Ušnica: Rozdiel medzi revíziami

Ušnica sa upína na hlavu v 20 -  – 40° uhle; má typický tvar a veľa individuálnych variácií v modelácii svojich záhybov. Horný okraj ušnice je približne v rovine koreňa [[nos]]a, dolný okraj v rovine spina nasalis anterior.

Základ ušnice tvorí elastická [[chrupka ušnice]] (cartilago auriculae), ktorá svojím tvarom približne zodpovedá tvaru ušnice; chrupkový základ nemá [[ušný lalôčik]] (lobulus auriculae). Auricula sa vyvinula až u cicavcov, ktorí sa orientujú predovšetkým sluchom. Postupne sa vytvorila veľká zahrotená ušnica. Svaly ušnice sa stávajú rudimentárne, skracuje sa pozdĺžna os a okraj ušnice sa stáča do závitu -  – helix. Na helixe, ako rudiment niekdajšieho hrotu sa u niektorých jednotlivcov

vytvára Darwinov hrbček (tuberculum auriculae). Ušnica má u človeka značne individuálny charakteristický tvar. Vonkajší okraj sa nazýva helix a začína ako crus helicis (rameno závitu) v concha auriculae mušľa ušnice), ktorú rozdeľuje na hornú (cymba conchae) a dolnú (cavum conchae). V cavum conchae začína vonkajší zvukovod otvorom porus acusticus externus. Na vonkajšej ploche ušnice paralelne s helixom prebieha anthelix (protizávit). Medzi helix a anthelix je scapha (člnok). Anthelix začína hore pri helixe dvoma ramenami crura anthelicis, ktoré ohraničujú trojuhloníkovitú

priehlbeninu fossa triangularis. Dole pri ušnom lalôčiku sa anthelix končí ako antiragus (protikozlík) a od kozlíka (tragus), ktorý prekýva spredu vchod do zvukovodu, ho oddeľuje zárez incisura intertragica. Pokračovaním ušnice je vonkajší zvukovod meatus acusticus externus. začína otvorom porus acusticus externus a končí bubienkom (membrana tympani). Vedie zvukové vlny k bubienku . Vonkajšia tretina má chrupkový podklad, vnútorné dve tretiny kostený (pars tympanica ossis temporalis). Vonkajší zvukovod má zakrivený priebeh.