Andrej Ivanovič Jeriomenko: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
YFdyh-bot (diskusia | príspevky)
d r2.7.3) (robot Pridal: et:Andrei Jerjomenko
rozšírenie
Riadok 5:
|Popis = [[ZSSR|sovietsky]] vojvodca, [[maršal Sovietskeho zväzu]]
|Dátum narodenia = [[14. október]] [[1892]]
|Miesto narodenia = [[Markovka]], dnes [[Luhanská oblasť]], [[Ukrajina]]
|Dátum úmrtia = {{dúv|1970|11|19|1892|10|14}}
|Miesto úmrtia = [[Moskva]], [[Rusko]]
}}
'''Andrej Ivanovič Jeriomenko''' (* [[14. október]] [[1892]] – † [[19. november]] [[1970]]) bol [[ZSSR|sovietsky]] vojvodca, účastník druhej svetovej vojny, [[maršal Sovietskeho zväzu]] (1955). Maršalom[[Hrdina Sovietskeho zväzu sa stal v marci [[1955]].<ref>{{citácia knihy | meno = Jiří | priezvisko = Fidler | odkaz na autora = Jiří Fidler | titul = Za víru, vládce a vlast (Ruští a sovětští maršálové1944) | vydavateľ = Jota | miesto = Brno | rok = 2005 | počet strán = 290 | isbn = 80-7217-354-5 | jazyk = česky}} </ref>.
 
== Život ==
=== Začiatky ===
Narodil sa v dedine [[Markovka]] (dnes [[Luhanská oblasť]]) na [[Ukrajina|Ukrajine]] v roľníckej rodine. V roku 1913 bol povolaný do armády. Účastnil sa bojov [[prvá svetová vojna|prvej svetovej vojny]], kde slúžil v jednotkách na juhozápadnom a rumunskom fronte. Dosiahol hodnosť [[poddôstojník]]a. V roku 1918 vstúpil do [[červená armáda|červenej armády]] a slúžil v [[Semion Michajlovič Buďonnyj|Buďonného]] 1. jazdeckej armáde. Po skončení [[ruská občianska vojna|občianskej vojny]], ktorú ukončil vo funkcii zástupcu veliteľa jazdeckého pluku, navštevoval Leningradskú jazdeckú školu (1923) a neskôr aj [[Vojenská akadémia M. V. Frunzeho|Frunzeho vojenskú akadémiu]], kde ukončil štúdium v roku 1935. V nasledujúcom období velil v rokoch 1935 až 1938 jazdeckej divízii a neskôr 6. kozáckemu jazdeckému zboru.
 
=== Druhá svetová vojna ===
S touto jednotkou sa podieľal na [[sovietsky vpád do Poľska (1939)|sovietskom vpáde do Poľska]]. V júni 1940 bol povýšený do hodnosti generálporučíka a poverený vedením 3. mechanizovaného zboru v Bielorusku. V období prepadnutia Sovietskeho zväzu v júni 1941 velil 1. armáde na Ďalekom východe. Bol však čoskoro prevelený na západ, kde 28. júna 1941 prebral dôležitý post veliteľa západného frontu po generálovi [[Dimitrij Grigorievič Pavlov|D. G. Pavlovovi]]. Frontu však velil iba krátko do 4. júla, kedy ho vystriedal [[Semion Konstantinovič Timošenko|S. K. Timošenko]], ďalej však slúžil ako zástupca veliteľa frontu. Jednotky tohto frontu sa však v priebehu pohraničných bojov Nemcom podarilo zničiť. Jeriomensko bol vynikajúci taktik, ktorý ako jeden z mála sovietskych veliteľov v tej dobe chápal význam letectva aj tankových zväzov<ref> Tucker, S. C., Yeremenko, Andrei Ivanovich. in Tucker, S. C. (Ed.) World War II A Student Encyclopedia. ABC Clio, Santa Barbara, s. 1430</ref>. Pri ústupových bojoch koordinoval súčinnosť viacerých armád pri ústupe z Bieloruska cez [[Vitebsk]] k [[Smolensk]]u. 14. augusta 1941 bol poverený velením [[brianský front|brianského frontu]], ktorý čelil útokom 2. tankovej skupiny generálplukovníka [[Hanz Guderian|Guderiana]]. Počas [[bitka o Moskvu|nemeckého útoku na Moskvu]] sa jeho jednotky dostali do obkľúčenia pri [[Viazma|Viazme]]. Nemecký útok bol natoľko nečakaný, že sa čelná nemecká útočná skupina prebila až do Brianska, kde ohrozila priamo Jeriomenkov štáb. Jeriomenko osobne viedol útok proti nemeckým jednotkám, zatiaľ čo bol zvyšok štábu evakuovaný. Ostatní príslušníci štábu však podali veliteľstvu správu o jeho smrti, takže za veliteľa frontu bol vymenovaný veliteľ 50. armády [[Michail Petrovič Petrov|M.P. Petrov]]. Jednotky frontu ([[3. armáda (ZSSR)|3.]], [[13. armáda (ZSSR)|13.]] a [[50. armáda (ZSSR)|50. armáda]]) sa začali prebíjať z obkľúčenia. Jeriomenko bol pri ústupe 13. októbra ťažko ranený. Velenie však preňho zvlášť vyslalo lietadlo, ktorým bol evakuovaný.
 
