|
'''Gnaeus Pompeius Magnus''' (* [[29. september]] [[106 pred Kr.]] – † [[28. september]] [[48 pred Kr.]]), bol historicky významný [[generál]], ktorý spolu s [[Julius Caesar|Caesarom]] a [[Marcus Licinius Crassus|Crassom]] utvorili v roku [[60 pred Kr.]] tajnú dohodu, ktorou chceli získať politickú moc v [[Staroveký Rím|Ríme]]. Bol to vynikajúci veliteľ, preslávil sa vo viacerých bitkách a potlačením pirátstva v Stredozemnom mori. Po Crassovej smrti sa chcel za pomoci senátu vysporiadať s Caesarom. Ten však pochopil jeho zámer a urýchlene sa vrátil z [[Galia|Galie]]. Po tom čo Caesar prekročil [[Rubikon]], ušiel do [[Grécko|Grécka]], kde si chcel zhromaždiť armádu. V roku [[48 pred Kr.]] ho Caesar porazil pri mestečku [[Bitka pri Farsalose|Farsalos]] v Grécku, potom ušiel do [[Staroveký Egypt|Egypta]], kde ho však dal panovník [[Ptolemaios XIII.]] popraviť, aby sa zapáčil Caesarovi. Ani jemu to však už nepomohlo.
'''Gnaeus Pompeius Magnus''' pre niekoho veľký bojovník pre iných dieťa šťasteny, no určite skvelý rečník. Prívlastok Magnus mu bol pridelený na základe jeho vojenských úspechov v Hispánií. Pompeiov otec sa volal Strabonov. Vynikajúci bojovník obávaný pre svoje vojenské schopnosti. Nenávidený Rimanmi pre svoju nenásilnosť peňazí. Pompeius bol jeho opakom aspoň čo sa týka povahy. Rimania ho milovali pre umiernený spôsob života, priateľskosť, pre vojenské skúsenosti a rečnícky talent, ktorý rokmi naberal na váhe a vážnosti, pre jeho spoľahlivosť, láskavosť, spravodlivosť ako to veľa krát ukázal aj pri boji.
Krásu akou oplýval Pompeius možno prirovnať ku kráse Alexandra Veľkého. Pre ich podobnosť ich často porovnávali a v mladých rokoch Pompeusa často zosmiešňovali pomenovaním Alexandros. Pompeius ukazuje že činmi si človek musí zaslúžiť prívlastok a nie výzorom čo sa mu podarilo keď si ako 23 ročný založil armádu poskladanú z vojakov svojho otca a porazil Scipia čím pomohol Sullovi a ten ho nazval imperátorom podľa jeho zásluh.
Hoci mal Pompeius viacero žien, väčšina jeho manželstiev bola skôr politickými ťahmi než vzťahmi z lásky, no napriek tomu zahŕňal svoje ženy láskou, vernosťou a prejavoval im úctu aká im patrila. Jeho prvá žena bola Antistia. Po smrti svojho otca, ktorý bol zasiahnutý bleskom musel Pompeius čeliť obvineniam týkajúcich sa sprenevery peňazí svojho otca. Skvelým rečníckym prejavom si získal Antistiusa, ktorý ho oženil zo svojou dcérou Antistiou. Antistius bol preatorom a pri súdnom pojednávaní zastupoval predsedu.
„V nasledujúcich rokoch populári na čele s konzulom L. Corneliom Cinnom, ktorý bol Mariovým stúpencom, vyvolali nepokoje v Ríme, zavolali Maria späť a ovládli Rím. Tisíce Sullových stúpencov zo senátorského i jazdeckého stavu dali povraždiť. V boji využívali aj otrokov, prepustencov a Italikov.“
Hneď ako si Pompeius všimol situáciu okolo seba ako Sullov vstúpenec začal reagovať. Odišiel zo školy a zo vstúpencov svojho otca, poväčšine vyslúžilých vojakov, postavil tri plné légie s plnou zbrojou. Ako 23 ročný nikým nemenovaný za veliteľa sa vydal Sullovi na pomoc. Počas cesty sa musel postaviť viacerým nepriateľským veliteľom. Porážkou Scripia si zaslúžil Sullov obdiv a uznanie. Sulla ako prejav dôvery poslal Pompeiusa bojovať do Galie, kde už viedol boje Metelus, starší a skúsenejší bojovník. Preto Pompeius trval na Metelusovom pozvaniu k boji po jeho boku. Pompeius tu preukázal svoje schopnosti bojovať a naberať skúsenosti od starších a skúsenejších veliteľov.
