [[Nebeská brána (kult)|Nebeská brána]]. Väčšina ľudí však považuje veľké kométy iba za krásny výjav.

Neskoré 20. storočie zažilo dlhú prestávku medzi objavením sa veľkých komét, nasledovanú príchodom hneď dvoch v rýchlom slede —  – [[kométa Hyakutake]] v roku [[1996]], nasledovaná Hale-Boppovou kométou, ktorá dosiahla maximum jasnosti v roku [[1997]], aj keď bola objavená dva roky pred tým. Návrat Halleyovej kométy sa očakáva v roku [[2061]]. Až dodnes, 21. storočie ešte nevidelo príchod žiadnej z veľkých komét.

Ďalšie význačné pozorovanie kometárneho rozpadu bol rozpad kométy [[Kométa Shoemaker-Levy 9|Shoemaker-Levy 9]] pozorované v roku [[1993]]. V čase objavu bola dráha kométy v blízkosti Jupitera, ktorého gravitácia udržala kométu pri blízkom priblížení v roku [[1992]]. Toto priblíženie roztrhlo kométu na stovky častí a počas 6 dní v júli [[1994]], tieto kúsky udreli do atmosféry Jupitera —  – prvýkrát, čo astronómovia pozorovali kolíziu medzi dvoma objektmi v slnečnej sústave. Rovnako existuje diskusia, či objekt zodpovedný za [[Tunguská udalosť|Tunguzkú udalosť]] v roku [[1908]] nebol jedným z fragmentov kométy Encke.