Rómovia: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d revert |
wikilinky |
||
Riadok 13:
== Rozšírenie v Európe ==
Rómovia žijú v [[Európa|Európe]] (najmä v [[Česko|Česku]] (asi 150 000 - 260 000), na [[Slovensko|Slovensku]] (asi 360 000 - 550 000), v [[Maďarsko|Maďarsku]] (asi 400 000 - 500 000), v [[Rumunsko|Rumunsku]] (asi 1 500 000 - 3 000 000) a Inde), v [[Ázia|Ázii]] (najmä v [[Irán]]e ( asi 300 000 - 390 000) [[Turecko|Turecku]] ( asi 8 000 000 - 11 000 000), [[Afganistan]]e ( asi 460 000 - 650 000 ) [[Sýria|Sýrii]] ( asi 200 000), menšie skupiny v severnej [[Afrika|Afrike]], v [[Amerika (svetadiel)|Amerike]] a [[Austrália (svetadiel)|Austrálii]].
Celkový počet Rómov v Európe je asi 15 miliónov až 29 miliónov, vo svete 68 miliónov - 82 miliónov. Problémom pri určovaní ich počtu je, že sa pri sčítaní sami hlásia k iným národnostiam. Na Slovensku podľa posledného prieskumu (2004) žije asi 320 000 Rómov, pričom definícia Róma nebola nevyhnutne etnická, ale len „Róm, tak ako ho definuje väčšinová populácia“.
Rómovia v [[India|Indii]] patrili k tamojšej najnižšej [[kasta|kaste]] (domovia či čandalovia). Odišli odtiaľ
== História Rómov ==
{{Bez zdroja}}
Cangár (2003) zdôrazňuje, že jednoznačné pramene dokazujúce skutočný pôvod Rómov neexistujú, no súčasný stav skúmania rómskeho jazyka a jeho porovnávanie s indickými jazykmi nás podľa jeho názoru oprávňuje vyslovovať domnienky o skutočnej pravlasti Rómov. Nielen on, ale aj iní autori spájajú pôvod Rómov s kastou pária(je to najnižšia kasta v Indii) z juhu Indie. Na otázku, prečo Rómovia odišli zo svojej pradávnej vlasti, však jednoznačná odpoveď neexistuje, pretože chýbajú písomné doklady, no príčiny mohli byť rôzne. Časť odborníkov sa domnieva, že to mohli byť sociálne podmienky – časté suchá a s nimi spojený nedostatok potravy. Iní predpokladajú, že sa chceli vymaniť z prísne kastovne delenej indickej spoločnosti. Sťahovanie trvalo celé obdobie stredoveku a v podstate sa nikdy neskončilo. V 5.storočí n.l. sa Rómovia podľa Havaldu (1997) usadzovali v Perzii a Sýrii, okolo r.1300 v juhovýchodnej Európe (Grécko, Maďarsko, Rumunsko, Srbsko) a od r.1400 v západnej Európe (Francúzsko, Nemecko, Holandsko, Švajčiarsko, Španielsko). V súčasnosti ich nájdeme v každej európskej krajine a takisto v severnej Afrike, na Blízkom východe, Južnej Amerike, USA a Kanade.
