Tomáš Akvinský: Rozdiel medzi revíziami

 

== Život a vplyv ==

V tom čase Tomáša veľmi priťahovala rehoľa [[dominikáni|dominikánov]], a tak sa rozhodol do nej vstúpiť. Stalo sa tak v roku [[1243]], no Tomáš musel prekonávať ostrý nesúhlas rodiny. Rodičia nevedeli pochopiť, ako sa môže noblesný mladý muž stáť žobravým rehoľníkom. Na príkaz matky bol Tomáš dokonca bratmi v máji roku [[1244]] uväznený. V domácom väzení zostal takmer dva roky, kým mu jeho sestra nepomohla k úteku. A bola to práve tá sestra, ktorá mu do väzenia priniesla [[biblia|bibliu]], [[Aristoteles|Aristotelovu]] [[Metafyzika|Metafyziku]] a Sentencie [[Peter Lombardský|Petra Lombardského]].

 

[[Dominikáni|Dominikánska]] rehoľa Tomáša pôvodne poslala kvôli zdokonaleniu vzdelania do [[Paríž]]a, no do tohto centra vtedajšej vzdelanosti prišiel až po svojom úteku z domáceho väzenia. V Paríži sa stal poslucháčom [[Albert Veľký|Alberta Veľkého]], ktorý si ho vzal po trojročnom štúdiu so sebou do [[Kolín nad Rýnom|Kolína]], kde Tomáš študoval priamo pod jeho vedením ďalšie štyri roky.

 

 

 

Pre jeho rýdzi a jemný charakter ho prezývali „doctor angelicus“ – anjelský učiteľ. Tomášovo učenie dostalo názov [[tomizmus]], ktoré sa stalo základom katolíckej teológie a filozofie. Pápežskou encyklikou ''Aeterni patris'' ([[1879]]) sa začína formovať [[novotomizmus]], ktorý predstavuje hlavnú koncepciu katolíckej filozofie 20. storočia.

 

 

== Diela ==

Tomáš napísal počas svojho života viac než 60 diel. Mnohé z nich diktoval svojim sekretárom. Jeho tvorbu možno rozdeliť na diela [[filozofia|filozofické]], [[teológia|teologické]], [[dogmatika|dogmatické]], [[exegéza|exegetické]], [[homiletika|homiletické]], [[liturgia|liturgické]], [[apologetika|apologetické]] a [[etika|etické]], pričom sa dajú rozčleniť aj nasledovne:

:1. dišputy: ''De veritate'' ([[1256]] – [[1259]]), ''De potentia'', ''De anima'', ''De malo'' ([[1266]] – [[1267]]), ''De virtutibus'', ''De spiritualibus creaturis'', ''De unione verbi incarnati'';

 

== Filozofia ==

=== Úvod do Tomášovej filozofie ===

 

Tomáš sa tak snaží interpretáciu kresťanského učenia vybudovať na racionálnom podloží nového fenoménu – Aristotelovho učenia, ktoré sa predstavuje pre stredoveký Západ zatiaľ ako nepreskúmaná oblasť. K dosiahnutiu tohto cieľa mu slúžili nielen Aristotelove diela, ale najmä diela vrcholnej [[patristika|patristiky]], z ktorej zvláštne miesto čo do počtu citácií v Tomášových dielach zaujíma [[Augustín z Hippa]], hoci Augustín sám interpretoval [[kresťanstvo|kresťanské]] učenie [[Platón]]ovou a [[novoplatonizmus|novoplatonistickou]] terminológiou. Okrem Augustína a iných gréckych či latinských „cirkevných otcov“ Tomáš veľa využíval pri práci [[biblia|bibliu]], koncilové a [[pápež]]ské dekréty a diela filozofov [[Boethius|Boethia]], [[Platón]]a a [[Averroes|Averroa]]. Tomáš so svojím učiteľom [[Albert Veľký|Albertom Veľkým]] napokon založili tradíciu [[aristotelizmus|aristotelizmu]], ktorá sa stala akademickým prejavom [[dominikáni|dominikánskej]] rehole, zatiaľ čo [[františkáni]] vychádzali najmä z platonizmu [[Augustín z Hippa|Augustína]]. Vplyv Tomáša bol spočiatku nepatrný, pretože rehabilitácia [[Aristoteles|Aristotela]] v [[13. storočie|13. storočí]] sa pokladala za ohrozenie kresťanstva. Napokon však Tomáš cirkevné obavy rozplynul.

:3. náuka o [[Boh]]u a päť ciest k Bohu (päť argumentov v prospech existencie Boha);

:4. náuka o svete;

:6. ľudské poznanie;

:7. [[etika]];

:8. náuka o štáte a politické názory.

 

=== Vzťah rozumu a viery (filozofie a teológie) ===

Vzťah rozumu a viery rieši [[kresťanstvo|kresťanská]] [[filozofia]] už takmer od svojho počiatku. V Tomášovej dobe ([[13. storočie]]) sa rozvinul do nebývalých rozmerov konflikt medzi vierou a rozumom. Filozofia (rozum) sa začala stavať do opozície voči [[teológia|teológii]] (viere), pričom myslitelia sa domnievali, že rozumom treba popierať to, čo prijímame vierou. Tento problém sa kresťanskí myslitelia snažili prekonať [[teória dvojakej pravdy|teóriou dvojakej pravdy]], ktorú však Tomáš odmieta.

