Pedagogika v starovekom Grécku: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
dBez shrnutí editace |
d robot: štylistické, typografické a kódové korekcie |
||
Riadok 1:
==Rodina==
Grécke rodiny v staroveku mávali asi toľko detí ako rodiny dnešné. Dôvody boli predovšetkým ekonomické, pretože bolo treba nielen deti uživiť, ale postarať sa dievčatám o veno a finančne zabezpečiť chlapcov. To by pri väčšom počte detí viedlo k rozdrobeniu rodinného majetku, čoho sa samozrejme bohatšie rodiny chceli vyvarovať. Tiež vzhľadom k spôsobu, akým sa pre mužov vyberali manželky, sa nedala predpokladať nejaká veľká náklonnosť medzi manželmi, takže príležitostí k otehotneniu ženy nebolo mnoho. Ako bude zmieňované ďalej, dievčatá sa vydávali veľmi mladé a brali si väčšinou mužov okolo 30 rokov,
== Pederastia a jej význam vo výchove ==
[[Obrázok:Pederastic erotic scene Louvre F85bis.jpg|250px|thumb|Pederastická scéna na keramike]]
Dôležitú rolu tu totiž tiež hrala láska k chlapcom - pederastia. Zo starých textov klasickej doby je známe, že výraz "láska” (eros), bol väčšinou používaný
:''Lebo ak sa láska dotkne krásnej a mladej duše, vedie priateľstvom nakoniec k dokonalosti''
A ako sa k týmto priateľstvám staval mestský štát? Pokiaľ bolo takéto priateľstvo bez telesného erotického vzťahu, morálka vtedajšej spoločnosti ho schvaľovala a považovala ho za vhodný doplnok výchovy. V prípade, že muži rôzneho veku žili celé dni spolu, oddelení od žien, dochádzalo v mnohých spoločnostiach k homosexuálnemu vzťahu. Zákonom bol takýto vzťah v gréckych obciach zakázaný, a pokiaľ by došlo k znásilneniu chlapca, sotva by sa muž vyhol prísnemu trestu. Bolo ale samozrejmé, že stúpenci pederastie tvrdili, že ich priateľstvo k mladým chlapcom má iba výchovný cieľ a spája ich len čisté priateľstvo. Cez to všetko
:''Láska k chlapcom popiera zmyselnú rozkoš, ale robí tak iba z hanby a strachu: potrebuje akýsi pláštik, aby sa mohla stýkať s krásou a mladosťou. Tou zámienkou je jej teda priateľstvo
Samozrejme dôsledkom tohoto mužského chovania sa v niektorých častiach gréckeho sveta objavovali popri mužských kluboch tiež kluby ženské. Naproti mužskej homosexualite sa objavoval tzv. [[sapfismus]]. Najznámejšie z histórie boli tzv. kluby na ostrove [[História: Lesbos|Lesbos]], kde jeden z nich viedla poetka [[Sapfó]], ktorá bola zároveň vychovávateľkou. Riadila akýsi "dievčenský penzionát”, v ktorom mohlo dochádzať tiež k nadviazaniu erotických vzťahov medzi učiteľkami a žiačkami. Z Atén o niečom takom nemáme (okrem niektorých vázových scén, ktoré ale pravdepodobne pochádzajú skôr zo súkromia) doklady.
== Narodenie dieťaťa ==
Ženy rodili doma a pri pôrode im pomáhali hlavne staršie a skúsenejšie obyvateľky domu, a k nim sa v prípade potreby pripojovala pôrodná baba.
Riadok 22:
V Aténach mal otec právo rozhodnúť, či narodené dieťa vychová alebo odloží. Odloženie dieťaťa je v antike známe už z mythologie (Hefaistos, Oidipus, Romulus a Remus) a bolo v staroveku veľmi rozšírené. Forma bola dvojaká. Odloženie (so skrytou nádejou, že sa dieťaťa niekto ujme, a to buď za účelom vychovať z neho otroka, veľmi silný bol tiež záujem obchodníkov s otrokmi alebo v prípade, pokiaľ išlo o dievča, mohla z nej byť vychovaná [[hetéra]], bez záujmu nezostávali ani kupliari a neplodná žena si takto zjednávala dieťa, ktoré podstrčila mužovi ako vlastné) alebo utratenie (zvlášť u znetvorených novorodeniat).
