Space Shuttle: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d r2.7.2) (robot Pridal: uz:Fazoviy moki |
d pravopis |
||
Riadok 4:
'''Space Shuttle''' bol [[Spojené štáty|americký]] pilotovaný [[kozmický raketoplán]] používaný na lety do vesmíru vládnou organizáciou [[NASA]]. Mal sa stať jednou zo súčastí projektovaného komplexného kozmického dopravného systému STS (Space Transportation System), ktorý však nebol realizovaný.
Raketoplán
{{Raketoplány}}
== Popis raketoplánu ==
Kompletný raketoplán pri jeho štarte tvorili tri časti:
* [[Space Shuttle Solid Rocket Booster|dva pomocné štartovacie stupne SRB]] (Solid Rocket Boosters);
Řádek 13 ⟶ 15:
* [[družicový stupeň raketoplánu|družicový stupeň]] (Orbiter), vybavený hlavnými motormi SSME (Space Shuttle Main Engines).
Celková dĺžka zostavy raketoplánu Space Shuttle pri vzlete bola {{m|56.14|m}}. Vzletová hmotnosť sa pri jednotlivých exemplároch a ich misiách líšila a pohybovala sa približne okolo 2 050 ton. Pristávacia hmotnosť tiež kolísala a závisela najmä na množstve nákladu
=== Štartovacie stupne SRB ===
{{hlavný článok|Space Shuttle Solid Rocket Booster}}
Štartovacie stupne a ich motory vyvinula a vyrábala firma Thiokol (teraz [[Morton Thiokol]], súčasť koncernu Alliant Techsystems, Inc.), [[Brigham City]], [[Utah]] (USA).
Na povrchu spaľovacej komory SRM sú lineárne nálože, ktoré sa v prípade havárie raketoplánu počas štartu odpália, rozpolia spaľovaciu komoru a tým ukončia činnosť motora, aby nedopadol na obývané miesta.
Nad horným segmentom je pod kužeľovým [[aerodynamický]]m krytom umiestená časť riadiacej elektroniky a [[padák]]ový systém, umožňujúci bezpečné pristátie
Stupne SRB sú z boku pripojené k externej nádrži ET prostredníctvom troch rúrkových konštrukcií, jednej v prednej a dvoch v zadnej časti SRB.
Po dokončení práce SRM vo výške {{km|45|m}} sa výbušnými skrutkami oddelia spoje s nádržou ET a zapália sa dve štvorice pomocných raketových motorov, ktoré SRB vzdialia do bezpečnej vzdialenosti od raketoplánu. SRB [[zotrvačnosť]]ou
SRB sa prevážajú [[železnica|železnične]] do firmy Thiokol do Utahu kvôli rozmerom demontované,
=== Externá palivová nádrž ET ===
{{Hlavný článok|Space Shuttle External Tank}}
[[Súbor:Shuttle external fuel tank jettisoned.jpg|250px|thumb|Externá palivová nádrž raketoplánu Atlantis pri misii STS-110.]]
Řádek 37 ⟶ 41:
Externú palivovú nádrž ET vyvinula firma Martin Marietta (teraz [[Lockheed Martin]]) a vyrábali sa v továrni [[Michoud Assembly Facility]] blízko [[New Orleans]], LA (USA).
Nádrž ET je jedinou časťou raketoplánu, ktorá sa nedá opakovane použiť. Je [[valec|valcovitého]] tvaru so spodným [[sféra|sférickým]] dnom a
Bola vyrábaná v troch základných modifikáciách. Prvá z nich, použitá pri prvých siedmich štartoch raketoplánu, mala prázdnu hmotnosť približne 35 [[tona|ton]]. Odľahčená verzia tejto nádrže je označovaná LWT (
Kyslíková nádrž je počas letu tlakovaná na prevádzkový tlak 240 až 250 kPa. K turbočerpadlám motorov SSME v družicovom stupni je kyslík dopravovaný rýchlosťou {{kg|1264}}/s (tj. {{m3|1.1}}/s) prívodným potrubím s vnútornou svetlosťou {{mm|380|m}}. V potrubí sú umiestnené štyri senzory predčasného spotrebovania kyslíka pred dosiahnutím predpísanej rýchlosti.
Vodíková nádrž je počas letu tlakovaná na prevádzkový tlak 22 až 230 kPa. K turbočerpadlám motorov SSME je vodík dopravovaný rýchlosťou {{kg|211}}/s (tj. {{m3|3.0}}/s) prívodným potrubím
Kyslíková a vodíková nádrž sú spojené valcovou prechodovou časťou z hliníkových zliatin s oceľovými resp.