 

 

=== Náuka o bytí a postoj k problému univerzálií ===

Tomáš Akvinský využíva vo svojej [[metafyzika|metafyzike]] [[Aristoteles|Aristotelovu]] [[ontológia|ontologickú]] terminológiu (možnosť a skutočnosť, podstata a existencia, [[substancia]] a [[akcidencia]], látka a forma). Vychádza z jeho chápania kategórie bytia a smeruje tak k postulovaniu [[transcendencia|transcendentného]] bytia – [[Boh]]a.

 

 

=== Náuka o Bohu a päť ciest k Bohu ===

Tomáš Akvinský neverí, že existencia [[Boh]]a je jasnou, samozrejmou a vrodenou pravdou. Aj preto odmieta [[a priori|apriórny]] tzv. [[ontologický dôkaz Božej existencie]] z pera [[Anselm z Canterbury|Anzelma]], keďže nemožno poznať podstatu [[Boh]]a. Tomáš je presvedčený, že existenciu Boha treba zdôvodniť, pričom verí, že sám rozum je schopný pravdu o Božom jestvovaní spoznať. Predstavuje nám tak päť dôvodov jestvovania Boha, ktoré sa nazývajú aj „piatimi cestami k Bohu“. Tieto [[a posteriori|aposteriórne]] argumenty filozof vysvetľuje vo svojej Teologickej sume, pričom i tu je cítiť výrazný vplyv [[Aristoteles|Aristotela]]. Sú nimi tieto:

 

 

=== Náuka o svete ===

Vzťah Boha k svetu je u Tomáša vzťahom Stvoriteľa ku stvoreniu. Jeho učenie o stvorení sa dá zhrnúť do nasledovných bodov:

:1. svet bol stvorený z ničoho;

 

=== Náuka o človeku a duši (antropológia) ===

Tomáš pristupuje k animálnej zložke ľudskej osoby celkom špecificky. Odmieta [[Platón]]ov a [[Augustín z Hippa|Augustínov]] názor, že telo je väzenie duše alebo že je duša v tele za trest. Tomáš vraví, že duša prostredníctvom tela poznáva – telo je akýmsi doplnením duše, čím sa vytvára celostnosť ľudskej bytosti. Takýto prístup podporuje aj kresťanské učenie o vzkriesení tela.

 

 

=== Ľudské poznanie ===

Tomáš Akvinský bol [[empirizmus|empirik]]. Odmietol [[Platón]]ovu koncepciu rozpomínania sa [[duša|duše]] na [[idea|idey]] a tvrdí, že poznanie získavame skúsenosťou na základe zmyslového vnímania, pričom pravdivosť poznania chápe rovnako ako [[Aristoteles]] – pravda je zhoda poznatku so skutočnosťou. Tomáš neverí existencii vrodených ideí a bol presvedčený, že aristotelovský [[empirizmus]] neprotirečí viere.

 

 

=== Etika ===

Vo svojej etike Tomáš Akvinský hlása, že posledným cieľom človeka je šťastie – ''beatitudo''. Toto šťastie chápal v duchu svojej intelektualistickej filozofie ako poznanie Boha resp. nazeranie Boha. Šťastie ďalej spočíva v milovaní Boha ako najvyššieho Dobra.

 

 

=== Náuka o štáte a politické názory ===

Spoločnosť jestvuje podľa Tomáša preto, aby umožnila človeku dosiahnuť jeho konečný cieľ, ktorý vymedzuje vo svojej [[etika|etike]]. Súhlasí s [[Aristoteles|Aristotelom]], že človek je spoločenský tvor, ktorý je začlenený do [[štát]]u. Keďže je teda človek spoločenským tvorom, je preňho prirodzené koexistovať s ostatnými ľuďmi v určitom spoločenskom zriadení, v ktorom je nevyhnutné, aby vládla autorita. Vlastne celá [[politika]] je pre Tomáša vedou o vládcovi, [[štát]]e a autorite, pričom tieto výrazy sa uňho do značnej miery významovo prekrývajú. Množstvo ľudí musí byť spravované v právnom systéme. Tomáš rozlišuje [[právo]] v spoločnosti na

:1. večné právo (pravidlá božského riadenia),

 

== Estetika ==

=== Spoločné s estetickou tradíciou stredoveku ===

"Krása sa zakladá na harmónii, čiže proporcii (''consonantia'') a na jase (''claritas'')."

 

=== Krása v širšom zmysle ===

"Páčením sa kontempláciou sa vyznačuje krása v širšom zmysle slova."

 

=== Krása v užšom zmysle ===

"Krása spočíva v proporcii častí a farieb alebo v primeranom tvare a farbe. Ide tu o krásu telesnú (''pulchritudi corporis''), čiže vonkajšiu krásu, ktorá sa odlišuje od duchovnej, čiže vnútornej krásy."

 

=== Odlíšenie krásy od dobra ===

"Krása je predmetom kontemplácie, a nie úsilia, zatiaľ čo dobro je predmetom usilia, a nie kontemplácie. O dobro sa usilujeme, ale nevidíme ho; krása je forma, na ktorú sa dívame (''pulchrum pertinet ad rationem causae formalis''), dobro zasa cieľom, ku ktorému spejeme (''bonum habet rationem finis''). Aby sme uspokojili túžbu po dobre, musíme ho mať, aby sme uspokojili túžbu po kráse, stačí mať jej obraz. Iná vec pritom je, že dobré veci sú krásne a krásne veci sú dobré."

 

=== Účasť subjektu na kráse ===

"Kedže znakom krásy je to, že sa páči, potom jej niet bez subjektu, ktorému sa páči; je vlastnosťou predmetov, ale nachádzajúcich sa v istom vzťahu k subjektu."

 

 

* {{Citácia Harvard

|Priezvisko1 = Dragúň

 

* {{filit|fve/estetika_tomasa_akvinskeho.html}}