V Sparte o každom novorodencovi rozhodol štát. V prípade, že bolo veľmi slabé a neduživé, že by nedokázalo zniesť spartskú výchovu, bolo pohodené v [[Táygetské pohorie|Táygetskom pohorí]], kde ho čakala istá smrť. Odloženie zdravých detí, a to hlavne dievčat, bolo charakteristickým znakom otrokárskej spoločnosti. Dôvodom odloženia bol často nemanželský pôvod dieťaťa, ale väčšinou to bola chudoba rodičov. Thébania, ktorí úplne zakazovali deti pohodiť, dovoľovali chudobným rodičom dieťa odpredať a tento predaj sama obec sprostredkovala. Odloženie dieťaťa
V Aténach, keď bolo dieťa
O malé deti sa starala ich matka, ktorej často pomáhala, a niekedy ju v podstate zastupovala, dojka a neskôr pestúnka. Nemôžeme sa teda diviť tomu, že pestúnky často poznali svojich zverencov lepšie než ich vlastná matka a keď deti povyrástli, tak medzi nimi bolo veľmi silné citové puto, ktoré často pretrvávalo dlhé roky až do dospelosti. Lásku pestúnky k zverenému dieťaťu nám dobre dokumentuje [[Aischylos]] vo svojom diele [[Oresteia]], kde sa stará Oresteova pestúnka dozvedá o smrti Oresta, ktorá je ale sfalšovaná. To ona ale nevie a plače pre neho:
: ''Teraz Orestes, radosť duše mojej, ktorej matka zverila mi pred rokmi.. - Čo naplakal sa v noci zpočiatku a čo dal práce! Teraz je zbytočná! Chlapec bol ako zvieratko. A staraj sa a živ ho poriadne! No, nemám pravdu? Dieťa na prsiach ti povedať nedokáže, keď má hlad, ak chce
Deti sa často umývali alebo kúpali v okrúhlych alebo oválnych kadiach alebo umývadlách, Musíme povedať, že malé deti na tom boli s čistotou lepšie než niektorí dospelí ľudia, ktorí pokladali teplé kúpele za zmäkčilosť a [[Aristofanes]] sa dokonca zmieňuje o tom, že mnoho Aténčanov napodobovalo Spartu do tej miery, že pohŕdali nielen každou prejemnelosťou, ale čistotou vôbec.
Pred spaním často matka alebo pestúnka spievala dieťati uspávanku. Ako dieťa rástlo, pribúdali k pôvodným uspávankám spievaným deťom pred spaním, tiež rozprávky. Deťom, ktoré neposlúchali sa často rozprávali rozprávky o tzv. "bubákoch - strašidlách”. Medzi najznámejšie a nám dochované strašidlá patrí napr. [[Mormo]], [[Lamia a Gello]], [[Akkó]], [[Alfitó]], [[Gelló]], [[Gorgó]], [[Empusa]] alebo [[Mormolyké]]. Naopak poslušným deťom sa často rozprávali zábavné rozprávky, kde hlavnými hrdinami boli zvieratá. Tieto bájky mali v sebe tiež určité morálne a etické ponaučenie, takže to bolo vlastne prvé vyučovanie v detskom živote. Neskôr im matky a pestúnky
== Výchova a
Výchova a vyučovanie mládeže nebolo v starovekom Grécku jednotné.