Po liečení bol povýšený do hodnosti generálplukovníka v decembri 1941 poverený vedením [[4. úderná armáda|4. údernej armády]], ktorá sa podieľala na sovietskom protiútoku pri Moskve. Jeho jednotky viedli úspešné protiútoky v oblasti severne od [[Ržev]]a a južne od [[Velikije Luki|Velikich Luk]]. 20. januára 1942 bol pri nálete na štáb frontu ranený. Tri týždne odmietal liečenie, kde sa dostal až 15. februára. V opatere zdravotníkov sa nachádzal až do augusta 1942.
[[Súbor:RIAN archive 882837 The defenders of Stalingrad.jpg|náhľad|Vojenská porada počas bitky o Stalingrad, sprava: [[Nikita Sergejevič Chruščov|Chrušov]], generálmajor Kiričenko, Čujanov a generálplukovník Jeriomenko.]]
Do bojových operácii sa zapojil znovu až v auguste 1942, keď bol poverený velením [[juhovýchodný front|juhovýchodného frontu]]. Podieľal sa na [[bitka o Stalingrad|obrane Stalingradu]]. Jeho jednotky niesli 4 mesiace veľkú časť nemeckých úderov. V tomto období bol jeho front premenovaný na [[stalingradský front]]. Počas operácie Uran v novembri 1942 jeho jednotky južne od Stalingradu prešli do protiofenzívy a spolu so severu útočiacimi vojskami juhozápadného frontu uzavreli obkľúčenie nemeckej [[6. armáda (Wehrmacht)|6. armády]] v Stalingrade. V tejto funkcii sa vyznamenal aj pri odrazení nemeckého protiútoku vedeného vojskami [[Erich von Manstein|von Mansteina]]. V januári 1943 bol stalingradský front premenovaný na [[južný front]]. Jeho novou úlohou bolo vytlačiť nemecké vojská zo [[Severný Kaukaz|Severného Kaukazu]] k [[Rostov nad Donom|Rostovu nad Donom]]. 2. februára 1943 bol zo zdravotných dôvodov odvolaný z funkcie a odoslaný na liečenie na Kaukaz.
 
V apríli 1943, bol povýšený do hodnosti [[armádny generál|armádneho generála]] a poverený vedením kalininského frontu. Neskôr v októbri a novembri 1943 viedol 1. pobaltský front pri útokoch na Smolensk. Následne bol vo februári 1944 presunutý na južnú časť frontu kde viedol samostatnú prímorskú armády, ktorej cieľom bolo preniknúť z východu na polostrov [[Krym]]. Spoločne s 4. ukrajinským frontom [[Fiodor Ivanovič Tolbuchin|F. I. Tolbuchina]] vykonal [[Krymská operácia (1944)|krymskú operáciu]], počas ktorej boli zničené alebo vytlačené nemecké sily z polostrova. V lete 1944 bol poverený vedením 2. pobaltského frontu, ktorý sa zo severu podieľal na krytí bieloruskej ofenzívy. Za úspešné vedenie bojových operácii bol vyznamenaný titulom [[Hrdina Sovietskeho zväzu]]. Neskôr sa jeho front podieľal na pobaltskej operácii, rozhodujúci úspech však priniesli útoky jeho suseda 1. pobaltského frontu pod vedením [[Ivan Christoforovič Bagramjan|I. Ch. Bagramjana]].
 
V marci 1945 bol prevelený k 4. ukrajinskému frontu, ktorý bojoval v na Poľskom a Československom území. Viedol [[moravsko-ostravskú operáciu]], podieľal sa na oslobodzovaní severného [[Slovensko|Slovenska]] a Moravy.
 
=== Povojnové obdobie ===
Po vojne velil Jeriomenko postupne Karpatskému, Západosibírskemu a Severokaukazskému vojenskému okruhu. Maršalom Sovietskeho zväzu sa stal 11. marca [[1955]].<ref>{{citácia knihy | meno = Jiří | priezvisko = Fidler | odkaz na autora = Jiří Fidler | titul = Za víru, vládce a vlast (Ruští a sovětští maršálové) | vydavateľ = Jota | miesto = Brno | rok = 2005 | počet strán = 290 | isbn = 80-7217-354-5 | jazyk = česky}} </ref> Po roku 1958 slúžil ako inšpektor Ministerstva obrany. Zomrel 19. novembra 1970 v Moskve. Urna s jeho popolom sa nachádza na pohrebisku pri Kremeľskej stene na Červenom námestí v Moskve.
 
== Referencie ==
{{Referencie}}
 
== Iné projekty ==
{{biografický výhonok}}
{{projekt|commons=Category:Andrey Yeremenko}}
 
== Zdroj ==
{{preklad|ru|Ерёменко, Андрей Иванович|50940158}}
 
{{Maršali ZSSR}}
 
 
 
{{DEFAULTSORT:Jeriomenko, Andrej Ivanovič}}