Štefan Ilešházi: Rozdiel medzi revíziami

Študoval na gymnáziu v [[Trnava|Trnave]] a potom právo na univerzitách v [[EgerJáger|Egri]] a [[Budín|Budíne]]. V roku [[1792]] bol menovaný za kráľovského komorníka, neskôr aj za tajného radcu ([[1801]]) a za kráľovského stolníka ([[1825]]). V roku [[1797]] pôsobil v armáde ako plukovník trenčiansko-liptovskej [[insurekcia|insurekcie]] (insurekčného vojska). V roku [[1808]] bol vyznamenaný radom Zlatého rúna. Medzi rokmi [[1790]] – [[1825]] bol vyslancom na uhorskom sneme. Po smrti svojho otca [[Ján Baptista Ilešházi|Jána Baptistu Ilešháziho]] prebral funkciu župana Trenčianskej a [[Liptovská župa (Uhorsko)|Liptovskej stolice]]. Funkcie župana sa formálne vzdal v roku [[1822]] na protest proti absolutistickej politike habsburského dvora vo [[Viedeň|Viedni]] (v odborných príručkách je jeho funkčné obdobie zaznamenané až do roku jeho smrti).

Zaslúžil sa o rozvoj [[Trenčianske Teplice|trenčianskoteplických]] kúpeľov, kde dal vybudovať štyri nové budovy. Kúpele sprístupnil širokej verejnosti a realizovali sa v nich aj kultúrne podujatia. Na svojom kaštieli v Dubnici nad Váhom dal v roku 1820 pristavať klasicistické krídlo, dal vystaval aj sakrálne stavby v [[Bánovce nad Bebravou|Bánovciach nad Bebravou]], [[Horné Srnie|Hornom Srní]] a [[Košeca|Košeci]]. Keďže sa postupne stále viac zadlžoval, rozpredával nehnuteľnénehnuteľný majetok. Ponechal si iba rodové panstvo v [[Eliášovce|Eliášovciach]], kde strávil zvyšok života.