Edmund Viliam Téry: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Myron (diskusia | príspevky)
d kategórie
Myron (diskusia | príspevky)
d typo
Riadok 28:
 
== Život ==
Narodil sa [[4. júla]] [[1856]] ako '''Edmundus Félix Antonius Wilhelmus Rikker''' v rodine Jozefa Rickera z Rakúska, ktorý pracoval na óbébskom statku baróna Sinu a v roku [[1862]] si nechal pomaďarčiť meno na Téry. Mladý Edmund Viliam (po maďarsky Ödön Vilmos) ukončil Gymnázium v Miškovci, kde zmaturoval. Medicínu študoval na lekárskej fakulte [[Trnavská univerzita (historická)|budapeštianskej univerzity]]. Ako študent pracoval v samovzdelávacom a podpornom spolku medikov. V budínskej nemocnici Sv. Jána smeroval k chirurgii, ovplyvnený prednáškami dr. Jozefa Fodora si však zaumienil dosiahnuť kvalifikáciu v odbore všeobecné lekárstvo. Popri štúdiu ako dobrovoľník absolvoval aj vojenskú službu. [[7. novembra]] [[1876]] sa oženil s Emíliou Mészárosovou, dcérou ministerského radcu dr. Ferenca Mészárosa <ref> maďarská wikipédia, Téry Ödön http://hu.wikipedia.org/wiki/Téry_Ödön_(turistamozgalom-szervező) </ref>. Vojenskú službu ukončil [[1. októbra]] [[1877]]. Začal pracovať aj na vedeckom ústave univerzity, urobil aj skúšky na hlavného vojenského lekára. Vysokoškolský diplom získal [[5. apríla]] [[1879]], nastúpil dráhu praktického lekára. V školskom roku [[1879]]/80 pracoval u profesora Jozefa Kovácsa, kde získal aj diplom chirurga. V roku [[1879]] sa uchádzal o uvoľnené miesto banského lekára v [[Štefultov]]e (dnes súčasť [[Banská Štiavnica|Banskej Štiavnice]]), ktoré aj získal [[28. novembra]]. [[1880]]<ref> ŠÚBA, Fond HKG, Spisy hlavného lekára, r.[[1880]]-[[1885]] </ref>.
<br> Od apríla 1884 pre spory s miestnymi funkcionármi Téry prijal funkciu pomocného neplateného koncipienta na uhorskom ministerstve vnútra, ktorému v tom čase podliehali aj zdravotnícke služby. Téry už trvale ostal zamestnancom ministerstva – postupoval od výpomocného koncipienta cez titulárneho až po funkciu zdravotného inšpektora a ministerského radcu, ktorú vykonával od [[17. júna]] [[1890]] prakticky až do svojej smrti. Práca bola spojená s mnohým cestovaním, ale to mu vyhovovalo, pretože mu umožňovalo spoznávať prírodné krásy takrečeno celej vtedajšej uhorskej krajiny, no najmä Slovenska. K zápalu pľúc, ktorý dostal pri inšpekčnej ceste po zajateckých táboroch v zime [[1916]] a [[1917]], sa pridružila duševná depresia spôsobená jednak náročnosťou povolania – vypätie z konfliktov a jednak z vojnových hrôz nezmyselnej [[Prvá svetová vojna|prvej svetovej vojny]], na ktorej mal aj svojich dvoch synov a jeho inak pevný organizmus sa už nedokázal zotaviť. Zomrel v Budapešti [[11. septembra]] [[1917]].