Povrch nádrže ET je pokrytý tepelnou izoláciou hrdzavo hnedej farby z penového polyuretánu plneného rozdrveným [[korok|korkom]], ktorá znižuje odparovanie pohonných látok pred štartom, čiastočne zabraňuje tvorbe námrazy na povrchu nádrže a chráni obsah nádrže pred aerodynamickým ohrevom počas vzletu atmosférou. Niektoré časti povrchu sú chránené proti aerodynamickému ohrevu ablačným materiálom. Pri prvých dvoch štartoch ([[STS-1]] a [[STS-2]]) bol povrch izolácie chránený vrstvou bieleho náteru; nepoužitím náteru pri ďalších letoch raketoplánov bolo ušetrených zhruba {{kg|500}} "mŕtvej" (neužitočnej) hmotnosti.
Odpadnutie väčšieho kusu tejto penovej izolácie a jeho náraz do
Približne 15 s po dosiahnutí suborbitálnej dráhy a vypnutí motorov SSME sa prívodné potrubie rozpojí a výbušnými skrutkami sa oddelí prepojovacia konštrukcia medzi ET a družicovým stupňom. Družicový stupeň sa manévrom motormi RCS odpúta do bezpečnej vzdialenosti. Odhodená nádrž ET pokračuje v lete po [[balistická dráha|balistickej]] suborbitálnej dráhe a zaniká v [[atmosféra Zeme|atmosfére]].
=== Družicový stupeň ===
{{Hlavný článok|Družicový stupeň raketoplánu}}
Okrídlený družicový stupeň (orbiter) vyvinul hlavný dodávateľ celého raketoplánu. Je to najzložitejšia a najdôležitejšia časť celého raketoplánu a zároveň jediná časť, ktorá sa dostane do vesmíru a potom pristane. Ide o jednoplošník s deltovitými krídlami dvojakej šípovitosti s celkovou dĺžkou {{m|37.24|m}}, výškou {{m|17.25|m}} a rozpätím {{m|23.79|m}}. Jeho prázdná hmotnosť je rôzna pri jednotlivých exemplároch (''Columbia'' bola najťažšia) a pohybuje sa okolo 90 ton. Družicový stupeň má tri hlavné konštrukčné časti:
Řádek 59 ⟶ 64:
* zadná časť — motorový priestor s motormi SSME. (dĺžka 5,48 metra)
Priestor pre posádku (7 osôb, v núdzových prípadoch až 10 osôb) má objem {{m3|71.5}} a v jeho priestoroch je atmosféra normálneho vzduchu s tlakom 1
[[Súbor:STS-112 Atlantis carrying S1 truss.jpg|thumb|left|250px|Raketoplán Atlantis prinášajúci časť zariadenia pre Medzinárodnú vesmírnu stanicu]]
Riadenie systémov raketoplánu zaisťuje päť hlavných palubných počítačov typu IBM AP-101S (pôvodne AP-101) s výkonom viac ako 1 milión operácií za sekundu a s [[Operačná pamäť|operačnou pamäťou]] 256K 32bitových slov. Počas kritických fáz letu ako je vzlet a pristátie, sú štyri počítače prepojené a navzájom sa kontrolujú. Piaty, vybavený jednoduchším programovým vybavením, slúži ako záloha.▼
▲Riadenie systémov raketoplánu zaisťuje päť hlavných palubných počítačov typu IBM AP-101S (pôvodne AP-101) s výkonom viac ako 1 milión operácií za sekundu a s [[Operačná pamäť|operačnou pamäťou]]
Navigačný systém využíva najmä tri [[inerciálna plošina|inerciálne plošiny]] IMU (Inertial Measurement Units), ktoré zásobujú palubné počítače informáciami o aktuálnej orientácii družicového stupňa v priestore a o negravitačných [[zrýchlenie|zrýchleniach]] (napr. spôsobených prácou motorov). Na ich nastavovanie slúži automatické aj manuálne zameriavače hviezd. Negravitačné zrýchlenie meria aj ďalšia súprava štyroch lineárnych [[akcelerometer|akcelerometrov]]. V priebehu stretávacích manévrov na stanovenie vzdialenosti družicového stupňa od cieľa a relatívnej rýchlosti sa používa palubný [[rádiolokátor]]. Pre navigáciu v závere pristátia slúži prijímač systému TACAN. Skúšobne sa používal aj navigačný systém [[Global Positioning System|GPS]]. Vlastná pilotáž letu zaisťuje prostredníctvom hlavných počítačov [[autopilot]], ktorý môže tiež preberať príkazy pilotov z ručných ovládacích prvkov, umiestnených na letovej palube.▼