=== Výchova a škola v Sparte ===
V [[Sparta (starovek)|Sparte]] riadil výchovu budúcich občanov štát. Narodenie bolo už
:''Lakonské pestúnky, si navykli akémusi staraniu o deti, ktoré bolo spojené s umením, takže nemluvňatá odchovávali bez plienok a dopriali tak voľnosti údom a celej postave, dohliadali na to, aby sa ich zverenci uspokojovali s malým množstvom potravy a neboli vyberaví, aby sa nebáli tmy a samoty, ani aby nepoznali nespôsobnú mrzutosť a plačlivosť.''
Preto mnohé aristokratické rodiny hľadali pestúnky pre svoje deti práve v Sparte.
Od '''7. roku''' boli chlapci rodičom odoberaní a vychovávaní v prísnej kázni spoločne pod štátnym dozorom v družinách ([[agelai]]), rozdelených podľa veku. Každá družina bola vedená 20-ročným mužom, ktorého musela bezpodmienečne poslúchať a za neposlušnosť boli chlapci bičovaní remencami. Učili sa skromnosti v jedle a pití, v odeve a bývaní. Obliekali sa jediným hrubým kusom odevu, chodili prostovlasí a bosí. Cvičili sa v behu, skoku do diaľky, zápolení, vrhaní oštepom a diskom, učili sa písať, čítať, hudbe, spevu a tancu a memorovali homérske básne a štátne zákony. Plutarchos o spartskej výchove píše
:''Vedami sa zaoberali len z nutnosti. Celé ostatné vychovanie potom smerovalo len k naprostej poslušnosti, vytrvaniu v obtiažach a k víťazstvu v boji. Preto i v pokročilejšom veku ich cvičenie dosť prepínali, dohola ich strihali a zvykali ich, aby chodili bosí a hrali sa obyčajne nahí.''
Od '''12 rokov''' sa ich výchova stávala tvrdšou. Stravu mali ešte chudobnejšiu, ale mohli si však prilepšovať krádežami. Tým sa v nich mala cvičiť múdrosť a obratnosť: kto sa nedal chytiť bol pochválený, kto bol pri krádeži pristihnutý, bol prísne potrestaný. Od dvanástich
:''V tomto veku sa už
Po '''15. roku''' spali chlapci len na holom rákosí, ktoré si museli natrhať na brehoch [[rieka Eurót|rieky Eurótu]], v ktorej sa otužovali kúpeľmi. Na dôkaz telesnej odolnosti boli vybraní jedinci každoročne na počiatku jari bičovaní pred oltárom [[Artemis|Artemidy]] zvanej Orthia, čím malo byť dosiahnuté omladenie jarnej prírody (porovnateľné s veľkonočnou šibačkou). Pri tom nesmeli prejaviť bolesť, takže niekedy klesli aj mŕtvi k zemi. V tomto veku sa smeli občas zúčastniť spoločných hostín mužov a načúvať ich rozhovorom o veciach politických i otázkach etických, a tým obohacovali svoje vedomosti a cibrili svoj charakter. V prípade, že boli opýtaní, odpovedali stručne, tzv. "lakonicky”. Cieľom mravnej výchovy spartských chlapcov bolo vypestovať v nich hlavne úctu k starším a oddanosť štátu.
V '''18. rokoch''' sa stali dospelými, prechádzali vojenským výcvikom a zúčastňovali sa tzv. [[kryptériá| kryptérií]]. Tak bola označovaná služba mladých Sparťanov, ktorá pôvodne súvisela s ich "zasväcovaním” v mužov. Tento názov sa potom preniesol aj na označenie oddielu konajúceho túto službu. Princíp bol v tom, že vo dne sa chlapci ukrývali ( gr. kryptein ) a v noci sa vydávali na výpravy proti [[heilóti|heilótom]]. Tzv. kryptoi boli tiež súčasťou spartskej armády. V '''20. rokoch''' sa stávali vojakmi, patrili k družine asi 15 mužov, ktorí vo vojne tvorili bojovú družinu, ktorá spala v spoločnom stane ([[syskenoi]]) a museli sa účastniť spoločného stravovania ([[syssítia]]), na ktoré museli pravidelne prispievať naturálnymi dávkami.