Sulla mal v pláne posilniť piateľské vzťahy medzi ním a Pompeiom, a preto ho oženil za svoju nevlastnú dcéru Aemilii. Zväzok medzi Pompeiom a Aemiliou bol politický ťah, o čom svedčí aj fakt, že Aemilia bola tehotná s iným mužom, ale kto vie, možno to mohlo byť dlhé a šťastné manželstvo, ale prekazil to fakt, že Aemilia zomrela pri pôrode.
Po prepuknutí nepokojov v Afrike Sulla posiela Pompeia bojovať. V Afrike sa viedli tvrdé boje proti Domitiusovi. Pompeius tam stratil veľa vojakov, v daných prameňoch sa uvádza, že za 40 dní dobyl a podmanil si Afriku a z 20 000 vojakov prežilo 3000. Vďaka Pompeiovi si Rimania podmanili ďalší kontinent a získali bohatstvo, za čo sa mu chceli odmeniť, ale Sulla ich predbehol keď oslovil Pompeia Magnus (veľký). Tento prívlastok sa ujal, ale Pompeius ho začal používať ako posledný. Za dosiahnuté úspechy v Afrike chcel Pompeus víťazne vstúpiť do mesta zo všetkými korisťami a uskutočniť svoj prvý triumf. Zákony povoľovali triumfálne vstúpiť do mesta len konzulom a praetorom , preto sa Pompeius stretol s odporom, ale na naliehanie mu bol povolený. A preto Pompeius ako 25 ročný uskutočnil svoj prvý triumf bez dosiahnutia požadovanej hodnosti.
V Hispánii sa viedli dlhé boje medzi Sertoriusom a Metellousom . Metellus musel čeliť viacerým obvineniam v Ríme týkajúcich sa dlhodobého nepotlačenia nepriateľa. Ale v skutočnosti bol Sertorius zdatný nepriateľ. Pompeius po triumfe nerozpustil svoju armádu, a preto ho na odporúčanie Lucia Philippa poslali na pomoc Metellovi do Hispánie. Pompeius zo sebou priniesol aj veľa nádeje, ale vždy keď mali Sertoria na dosah on sa posunul hlbšie do hôr.
„V roku 72 pred n. l. však Sertoria úkladne zavraždil jeho stúpenec Perperna a až potom sa Pompeiovi podarilo zlikvidovať protirímske hnutie v Hispánií.“
Metello bol pobúrený, že celé víťazstvo pripadne Pompeiovi, hoci nebyť zrady Sertoriovho syna víťazstvo Rimanov by nebolo také jasné. Rimania sa začali báť, že Pompeius pôjde v Sullových stopách, ale Pompeius všetky špekulácie vyvrátil keď rozpustil armádu a bol mu povolený druhý triumf , dokonca ho napriek jeho mladosti zvolili na rok 70 spolu s Caesarom za konzula.
Moc pirátov stúpala s každou prepadnutou loďou . Keď Mithridatom bojoval prvý krát proti Rímu obsadil Áziu, ale bolo mu jasné, že ju nebude mať dlho, a preto ju pustošil. Pustil na more pirátov, ktorí rýchlo silneli. Keď zastavili dodávky jedla do Ríma, Rimania sa okamžite začali búriť, a preto sa im nezdalo vhodné viesť iné vojny kým nezastavia pirátov. Aj vojna medzi Lucullem Mithridatom bola dočasne pozastavená. Zatiaľ čo Rimania mali plné ruky práce s pirátmi, Mithridat upevňoval svoju moc a dobýjal nové územie.
„Gebinius, jeden z Pompeiových přatel, podal návrch, který Pompeiovi nedával jen vládu nad loďstvem, ale přímo samovládu a neomezenou moc nad všemi lidmi, neboť podle tohoto návrhu měl vládnout na celém Středozemním moři až k Héraklovým sloupům a nad pruhem pevniny sahajícím čtyři sta atadií daleko od moře.“
Silu akú mal k dispozícii Pompeius budila strach aj u pirátov. Niektorí sa snažili odporovať, iní piráti sa zľakli jeho výzbroje a mysleli si, že keď sa vzdajú bude na nich mierny. Vzdali sa najprv v Kartágu, antikraku, kalikovi a potom všetci. Tých, ktorí sa dali k pirátstvu kvôli tomu, že vo vojne stratili obživu, tých usadil v Mallu, v Adanech v Epifauei, ale aj v iných oblastiach Kilikii. Pompeius vtedy založil veľa nových miest, ale aj obnovil už mŕtve mestá. A tak Pompeius potlačil na prvý pohľad nekonečný boj za necelé tri mesiace.