▲Navigačný systém využíva najmä tri [[inerciálna plošina|inerciálne plošiny]] IMU (Inertial Measurement Units), ktoré zásobujú palubné počítače informáciami o aktuálnej orientácii družicového stupňa v priestore a o negravitačných [[zrýchlenie|zrýchleniach]] (napr. spôsobených prácou motorov). Na ich nastavovanie
Komunikačný systém pracuje v [[rádiové pásmo|pásmach]] K<sub>u</sub> (15,25 až 17,25 GHz) a S (1,7 až 2,4 GHz). Väčšina spojení s [[stredisko riadenia vesmírnych letov|riadiacim strediskom]] je sprostredkovaná cez [[Tracking and Data Relay Satellite|družice systému TDRSS]] (Tracking and Data Relay Satellite System), umiestnených na [[geostacionárna dráha|geostacionárnej dráhe]]. V prvých približne 4 minútach letu môže systém pracujúci v pásme S komunikovať s pozemnou stanicou na kozmodróme priamo. Pre spojenie s Medzinárodnou kozmickou stanicou v jej blízkosti, alebo s členmi posádky, pracujúcimi v [[skafander|skafandroch]] vo voľnom priestore, sa používa systém pracujúci v pásme UKV (243 až 300 MHz). Tento systém slúži aj ako záložný pre spojenie s pozemnými stanicami.
V trupe s rozmermi 18,3 × 5,2 × {{m|4.0|m}} je umiestnený nákladový priestor
Zadná časť orbitera sa nazýva motorová sekcia. Táto časť nesie tiež smerové kormidlo (smerovku). V zadnej časti sú umiestnené tri turbočerpadlá APU (Auxiliary Power Units) hydraulického systému na ovládanie motorov SSME a aerodynamických riadiacich plôch.
▲Zadná časť orbitera sa nazýva motorová sekcia. Táto časť nesie tiež smerové kormidlo (smerovku). V zadnej časti sú umiestnené tri turbočerpadlá APU (Auxiliary Power Units) hydraulického systému na ovládanie motorov SSME a aerodynamických riadiacich plôch.
[[Súbor:Shuttle Main Engine Test Firing.jpg|right|250px|thumb|Skúšobný zážih motorov SSME (Space Shuttle Main Engine)]]
V motorovom priestore sa nachádzajú tri
Pod motorovým priestorom je umiestnený trupový [[elevón]]. Nad motorovým priestorom po stranách kýlovej plochy s kormidlami a aerodynamickou brzdou sú pripevnené dva moduly manévrovacích motorov OMS (Orbital Maneuvring System), každý s jedným motorom OMS s ťahom 26,7 kN, 12 riadiacimi motormi RCS (Reaction Control System) s ťahom 3,87 kN a dvoma vernierovými motormi s ťahom 111 N. Ako pohonné látky pre OMS a RCS slúžia [[monometylhydrazín]] a [[oxid dusičitý]]. Ďalší modul RCS so 14 motormi s ťahom 3,87 kN a dvoma motormi s ťahom 111 N je zabudovaný vpredu, pred priestorom pre posádku.
Řádek 77 ⟶ 86:
Konštrukcia trupu raketoplánu je vyrobená najmä z ľahkých hliníkových zliatin. Pre najviac mechanicky namáhané časti je použitá oceľ a titánové zliatiny.
Povrch raketoplánu je pokrytý systémom [[tepelný štít|tepelnej ochrany]] TPS (Thermal Protection System), chrániacim trup raketoplánu pred aerodynamickým ohrevom počas zostupu do atmosféry Zeme. Najviac namáhané časti, tj. predok trupu a
Pre pristátie je raketoplán vybavený vysúvacím [[podvozok|podvozkom]]. Pre skrátenie dojazdu po pristátí je v spodnej časti kýlovej plochy zabudovaný brzdiaci páskový padák.