Riadok 52:
<u>Dievčatá</u> boli nechávané aj po '''7. roku''' doma, zúčastnili sa však výchovy gymnastickej a tanečnej, a dokonca aj spolu s mládencami závodili. Čo sa týka duševnej a telesnej výchovy dievčat, Sparta a jej osada [[Kýréne]] jej venovali značnú pozornosť. Mali pre to dôvody jednak branné (po odchode mužov do vojny pripadala ženám povinnosť chrániť mesto pred nepriateľom a heilótmi), a jednak eugenické (pri malom počte slobodného obyvateľstva sa bral zreteľ k úlohe rodičky zdravého pokolenia). Spartské dievčatá sa cvičili vo všetkých častiach päťboja, v rôznych druhoch skokov, v tanci, loptových hrách a súťažili aj s chlapcami pri slávnostiach, napr. [[gymnopaidium|gymnopaidiách]], a podobne ako chlapci, neoblečené. [[Plutarchos]] v svojom diele píše:
:''Lykurgos, odstránil rozmaznanosť, chúlostivosť a všetku ženskosť (celkom bežnú u mladých Atéňaniek) tým, že dievčatá privykal rovnako ako mladíkov, aby pri sprievodoch kráčali nahé a aby pri niektorých slávnostiach tancovali a spievali za prítomnosti a pred očami mladých mužov.'' <br />
Takýmto spôsobom sa pripravovali manželské spojenia mladých ľudí, ktorí sa k sebe dobre hodili, a ktorí potom vo svojich deťoch dávali Sparte budúce statné deti. S dievčatami sa stretávame i pri celogréckych hrách. Každého piateho roku sa konal v [[Olympia|Olympii]] pri slávnosti [[bohyňa Héra|bohyne Héry]], kedy bola jej socha obliekaná do nového peplu, ktorý utkalo šestnásť žien, na olympijskom štadióne závod dievčat v behu. Závodná dráha bola o jednu šestinu štadiónu
=== Výchova a škola v Aténach ===
V [[Atény|Aténach]] boli určité zásady výchovy stanovené už [[Solónove zákony|Solónovými zákonmi]]. Starosť o výchovu bola vecou rodičov a štát na ňu iba dohliadal. Väčšina dievčat zostávala doma, aby sa naučila tomu, čo sa od nich bude očakávať v dospelosti a to bolo predovšetkým varenie, spravovanie domácnosti, pradenie a tkanie. Ani pre chlapcov nebola školská dochádzka povinná, ale obec považovala za vec cti, aby sa jej občania mužského pohlavia naučili, pokiaľ možno, aspoň základom čítania a písania a aj sirotkom, ktorých otcovia zomreli v boji za vlasť, platila učiteľa. Úplná negramotnosť bola teda v Aténach skôr vzácnosťou. Školy boli len súkromné, a preto dĺžka školskej dochádzky závisela na hospodárskych pomeroch rodiny. Už Solónove zákony nariaďovali rodičom, aby posielali svoje deti do školy najskôr po východe slnka a odvádzali si ich pred súmrakom, aby sa deti vyhli nebezpečiu, že sa budú vracať domov potme. Tiež bolo zakázané, aby mladí muži a cudzie osoby vstupovali do školy, keď tam boli deti, čím sa malo zabrániť [[Pedagogika v Starovekom Grécku#Pederastia a jej význam vo výchove|pederastii]]. Tým sa kládla dôležitosť na mravnú stránku detí. '''Do 7 rokov''' sa starali o dieťa rodičia, poprípade pestúnka a [[paidagógos]], vzdelaný otrok, ktorý ho mal učiť slušnému chovaniu a doprevádzal chlapca až do doby, kedy dospel v [[eféb]]a. Doprevádzal ho do školy, nosil mu školské potreby, čakal po celú dobu vyučovania a po návrate domov si zrejme so svojím zverencom prebranú látku ešte opakoval. '''Od 7 rokov''' navštevovali chlapci súkromné školy, dievčatá zostávali doma a cvičili sa v domácich prácach, v speve a v tanci. Vzdelanie chlapcov bolo gymnastické ( telesné ) a múzické ( hudba a ta grammata, tj. čítanie, písanie, počítanie a od [[4. storočie pred Kr.