Albigénstvo: Rozdiel medzi revíziami

Názvy na albig- sú odvodené z mesta [[Albi]] v južnom Francúzsku, kde bolo jedno z ich najväčších centier, názov katari pochádza z gréckeho καθαρός -  – ''katharos'', čo znamená čistý, v tomto prípade dokonalý. Pôvodne tak boli označovaní iba albigénski učitelia a predáci, ale čoskoro sa rozšírilo ako označenie pre všetkých prívržencov hnutia. Z tohto slova je odvodený aj slovenský výraz [[kacír]].

K prvému zaznamenanému prepuknutiu [[heréza|herézy]] došlo v Porýní v rokoch [[1143]]  –  [[1144]]. Ako informuje premonštrátsky prepošt Everwin zo Steinfeldu, prívrženci herézy sa delili na tri stupne: poslucháčov, veriacich a vyvolených. Prestup z najnižšieho stupňa k veriacim a od veriacich k vyvoleným zaisťovala ceremónia vkladania rúk a systém skúšok. Skupina odmietala piť mlieko, požívať čokoľvek, čo bolo následkom [[sex]]uálneho spojenia, a odmietali [[manželstvo]]. Pri každom dennom jedle svoje potraviny a nápoje „posväcovali“ Otčenášom. Súčasne tvrdili, že ich viera siaha až do doby mučeníkov a že stúpenci ich viery sú v [[Grécko|Grécku]] (t. j. v Byzancii) a v niektorých ďalších krajinách. To nasvedčuje tomu, že albigénci boli inšpirovaní [[bogomilstvo]]m, herézou z Balkánu a Byzancie.

[[Súbor:Cathars_expelledCathars expelled.JPG|thumb|right|Katari idú na popravu v [[Carcasson]]e rok [[1209]]]]

Je pravdepodobné, že juhofrancúzske katarstvo vzniklo ako „evanjelícka heréza“, teda ako jednostranné zdôraznenie niektorých životných stránok novozákonnej zvesti. Čoskoro do neho však boli prenesené mnohé prvky bogomilstva, zvlášť dualistický pohľad na svet a dôraz na prísnu askézu. Katarstvo tieto prvky prevzalo zrejme po polovici 12. storočia, kedy z Byzancie utekali na západ v niekoľkých vlnách bogomilovia, keď na ne tvrdo doľahlo prenasledovanie cisára [[Manuel Kommen|Manuela Kommena]] ([[1143]]  –  [[1180]]). Rovnako tak bolo bogomilské poňatie viery prenášané do Flámska a do Francúzska počas druhej križiackej výpravy. Katarské hnutie sa rozšírilo v grófstve [[Toulouse]] a v okolí mesta Albi a rýchlo zapúšťalo korene v hospodársky prosperujúcich krajoch [[Lombardsko|Lombardska]], [[Provensálsko]], [[Languedoc]]u, [[Flámsko|Flámska]] a [[Porýnia]]. Jeho rozšírenie súviselo s odporom vidieckej šľachty k hospodárskym nárokom cirkvi. Na [[3. lateránsky koncil|treťom lateránskom koncile]] roku [[1179]] sa [[cirkev]] dovolávala proti albigénskym hrubého násilia:

S vyhlásením, že každý, kto sa pokúša vytvoriť osobný názor na Boha, musí byť bez zľutovania [[upálenie|upálený]], rozhodol pápež [[Inocent III.]] v roku [[1208]] o križiackej výprave proti albigéncom na juhu Francúzska. [[Pápež]] predtým poveril cisterciánskych mníchov, aby v tejto oblasti kázali pravú vieru. V roku [[1206]] sa k nim pripojil Dominik Guzmán, neskorší [[Dominik Guzmán|svätý Dominik]], zakladateľ [[dominikánsky rád|dominikánskeho rádu]], ale presviedčanie očividne nepomohlo. Preto bola v rokoch [[1208]] až [[1229]] rozpútaná vyhladzovacia vojna. Prvá pápežova výzva, sľubujúca dva roky odpustkov, nemala veľký ohlas. Keď však bolo svätým bojovníkom umožnené vlastniť pôdu, ktorú dobyli, a sľúbené, že rabovanie a znásilňovanie bude láskavo prehliadnuté, rozbehla sa križiacka výprava na plné obrátky. Týmto činom sa však značne posunul pôvodný ideál výprav – krížová výprava bola vypravená proti kresťanom priamo v Európe, a oslobodenie Svätej zeme sa tak stalo druhoradou záležitosťou. Výprava bola zahájená pod vedením Arnolda, opáta [[Kláštor Cîteaux|kláštora Cîteaux]]. Križiaci pustošili celé mestá, vyhladzovali ich obyvateľov a ničili poklady provensálskej kultúry. Stovky zajatcov boli surovo upálených na hraniciach a tisícky ľudí zahynulo pri drancovaní. Napr. v meste [[Béziers]] bolo vybité všetko obyvateľstvo – dvadsať tisíc ľudí – bez ohľadu na vyznanie, pretože boli vybíjaní katolíci rovnako ako albigénci alebo príslušníci akejkoľvek inej viery. Ako oznamuje kronikár, pri dobytí mesta Béziersu počuli križiaci krik obyvateľov. „Keď podľa výkrikov poznali, že tam sú spolu s kacírmi aj pravoverní (katolíci), povedali opátovi (tjt. j. Arnoldovi zo Cîteaux): ‚Čo si máme počať, otče? Nedokážeme rozlišovať dobrých od zlých.‘ A opát (rovnako ako iní) v obave, aby sa kacíri zo strachu pred smrťou nevydávali za pravoverných, povedal, ako sa vraví: ‚Bite ich všetkých, pretože Pán pozná svojich!‘ A pobité bolo ohromné množstvo.“