Za najstaršiu zmienku o Rómoch (Cigánoch) v Európe a súčasne prvý záznam ich dnes najrozšírenejšieho označenia, bádatelia podľa Cangára (2003) považujú zápis z roku 1100 v kláštore na vrchu Athos, na gréckom polostrove Chalkidiké, v ktorom sa spomína skupina ľudí, známych ako Athsinganos. Pramene zo 14. storočia podľa Havaldu (1997) dokazujú, že v tom čase už žili Cigáni na celom Balkáne a v strednej Európe. Prvým Cigánom umožnil príchod Ondrej II., keď sa v roku 1219 vrátil zo svojej nevydarenej križiackej výpravy. V 13. storočí bolo už v Uhorsku veľa Cigánov a ich prítomnosť v 14. storočí je bez akýchkoľvek pochybností. Adaptačné schopnosti boli pre rôzne skupiny odlišné, rovnako ako spôsob obživy. Niektorí Cigáni boli prijatí do armády ako kováči, muzikanti, vojaci a vo výnimočných prípadoch boli aj oni – za vojenské zásluhy – povýšení až do šľachtického stavu. Miestami vznikali aj samostatné cigánske dediny. Aj keď nie je známe či išlo o roľníkov, je zdokumentované, že časť Rómov žila usadlíckym spôsobom života. Keďže remeselná výroba bola v stredoeurópskych mestách relatívne na vysokej úrovni, cigánski kováči a iní remeselníci sa mohli uplatňovať vo vidieckom prostredí či už v postavení slobodných ľudí alebo poddaných na zemepanských majetkoch. Cigáni, ktorí pracovali a živili sa rôznymi službami prevládali, aj keď sa našli skupiny bez pracovných tradícií. Európske obyvateľstvo bolo k Rómom spočiatku zhovievavé – prijímalo ich ako kajúcich kresťanských pútnikov, za ktorých sa vydávali. Jednotlivé kočujúce skupiny si nechávali európskymi feudálmi vystavovať rôzne ochranné listiny, ktorými sa potom preukazovali v iných krajinách. Rok 1427 však priniesol zásadnú zmenu, keď ich parížsky arcibiskup exkomunikoval z cirkví. Práve odvtedy prišlo k zmene postoja európskeho obyvateľstva. Začali sa štyri a pol storočia krutej diskriminácie. Na Slovensku bol vzťah k nim pravdepodobne prívetivejší, čo sa odrazilo aj v ich osídlení a možno ho sledovať až po súčasnosť. Koniec 18. storočia, známy ako osvietenstvo, preniklo aj na Slovensko cez normatívne akty a výnosy Márie Terézie a Jozefa II. Cieľom bola asimilácia rómskeho obyvateľstva (zákazy kočovania, používanie vlastného jazyka, uzatváranie vzájomných sobášov). Nariadenia Jozefa II. boli zamerané na vzdelávanie a christianizáciu Rómov. Za pozitívne môžeme pokladať akceptáciu Rómov ako reálnej zložky obyvateľstva, hoci práve týmto programom prispôsobovania sa začal zásah do ich zvykového práva a ich tradičného spôsobu života. V 19.storočí dochádza k násilnému zániku ich tradičných remesiel a služieb i k narušeniu územnej integrity. Veľmi zaujímavé v tejto súvislosti sú výsledky špeciálneho súpisu rómskeho obyvateľstva, na ktorý upozornil Džambazovič (2001), žijúceho na území vtedajšieho Uhorska. Výsledky tohto súpisu boli prezentované v publikácii vydanej bývalým maďarským kráľovským štatistickým úradom v Budapešti v roku 1893. Ako východisko tohoto výskumu slúžilo tvrdenie, že ak chceme pochopiť a poznať život kočujúcej časti rómskeho etnika, mal by sa podľa možnosti podať čo najkomplexnejší pohľad na život všetkých Rómov na území vtedajšieho Uhorska. Práve členenie na usadených, polousadených a kočovných Rómov je jeden z diferenciačných znakov, ktorých sledovanie nás sprevádza celou publikáciou. Budúca plánovaná koncepcia v tomto období predpokladala postupnú asimiláciu rómskeho obyvateľstva, a to najmä zabezpečením povinnej školskej dochádzky a vzdelávania Rómov a dosiahnutím rozptylu dovtedy segregovane žijúcich, čiastočne usadených a kočovných Rómov medzi obyvateľov obce. V roku 1873 prebehol