Parašutizmus: Rozdiel medzi revíziami

== HistóriaDejiny parašutizmu ==

Snahu o bezpečný zoskok z väčšej výšky dokladujedosvedčuje už návrh padáku pevnej konštrukcie od Leonarda da Vinci. Prvý zaznamenaný zoskok bol v roku 1783, keď francúzFrancúz [[Louis-Sebastien Lenormand]], zoskočil pomocou padáku pevnej dáždnikovitejdáždnikovej konštrukcie z budovy observatória [[Montpellier]] a pristál bez nehody. Práve on nazval padák "le„le parachute"parachute“, z gréckéhogréckeho slova "para"„para“ (proti) a francúzskéhofrancúzskeho slova "chute"„chute“ (padať). Skutočná história parašutizmu začína prvým úspešným zoskokom na padáku s voľnou konštrukciou, ktorý absolvoval [[André-Jacques Garnerin]] z [[Balón (aerostat)|teplovzdušného balónu]] v roku [[1797]]. Prakticky sa však parašutizmus rozšíril až počas prvej svetovej vojny, [[Alessandro Tandura]] bol prvým parašutistom pri úspešnom zoskoku zo špeciálne upraveného lietadla počas vojenskej špionážnej akcie v noci z 8. na 9. augusta 1918 v severnom Taliansku v okolí rieky [[Piava|Piavy]]. Požiadavky na prakticky využiteľný padák narástli po rozšírení motorového lietania v dvaciatychdvadsiatych rokoch 20. storočia. V tomto období slovenský vynálezca [[Štefan Banič]] nechal patentovať svoj upravený model padáku -– U.S. Patent číslo 1,108,484. Po druhej svetovej vojne -– v kterejktorej sa parašutizmus stal bežným nástrojom nielen pri záchrane zostrelených letcov, ale tiež prostriedkom dopravy zásob a vojska -– sa zásluhou vyradených vojenských parašutistov, ktorí si túto činnosť v armáde obľúbili, stávástal z parašutizmu civilný šport. Prvé športové súťaže sa datujú do triciatychtridsiatych rokov 20. storočia a v roku 1952 sa parašutizmus stávastal medzinárodným športom.

Zoskoky prebiehajú na padákoch s automatickým otvorením pomocou výťažného lana okamžite po opustení lietadla alebo vrtuľníku (v min. výške 700 metrov nad zemou) a bez voľného pádu, alebo metódou voľného pádu z väčšej výšky (min.1000 1 000 metrov nad zemou, často až okolo 40004 000 metrov). Pri zoskoku v nižšej výške si parašutista otvára padák skoro okamžite, z vyšších výšok môže padať voľným pádom až minútu pred otvorením padáku. Vo väčších výškach ako 4200m4 200 m ani nie je možné kôlikvôli nižšiemu odporu redšieho vzduchu padák spoľahlivo otvoriť, parašutista ho potom obvykle otvára vo výške asi 15001 500 metrov.

Ak prebieha výsadok z lietadla, toto pred výsadkom spomalí. Po výskoku ešte niekoľko sekúnd pretrváva zotrvačná dopredná rýchlosť, až neskôr prevláda pôsobenie gravitácie. KôliKvôli tomuto efektu nezažíva parašutista až taký vzrušujúci pocit ako pri zoskoku z vrtuľníka[[vrtuľník]]a visiaceho na mieste alebo z balónu. Parašutista kontroluje voľný pád zmenou svojej polohy a v prsnej polohe ležmo dosahuje hraničnú rýchlosť pádu okolo 190 km/h, prípri polohe v stoji alebo hlavou dole až 240–320240 – 320 km/h v závislosti od výšky výsadku. Najčastejšie používaná je stabilizačná prsná poloha, v ktorej aj dochádza k bezpečnému otvoreniu padáku.

Hlavný padák sa najčastejšie otvára pomocou malého výťažného padáčika, ktorým sa ako prvá uvoľní uzatváracia spona postroja. Z postroja je potom vytiahnutý kontajner padáku, z ktorého sa postupne odmotávajú šnúry. Až po rozvinutí celej dĺžky šnúr dôjde k otvoreniu kontajneru a vytiahnutiu vrchlíka padáku. Ten sa potom rozbalí a postupne nafukuje vzduchom. Otváranie padáku je pozvoľné, aby došlo k plynulému zabrzdeniu pádu. Športové padáky se otvárajú niekoľko sekúnd, so stratou výšky okolo 150- – 300 metrov.

Na pristátie si parašutista vyberá vhodný voľný a prehľadný terén bez prekážok. Tie sú nebezpečné nielen pre samotné pristátie, ale aj vytváraním vzdušných turbulencií. Zásadne sa pristáva proti vetru, čím sa brzdí dopredná rýchlosť padáku voči zemi. Pre zistenie sily a smeru vetra sú v miestach pristátia umiestnené veterné rukávy. Vo výške asi 5 metrov začínázačína parašutista pomaly a plynule brzdiť padák sťahovaním riadiacich šnúr. Tým mení profil padáku a zvyšuje vztlak. Pristáva na zabrzdenom padáku, keď sa klesajúca a dopredná rýchlosť (pri padáku typu krídlo) zníži na nulu. Skúsený parašutista dokáže pristáť veľmi presne, čo sa využíva aj v športovej disciplíne na presnosť pristátia. Pri guľovom padáku je miesto pristátia dané viacmenej pilotom lietadla, parašutista dokáže len korigovať padák tak, aby sa vyhol prípadným prekážkam. Dopad pri guľovom padáku je veľmi tvrdý a parašutista ho zakončuje prevedením nacvičeného parakotúľu, čím prenesie energiu pádu do bočného pohybu.

Súčasné padákové komplety už spĺňajú náročné medzinárodné normy na bezpečnostbezpečnosť a spoľahlivosť použitých materiálov a konštrukcií. Väčšina úrazov sa stáva chybou pilota, precenením vlastných schopností alebo podcenením okolitých vplyvov.