==== Nákres orbitera ====
[[Súbor:plánik orbitera 2.JPG|right|550px]]
# stabilizačné motory — reaktívny kontrolný systém
Řádek 116 ⟶ 126:
== História projektu ==
{{hlavný článok|Program Space Shuttle}}
Program STS bol oficiálne zahájený [[5. január]]a [[1972]], keď prezident [[Richard M. Nixon]] oznámil, že NASA bola poverená vyvinúť mnohonásobne použiteľný dopravný prostriedok pre lety zo Zeme na obežnú dráhu a späť. Okrem raketoplánu bolo v pláne vyvinúť tiež nadväzujúci systém medziorbitálnych ťahačov a prípadne aj prostriedkov pre kyvadlovú dopravu k Mesiacu a späť. Tieto nadväzujúce projekty
Na základe požiadaviek ministerstva obrany USA boli v projekte urobené značné kompromisy oproti pôvodným návrhom NASA, ktoré predpokladali plne mnohonásobne použiteľný systém. Projekt sa v úvodnej fáze niekoľkokrát menil a konečná realizácia sa dostávala do sklzu najmä pre rozpočtové problémy.
[[Súbor:Enterprise-Boeing 747.jpg|right|thumb|250px|Prototyp raketoplánu [[Enterprise (raketoplán)|Enterprise]] na chrbte lietadla Boeing 747]]
Okrem niekoľkých funkčných overovacích modelov bol konečne postavený prvý letuschopný exemplár (výr. č. OV-101), ktorý však nebol vybavený ani tepelnou ochranou, ani kyslíkovodíkovými hlavnými motormi SSME a bol určený iba na letové skúšky v zemskej atmosfére. Pôvodne mal byť pomenovaný ''Constitution'' (Ústava), ale na základe celonárodnej dopisovej kampane bol na nátlak fanúšikov televizneho seriálu ''[[Star Trek]]'' nakoniec pomenovaný ''[[Enterprise (raketoplán)|Enterprise]]''. Jeho slávnostné odovzdanie sa uskutočnila [[17. september|17. septembra]] [[1976]] a v priebehu roku [[1977]] vykonal päť skúšobných kĺzavých letov v atmosfére.▼
▲Okrem niekoľkých funkčných overovacích modelov bol konečne postavený prvý
Prvým exemplárom, určeným na let do vesmíru bol raketoplán ''[[Columbia (raketoplán)|Columbia]]'' (OV-102). Ten bol odovzdaný NASA [[8. marec|8. marca]] [[1979]] a [[23. marec|23. marca]] toho istého roku bol letecky na chrbte lietadla Boeing 747-SCA prepravený na [[Kennedyho vesmírne stredisko]]. Prvý let do vesmíru ([[STS-1]]) absolvoval v dňoch [[12. apríl|12.]] až 14. apríl [[1981]] s dvojčlennou posádkou. Posledný let do vesmíru ([[STS-107]] absolvoval v dňoch [[16. január]]a až [[1. február]]a [[2003]] so sedemčlennou posádkou; let však skončil haváriou, pri ktorej zahynuli všetci členovia posádky.▼
▲Prvým exemplárom
Ďalší exemplár ''[[Challenger (raketoplán)|Challenger]]'' (OV-099) bol prerobený z raketoplánu pôvodne určeného na lámacie skúšky a bol odovzdaný NASA [[30. jún]]a [[1982]]. Na svoj prvý let odštartoval [[4. apríl]]a [[1983]]. Zničený bol pri havárii počas štartu [[28. január]]a [[1986]], pri ktorej zahynula celá sedemčlenná posádka.
Tretím exemplárom bol ''[[Discovery (raketoplán)|Discovery]]'' odovzdaný NASA [[16. október|16. októbra]] [[1983]]. Rovnako ako štvrtý raketoplán ''[[Atlantis (raketoplán)|Atlantis]]''
Piaty raketoplán pomenovaný ''[[Endeavour (raketoplán)|Endeavour]]'' bol postavený ako náhrada za zničený ''Challenger''. Do služby bol odovzdaný [[25. apríl]]a [[1991]].
Řádek 137 ⟶ 150:
=== Prehľad vyrobených exemplárov ===
{|
|- bgcolor="#efefef"
!
!
!
|-
||žiadne
Řádek 185 ⟶ 198:
=== Ekonomika prevádzky ===
Pôvodné predpoklady, že po ekonomickej stránke bude prevádzka raketoplánov výhodná, sa ukázala ako chybná. Už pred rokom [[1985]] sa náklady na vypustenie pohybovali od 71 po 74
Náklady v porovnaní s ďalšími nosičmi (údaje z roku [[1997]]):
{|
|- bgcolor="#efefef"
!
!
!