na území dnešného Slovenska súpis Rómov, bez striktne vopred dohodnutých pravidiel, koho považovať za Róma a na základe akých identifikačných znakov. V súpise z roku 1893 sa po prvýkrát na našom území použili etnologické východiská určenia rómskej etnicity (napr. na základe životného štýlu), ktoré boli ešte doplnené o názory verejnej mienky (za pomoci názorov „expertov”) o etnickej príslušnosti toho, ktorého obyvateľa, konkrétnej obce. Podľa zistení sčítania žilo na území Uhorska 274 940 Rómov, čo predstavovalo 1,8% všetkých obyvateľov krajiny. Vynechaní zo sčítania však boli Rómovia z Budapešti, pričom sa ich počet odhadoval asi na 1 500. Na území súčasného Slovenska, patriaceho v tomto období do Uhorska, žilo približne 40 až 42 000 Rómov. Najväčšie rómske komunity žili v okolí Šamorína, Nitry, Komárna, Nových Zámkov, Levíc, Lučenca, Rimavskej Soboty, Rožňavy, Košíc a Kežmarku. Sú to územia, na ktorých aj v súčasnosti žije najväčšia časť rómskej populácie na Slovensku.▼
Za najstaršiu zmienku o Rómoch (Cigánoch) v Európe, a súčasne prvý záznam ich dnes najrozšírenejšieho označenia, bádatelia podľa Cangára (2003) považujú zápis z roku [[1100]] v kláštore na vrchu Athos, na gréckom polostrove [[Chalkidiké]], v ktorom sa spomína skupina ľudí, známych ako Athsinganos. Pramene zo 14. storočia podľa Havaldu (1997) dokazujú, že v tom čase už žili Cigáni na celom [[Balkán]]e a v strednej Európe. Prvým Cigánom umožnil príchod [[Ondrej II. (Uhorsko)|Ondrej II.]], keď sa v roku [[1219]] vrátil zo svojej nevydarenej [[Križiacka výprava|križiackej výpravy]]. V [[13. storočie|13. storočí]] bolo už v [[Uhorsko|Uhorsku]] veľa Cigánov a ich prítomnosť v 14. storočí je bez akýchkoľvek pochybností. Adaptačné schopnosti boli pre rôzne skupiny odlišné, rovnako ako spôsob obživy. Niektorí Cigáni boli prijatí do armády ako kováči, muzikanti, vojaci a vo výnimočných prípadoch boli aj oni – za vojenské zásluhy – povýšení až do šľachtického stavu. Miestami vznikali aj samostatné cigánske dediny. Aj keď nie je známe či išlo o roľníkov, je zdokumentované, že časť Rómov žila usadlíckym spôsobom života. Keďže remeselná výroba bola v stredoeurópskych mestách relatívne na vysokej úrovni, cigánski kováči a iní remeselníci sa mohli uplatňovať vo vidieckom prostredí či už v postavení slobodných ľudí alebo poddaných na zemepanských majetkoch. Cigáni, ktorí pracovali a živili sa rôznymi službami prevládali, aj keď sa našli skupiny bez pracovných tradícií. Európske obyvateľstvo bolo k Rómom spočiatku zhovievavé – prijímalo ich ako kajúcich kresťanských pútnikov, za ktorých sa vydávali. Jednotlivé kočujúce skupiny si nechávali európskymi feudálmi vystavovať rôzne ochranné listiny, ktorými sa potom preukazovali v iných krajinách.
▲
V celom Uhorsku len v 23% obcí, v ktorých žila rómska populácia, navštevovali pravidelne rómske deti školu, nepravidelne v 10% obcí a vôbec nenavštevovali v 67% obcí. V školopovinnom veku bolo asi 60 tisíc rómskych detí, pričom až 69,15% z nich školu nenavštevovali. Medzivojnová Československá republika umožnila samotným Rómom prihlásiť sa ku svojej rómskej etnicite, ale opäť majorizáciou problému „kočovných“ Rómov, prostredníctvom zákona o potulných Cigánoch (1927), k riešeniu tzv. cigánskej otázky príliš neprispela. Zákon len vymedzoval, kto sú potulní Cigáni: „…Cikáni z místa na místo se toulající a jiní tuláci práce se štítící, kteří po cikánsku žijí…” (Cangár, 2003, s. 52). Ako výstižne uvádza Jurová (1993), tento zákon a jeho vykonávacie nariadenie predstavovali singulárnu legislatívnu úpravu, odporujúcu ústave. Zákon umožňoval škálu represívnych