Pompeius bojuje proti Mithridatovi a prenasleduje ho aj kde opustil horu. Nakoniec sa stretnú pri Eufrade a Pompeius zaútočí v noci na Tabir. Mithridates sa dá na útek, ale po čase zostane len sám so svojou milenkou Hypsikratesou a párom sprevádzačov. Pompeius prenasledoval Mithridata aj do Armenie, kde ho ale privítal Tigranes, ktorý sa už neprikláňal k otcovi. Pompeius dovolil Tigránovi vládnuť nad Arméniou.
Kde Pompeius našiel Mithridatove zápisky, prečítal si ich, čo mu pomohlo ho lepšie pochopiť. Pompeius si uvedomoval aký silný je Mitridat na úteku, a preto sa rozhodol odstaviť ho od dodávok jedla.
Keď sa Pompeius vrátil do Ríma rozpustil svoju armádu. To sa Rimanom páčilo a už sa nemuseli báť, že zaútočí na Rím, a keď ho videli vchádzať do Ríma pridali sa k nemu. Zákony, ale nedovoľovali aby vstúpil do mesta pred triumfom, a preto žiadal o výnimku. Cato sa, ale postavil proti a tým si získal Pompeiovu náklonnosť a chcel sa oženiť s jeho neterou. Ale Cato bol proti.
Tretí Pompeiov triumfálny sprievod musel byt rozdelený na dva dni, ale aj tie boli málo, a preto musel niektoré veci z veľkolepého sprievodu vypustiť. Len zoznam miest nad ktorými slávil triumf bol dlhší ako si viete predstaviť. A k tomu všetkému, aby nestačilo Pompeius ako jediný zatiaľ slávil triumf nad tromi kontinentmi.
V roku 59 pred n. l. Caesar upevnil dobré vzťahy medzi Pompeiusom, sobášom svojej dcéry. Caesar prechovával náklonnosť aj voči Crassovi a preto sa rozhodol, že Pompeiusa a Crassa zmieri. Uzavreli tajnú dohodu, že si budú pomáhať v dosiahnutí politických cieľov. Táto dohoda sa neskôr nazvala prvý triumvirát. Caesar sa stal konzulom a snažil sa presadzovať záujmy Pompeiusa, ktoré boli zamietnuté rovnako ako Caesarove. Caesar prijal pozemkový zákon aby uspokojil Pompeiusových vyslúžilých vojakov. Pompeius zasa navrhol oslavu pre oslávenie Caesarových víťazstiev. Tento návrch podporil aj Cicero z vďačnosti k Pompeusovi, nie Caesarovi. Crassus, Pompeius a Caesar sa stretli v Luce a dohadovali sa čo ďalej. Pompeius a Crassus sa mali v roku 55 stať po druhý krát konzuli, za podpory Caesara. Pompeius mal dostať na päť rokov bohaté hispánske provincie s tou výsadou, že ich môže spravovať aj z Ríma pomocou poddaných. Pompeius mal na starosti Rím, v ktorom Clodio robil nepokoje. Pompeius dal postaviť divadlo pre Rimanov, na znak vďaky za podpory a vedľa si postavil domček nehodný jeho postavenia. Pompeiusove a Caesarove vzťahy narušila smrť Julie, ktorá potratila a zomrela pri pôrode. O niečo neskôr zomrel aj Crassus a tak už nič nespájalo Pompeiusa s Caesarom, čo malo za príčinu rozpad prvého triumvirátu. Pompeius sa stáva po tretí raz konzulom. Caesar prišiel za Pompeiusom a dal mu návrh na zostavenie vlády, ale Pompeius odmietol a za svojho spolukonzula si zvolil Metella Scipiona. Tento vzťah spojili svadobným zväzkom s Corneliou. Tento vzťah bol kritizovaný pre veľký vekový rozdiel, ale ako sme sa dočítali v prameňoch Pompeius mal všetky svoje ženy rád a správal sa k nim s úctou. Situácia medzi Pompeiusom a Caesarom sa vyhrocuje a Pompeius ustupuje pred Caesarom na juh Itálie. Caesar obsadzuje Rím. Pompeius sa presúva cez Jadranské more preč, aby nemusel bojovat s Caesarom na talianskej pôde. Cicero usúdil, že Pompeius bude menšie zlo a prišiel za ním do Thessaloník. Caesar sa vybral do Hispánie cez pevninu, aby napadol Pompeiusove pevnosti. Pompeius ani Caesar nechceli bojovať v Ríme.