!
|-
||Delta-2
Řádek 218 ⟶ 232:
||[[Proton (nosná raketa)|Proton]]
||50 – 70
||20,8 / 5,4
||2 200 – 3 310 / 9 050 – 12 580
|-
Řádek 228 ⟶ 242:
== Priebeh typickej expedície ==
=== Pozemné prípravy ===
[[Súbor:STS-117 second rollout.jpg|left|250px|thumb|Presun raketoplánu [[Atlantis (raketoplán)|Atlantis]] [[STS-117]] na [[štartovací komplex 39|štartovaciu rampu]]]]
Družicový stupeň je po návrate z predchádzajúcej misie presunutý do jednej z troch montážnych hál OPF ([[Orbiter Processing Facility]]) na vyloženie nákladu a odstrojenie, v priebehu ktorého sa demontujú hlavné motory SSME a nahradia sa inými, ktoré medzitým prešli údržbou. Revíziou prechádzajú tiež moduly manévrovacích motorov OMS a RCS, ktoré sa niekedy tiež ako stavebný celok vymenia. Kontrolou prejde aj systém tepelnej ochrany TPS a je prípadne opravený a ošetrený. V OPF je do kabíny posádky a nákladového priestoru podľa potreby umiestnená časť užitočného nákladu.
V montážnej budove VAB ([[Vehicle Assembly Building]]) sa medzitým na pohyblivom vypúšťacom zariadení MLP ([[Mobile Launcher Platform]]) z jednotlivých segmentov zostavia obidva štartovacie stupne SRB
Na rampe sa tiež naloží zostávajúce užitočné zaťaženie.
Vlastné odpočítavanie štartu
=== Vzlet ===
Řádek 246 ⟶ 263:
V čase T +120 až 130 s dohoria motory SRM a štartovacie stupne SRB sa odhadzujú. Pokračujú v lete po [[balistická dráha|balistickej dráhe]] a neskôr na padákoch približne v T +410 s dopadajú do [[Atlantický oceán|Atlantiku]].
Družicový stupeň poháňaný motormi SSME pokračuje v lete. Približne v T +450 až +460 s, keď preťaženie dosiahne hodnotu 3 [[Gravitačné zrýchlenie#Gravitačné zrýchlenie Zeme|g]], začnú palubné počítače znižovať ťah motorov SSME tak, aby sa preťaženie ďalej nezvyšovalo. V určitom okamihu letu sa raketoplán otočí do polohy, v ktorej je nádrž ET pod orbiterom. Tento manéver sa nazýva {{V jazyku|eng|roll to heads up}} a tým sa umožní komunikácia raketoplánu s riadiacim strediskom prostredníctvom spojovacej družice TDRS. Pri prvých letoch sa tento manéver neprevádzal. Pri letoch na [[Medzinárodná vesmírna stanica|Medzinárodnú vesmírnu stanicu]] sa niekedy zažihnú aj motory OME, aby uľahčili stúpanie. Tesne pred dosiahnutím plánovanej rýchlosti sa skokom zníži ťah motorov SSME na 64 %. K vypnutiu motorov ({{V jazyku|eng|main engine cut off}}) dochádza medzi T +500 až 510 s. O 20 sekúnd neskôr je odhodená nádrž ET, ktorá pokračuje po balistickej dráhe, zhorí v atmosfére a jej prípadné zvyšky približne v čase T +86,5 min po štarte dopadajú do oceánu.
=== Núdzové prerušenie štartu ===
Ak dôjde k výpadku jedného alebo viacerých motorov SSME počas vzletu alebo inej závažnej poruche na systémoch raketoplánu, je nutné vzlet raketoplánu núdzovo ukončiť. Časy
==== Manéver RTLS (Return to Launch Site) ====
Řádek 261 ⟶ 278:
==== Manéver ATO (Abort to Orbit) ====
[[Súbor:Challenger explosion.jpg|right|thumb|300px|katastrofa raketoplánu Challenger]]
Pri tomto manévri, ktorý môže byť uskutočnený po T +260 s, je raketoplán navedený na bezpečnú obežnú dráhu okolo Zeme, avšak podstatne nižšej ako bola plánovaná
==== Manéver AOA (Abort Once Around) ====
Řádek 286 ⟶ 305:
Družicový stupeň sa otočí proti smeru letu a zapojí motory OMS, ktoré znížia jeho rýchlosť o 85 až {{m|110|m}}/s. Zážih motorov OMS sa oficiálne považuje za začiatok pristávacieho manévra. Tým sa pôvodná dráha zmení na eliptickú s [[perigeum|perigeom]] pod hornou hranicou atmosféry. Po ukončení manévru sa raketoplán otočí do polohy pre vstup do atmosféry (predkom dopredu, pozdĺžnu os asi 30º nad [[horizont]]). V tejto polohe sa totiž opiera o zemskú atmosféru veľkou plochou, čo umožňuje aerodynamické brzdenie a zároveň tepelnému treniu vystavuje svoju spodnú, tepelne najlepšie chránenú stranu. Potom sa z dôvodu bezpečnosti z predných motorov raketoplánu FRCS vypúšťajú prebytočné pohonné hmoty. Do atmosféry družicový stupeň vstupuje v referenčnej výške {{km|121|m}} rýchlosťou asi {{km|7.6|m}}/s asi 30 až 35 minút pred dosadnutím na pristávaciu dráhu a vo vzdialenosti viac ako {{km|8000|m}} od miesta pristátia.