postupov a zákazov štátnej správy voči nim. Sociálna stránka zostala v pozadí, čo malo za následok postupné zanikanie tradičných spôsobov obživy a výrazný populačný nárast. Obmedzením územného pohybu a rozptylu sa ešte viac prehĺbila chudoba, bieda a aj sociálna zaostalosť rómskeho obyvateľstva. Štát vnímal Rómov ako sociálnu a kriminálnu skupinu. Obdobie II. svetovej vojny sa vo vzťahu k Rómom prejavilo aplikáciou teórie rasizmu vychádzajúcu z nacistického Nemecka na čele s Adolfom Hitlerom. Na základe spomínaných sociálnych charakteristík Rómov a neskôr na základe tzv. menejcennosti rasy, dochádzalo až k fyzickej likvidácii rómskeho obyvateľstva, a to najmä v koncentračných a vyhladzovacích táboroch na území dnešného Poľska. V špeciálnom koncentračnom tábore v Osvienčime zahynulo asi 6-7 tisíc Rómov z územia vtedajšieho Protektorátu Čiech a Moravy. Na Slovensku sa budovali pracovné tábory pre asociálov a Cigánov v Hanušovciach nad Topľou, Dubnici nad Váhom, Nižnom Hrabovci a inde. Toto obdobie patrí k najtemnejším stránkam našej histórie, nakoľko tieto tábory vznikli v čase samostatného Slovenska a túto rasistickú teóriu do praxe realizovali samotní Slováci. Po obsadení Slovenska nemeckou fašistickou armádou po Slovenskom národnom povstaní v roku 1944 prišlo na mnohých miestach k masovému vyvraždeniu Rómov a k vypáleniu niektorých rómskych osád Nemeckou armádou, ale za výdatnej pomoci aj Hlinkových gárd, teda Slovákov. Rómsky holokaust ostatne už navždy najtemnejším obdobím života Rómov v Európe. Po druhej svetovej vojne sa politika štátu orientovala na rôzne formy asimilácie Rómov s majoritným obyvateľstvom. V roku 1958 bol vydaný zákon č. 74 o trvalom osídlení kočujúcich a polokočujúcich osôb, ktorý násilne zamedzil pohyb tej časti rómskeho etnika (asi 5-10%), ktorá dovtedy kočovala. Pokračovalo sa aj v likvidácií tradičného spôsobu života. Kolektivizáciou a vznikom družstiev zanikli tradičné sezónne práce, čím zanikla tradičná ekonomická a sociálna prepojenosť rómskeho a vidieckeho obyvateľstva. V dôsledku izolácie od možností stabilného ekonomického zabezpečenia sa prehlbovali rozdiely v životnej úrovni medzi rómskym a ostatným obyvateľstvom. Tzv. cigánska otázka bola zameraná na dôslednú asimiláciu a opatrenia štátu sa orientovali prevažne len na problémy bývania – na likvidáciu zaostalých rómskych osídlení a na rôzne formy sociálnej podpory. Tomu zodpovedalo podľa Fulkovej (1994) zamlčovanie ich etnickej príslušnosti, popierala sa aj samotná existencia rómskej kultúry. Prehĺbil sa rozklad existujúcich morálnych a spoločenských noriem po stáročia fungujúci v rómskych komunitách. Cangár (2003) sa vo svojej publikácii venuje vývoju po roku 1989, keď už samostatná Slovenská republika, respektíve bývalá Česká a Slovenská federatívna republika, ratifikovala väčšinu právnych dokumentov medzinárodných inštitúcií, ktoré sa týkajú problematiky menšín, osobitne Rómov. Narpiek prijatiu Európskej charty menšinových jazykov, používanie rómštiny je zatiaľ problematické aj tým, že nie je doposiaľ kodifikovaná. Napriek tomu sa pri riešení problémov spolužitia Rómov a Nerómov objavujú aj pozitívne výsledky. Existuje nesúlad medzi vnímaním postavenia Rómov v spoločnosti a spôsobom riešenia tejto problematiky na Slovensku a v zahraničí.
Řádek 39 ⟶ 42:
== Diskriminácia a genocída ==
Počas vlády [[nacizmus|nacizmu]] boli Rómovia obeťou [[genocída (právo)|genocídy]]. Plánovaným hromadným vyvraždením vo [[Vyhladzovací tábor|vyhladzovacích táboroch]] sa mal tento národ vyhubiť. Z prvej Slovenskej republiky Rómovia deportovaní neboli.
== Iné projekty ==
| |||