„Teď však postupovali proti sobě, aby se spolu utkali, a neměli slitování ani s vlatní slávou, kvůli niž bezohledně obětovali svou vlast – dva muži, kteří až do toho dne byli prohlašováni za nepřemožitelné.“
Po naháňačke sa stretli na Farsalskej rovine. Pompeius mal prevahu, ale Caesar bol dobrý taktik odlákal Pompeiusa od mora kde bola Pompeiusova najväčšia sila. Keď sa stretli v priamom boji, hoci mal Pompeius prevahu, Caesar ho obkľúčil a Pompeius sa dal na útek. Pompeius utekal po súši, potom po mori, ale v snahe dostať sa do Egypta, kde sa dočkal zrady lebo Egypt chcel byť na strane víťazov. Pompeius bol bezradný, hľadal spojencov a keď dostal návrh ísť do Egypta súhlasil, zobral svoju ženu Corneliu a syna a na rybárskej loďke išli do Egypta. Keď prišli k prístavu Pompeius sa rozlúčil zo svojou rodinou a vybral sa k brehu.
„Když už se blížili k pevnině, Cornelia s přáteli úzkostlivě pozorovala, co se stane, a už začínala nabývat důvěru, protože viděla scházet se u přístaviště mnoho králových lidí, jako by ho chtěli s poctami přivítat. V té chvíli však Pompeia, který už se chytil Filippa za ruku, aby se mu lépe vstávalo, bodl nejdřiv zezadu mečem Septimius, potom na něho vytasil dýku i Salvius, a nakonec i Achillas. Pompeius si oběma rukama tógou zahalil obličej, neřek ani neudělal nic, co by ho bylo nedůstojné, jen vzdychl a nechal se bodat. Tak ukončil svůj život v padesáti devíti letech, den po svých narozeninách.“
Ostatní ľudia sa pozerali z brehu a čakali kým more vyplaví na breh bezvládne Pompeiusove telo, aby sa presvedčili, že je mŕtvy. Nechali ho ležať na brehu mora mŕtveho a zneucteného. Filipos s ním počkal kým sa ľudia nenasýtia, a potom ho úctivo pochoval spolu s jedným neznámym na brehu mora. To bol koniec nehodný Gnaeusa Pompeiusa Magnusa, zavraždeného 28. 9. 48 pred n. l..
Keď potom prišiel Caesar do Egypta, dal všetkých zabiť za úkladnú vraždu , aspoň takú poctu mohol preukázať Pompeiusovi. Pompeiusovi synovia po jeho smrti prenasledovali Caesara a chceli ho zabiť.
„Pompeiovy tělesné pozůstatky byly odevzdány Cornelií, ta je dopravila do Albana a tam pochovala.“
== Iné projekty ==
{{Biografický výhonok}}
'''Literatúra'''
VALACHOVIČ, Pavol. Stručné dejiny STAROVEKÉHO RÍMA Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška. 2009. 139 s.
SVOBODA, Ludvík. Encyklopédia antiky. Praha: nakladatelství Československé akademie véd. 1973. 479 s.
Plutarchos: Životopisy slávnych Grékov a Rimanov I, II. Bratislava: Kalligram 2008, 1052 a 1048 s.
SVOBODA, Ludvík. Encyklopédia antiky. Praha: nakladatelství Československé akademie véd. 1973. s. 62.
APPIANOS: KRIZE ŘÍMSKÉ REPUBLIKY. PRAHA: JAN BURIAN, BOHUMILA MOUCHOVÁ 1898, 496 S.
SVOBODA, Ludvík. Encyklopédia antiky.Praha: nakladatelství Československé akademie véd. 1973. 762s.
JINDROVÁ-ŠPILAROVÁ, Alena in. GRENT, Michael. DĚJINY ANTICKÉHO ŘÍMA. Praha: BB art, 1999, 471s.
{{DEFAULTSORT:Pompeius Magnus, Gnaeus}}
|