|4. storočia pred Kr.]] tiež kreslenie ). Žiaci čítali básne [[Homér]]ove, [[Hesiod]]ove, [[Theognid]]ove, [[Solón]]ove a [[Tyrtai]]ove a učili sa naspamäť [[gnómy|gnómám]], ktoré v nich boli obsiahnuté. Od '''12 rokov''' sa učili hudbe (pestovaná bola hlavne hra na [[lýra|lýru]] a [[gitara|gitaru]], menej obľúbená bola píšťala), spevu a tancu, zvlášť náboženskému. Učitelia, ktorí sa zaboberali čítaním, písaním, počítaním a literatúrou sa nazývali [[grammatikés]] a tí, ktorí sa zaoberali spevom a hrou na hudobné nástroje, boli [[kitharist]]i. V [[Platónove dialógy|Platónovom dialógu]] [[Protagoras]] sa dočítame:
: ''Keď sa chlapci naučia písmu a budú schopní rozumieť tomu, čo je
Gymnastická výchova začínala taktiež 7. rokom. Cvičiteľ ([[paidotribés]]) cvičil chlapcov v telocvični na voľnom priestranstve ([[palaistra]]) v tzv. päťboji ([[pentáthlon]]): v skoku do diaľky, v behu, vo vrhu diskom, v hode oštepom a v zápase. Múzickému vzdelaniu bola venovaná doba oddychu (grécky [[scholé]], odtiaľ "škola” ) po telesných cvičeniach. Poznáme veľký počet váz, na ktorých sú zobrazené deti ako sa u svojho učiteľa učia hre na kitharu alebo na píšťalu. Učiteľ pritom sedí na kresle s operadlom a žiak oproti nemu na stoličke. Niekedy hrá učiteľ na nástroj sám, aby ukázal chlapcovi, ako si má počínať, alebo necháva hrať žiaka a sám mu udáva rytmus, inokedy hrajú obaja na kithary, ktoré majú položené na kolenách. Bolo to teda vyučovanie založené na empírii, na posluchu, bez hudobného zápisu. Táto skutočnosť sa nám dnes môže zdať prekvapujúca, ale je známe, že grécka hudba bola výlučne [[monodická hudba|monodická]] a pamätala sa teda ľahšie než [[polyfónna hudba]].
Riadok 65:
Asi '''16. rokom''' bolo oboje vzdelanie ukončené. Ideálom výchovy bol harmonický rozvoj fyzických i duševných vlastností a schopností každého občana, tzv. [[kalokagatia]] (kalos kai agathos = krásny a dobrý). Dospievajúci mládenci zo zámožných rodín sa vzdelávali ďalej v gymnáziách, kde sa pripravovali na verejné závody ([[agon]]), ktoré sa konali na národných slávnostiach, aj pre vojenskú službu, ktorú konal aténsky [[eféb]] '''od 18. - 20. roku''', okrem toho tam tiež počúvali prednášky filozofov, sofistov a rétorov. Navštevovali školy sofistov, ktorí rozšírili vyššie vzdelanie o nové odbory (politiku, rétoriku, geometriu astronómiu, bojovú taktiku) a školy rétorov, kde sa okrem gramatiky, literatúry a práva učili rečníckemu umeniu pred súdom a na zhromaždeniach ľudu. So zákonmi a štátnou správou sa zoznamovali účasťou na verejných súdnych pojednávaniach a na snemoch. Toto vyššie vzdelanie, ktoré sa začalo šíriť od dôb [[Perikles|Periklových]] a zvlášť po [[Peloponézska vojna|peloponézskej