Počas zostupu atmosférou družicový stupeň vďaka aerodynamickému odporu stráca rýchlosť, pričom jeho [[kinetická energia]] sa mení na tepelnú a okolitý vzduch sa v nárazovej vlne ohrieva na vysokú teplotu a ionizuje sa. Tepelná energia z nárazovej vlny sa v prvých fázach zostupu prenáša na povrch raketoplánu najmä žiarivým prenosom (radiačne), pričom povrch sa zahrieva na najexponovanejších miestach až na 1 500 °C. V neskorších fázach zostupu, keď sa raketoplán pohybuje v hustejších vrstvách atmosféry a prúdenie okolo neho prechádza z laminárneho na turbulentné, sa pridáva aj prenos tepla vedením a nábežné hrany môžu byť vystavené teplotám až 1 800 °C. Stabilitu lode v tejto fáze udržujú korekčné raketové motory, nakoľko
[[Súbor:NASA Space Shuttle Atlantis landing (STS-110) (19 April 2002).jpg|300px|thumb|Pristátie raketoplánu Atlantis po misii STS-110]]
Řádek 292 ⟶ 311:
Pre urýchlenie brzdenia raketoplán počas prvých 20 minút po vstupe do atmosféry vykoná dve striedavo pravotočivé a ľavotočivé zatáčky. Po znížení rýchlosti na {{m|760|m}}/s vo výške okolo {{km|25|m}} a vzdialenosti približne {{km|100|m}} od miesta pristátia, začne raketoplán kontrolované aerodynamické brzdenie TAEM (Terminal Area Energy Management), aby do oblasti letiska priletel vo výške {{km|9.5|m}} rýchlosťou okolo {{m|240|m}}/s. Potom prejde do zatáčky HAC (Heading Alignment Circle) s polomerom 5 až {{km|6|m}}, ktorá ho navedie rýchlosťou 150±{{m|6|m}}/s na zostupnú dráhu v osi pristávacej dráhy vo výške {{km|3|m}}, {{km|12.8|m}} od prahu dráhy asi jednu minútu pred dosadnutím.
Kĺzavý zostup prebieha veľmi strmo, pod uhlom 17º až 19º k [[horizonála|horizonále]] (teda asi sedemkrát
== Štatistika letov (k 5. júlu 2007) ==
{|
|- bgcolor="#efefef"
!
!
!
!
!
!
!
!
!
!
|-
|''Columbia''
Řádek 369 ⟶ 388:
|align="right"|'''717 704 957'''
|align="right"|'''117'''
|align="right"|'''66
|align="right"|'''813'''
|align="right"|'''101'''
Řádek 378 ⟶ 397:
== Pôvod názvu ==
Prvé slovo názvu, ''space'', je skrátením dvojslovného termínu ''outer space'', teda ''vesmír''; druhá časť, ''shuttle'', v pôvodnom význame slova znamená ''článok tkáčskeho stavu alebo šijacieho stroja'', teda súčiastku
== Zdroje ==
* [[L+K]] 2,3/2005, Space Shuttle — ekonomická katastrofa technického zázraku
* [[Tomáš Přibyl]]: Den, kdy se nevrátila Columbia (JUNIOR, 2003)
== Iné projekty ==
{{projekt|commons=Space Shuttle}}
== Externé odkazy ==
* [http://
* [http://spaceflight.nasa.gov/shuttle/ NASA.gov: ''Aktuálny stav misií raketoplánu''] (po anglicky)
* [http://
* [http://mek.kosmo.cz/pil_lety/usa/sts/sts.htm Malá encyklopedie kosmonautiky: ''STS''] (po česky)
[[Kategória:Program Space Shuttle]]
|