vojne]] (431 - 404 pred Kr.), bolo ale vyhradené zámožným mužom, ženy s vyšším vzdelaním boli výnimkou. V Aténach nemali dievčatá výchovné ústavy toho druhu, aké viedla [[Sapfó]] na ostrove [[Lesbos]], ani športovanie na verejnosti ani možnosť stretávať sa voľne s chlapcami ako v [[Sparta (starovek)|Sparte]]. Dostalo sa im skromných základov z hudby, tanca, čítania a počítania. Na niektorých slávnostiach, hlavne na počesť samotnej [[Pallas Aténa|Atény]], mohli dievčatá vystupovať na verejnosti pred celou obcou, ale aj tu boli dievčenské spevácke a tanečné zbory oddelené od chlapčenských. Tiež sobáš uzatvárali v mene dievčaťa zvyčajne jej rodičia. Jej názor bol braný do úvahy iba málokedy a prípad jedného bohatého Aténčana, ktorý dal svojim trom dcéram veľké vená a nechal ich vybrať si svojich ženíchov, bol zrejme výnimkou (zmieňuje sa o ňom [[Herodotos]]). Dievčatá spravidla vydávali veľmi mladé, okolo 12 - 14 rokov. Po svadbe žena spravovala manželovi dom a ako despoina riadila doma celé hospodárstvo. Dievčatá mali možnosti na vzdelanie silno obmedzené, ale existovali aj výnimky. Niektoré svätyne, do ktorých prichádzali dievčatá z najlepších aténskych rodín, aby sa stali pomocníčkami kňažiek. Plnili rôzne úlohy pri náboženských rituáloch a obradoch a v chrámových priestoroch priamo bývali. Z dnešného pohľadu tento pobyt môžeme označiť ako pobyt v "kláštorných školách” a môžeme predpokladať, že tu nešlo iba o náboženské úkony, ale aj o celkové vzdelávanie dievčat. Takéto zariadenie sa nachádzalo tiež na aténskej [[Akropola|Akropole]] ( tzv. [[Dom arrefor]] ) alebo v antickom [[Brauron]]e, kultovom stredisku bohyne [[Artemis|Artemidy]].
== Škola ==
Škola nevyžadovala žiadne zvláštne vybavenie, a tak mohla byť v akomkoľvek dome. Učiteľ väčšinou sedával na ozdobnej stoličke s operadlom a žiaci sa museli uspokojiť s jednoduchými stoličkami. Žiaci si do školy nosili iba voskové tabuľky s rydlami a trstinovými perami na písanie a pravítko, ktoré im pomáhalo písať rovno riadky. Tabuľky mali rozmery 40 x 15 cm a boli z dubového, cédrového, palmového alebo cyprusového dreva. Každá mala zvýšený okraj a jej plocha bola pokrytá voskom, do ktorého sa písmená ryli písacím nástrojom z bronzu alebo kosti ( tzv. styloi ). Tento nástroj mal na jednom konci ostrý hrot a na druhom oblú
Ako prebiehala samotná výučba? Chlapci sa najskôr učili rozpoznávať jednotlivé písmená, potom čítať slabiky a celé slová, a až potom písať. Najprv sa musel naučiť naspamäť mená písmen v abecede, alfa, beta, gamma, delta atď., ktoré si vrýval do pamäti prespevovaním mnemotechnických veršov. Postupovalo sa pomaly od jednoduchého k zložitému, od písmena k slabike o dvoch písmenách ( beta a alfa = ba ), potom k slabike o troch a štyroch písmenách. Existovali určité šlabikáre. V škole pri učení boli od seba jednotlivé slova oddelené, aby sa žiaci naučili lepšie čítať. Ale v bežnom texte od seba oddelené neboli a to potom bolo ťažšie. Cudzie jazyky sa neučil nikto! Aténčania predpokladali s naprostou
[[Kategória:Staroveké Grécko]]
|