Emo Bohúň: Rozdiel medzi revíziami

Študoval na [[Gymnázium Ružomberok|gymnáziu]] v Ružomberku, v maďarskom [[Makov (Maďarsko)|Makove]] a na obchodnej akadémii v [[Dolný Kubín|Dolnom Kubíne]]. Po roku [[1918]] pôsobil ako referent, bankový úradník a redaktor v Prešove. Následne pôsobil ako úradník, alebo redaktor vo viacerých mestách: [[Košice]], [[Ružomberok]], [[Bratislava]]. V Bratislave pôsobil od roku [[1925]] ako redaktor viacerých časopisov (okrem iného [[Ľudová politika]], [[Ľudový chýrnik]], [[Slovenský týždenník]]), neskôr ako redaktor a v istom období aj riaditeľ Slovenskej tlačovej kancelárie. Po skončení Po nástupe komunizmu bol [[Perzekúcia|perzekvovaný]], mal dočasne zákaz publikačnej činnosti a bol vysťahovaný z Bratislavy. Až v roku 1955 mu komunistický režim umožnil publikovať v okresných novinách Cieľ v [[Žilina|Žiline]]. Po páde [[stalinizmus|stalinizmu]] publikoval ako redaktor závodného časopisu [[Úderník]]. V tomto období prispieval do [[Roháč]]a, [[Nová literatúra|Novej literatúry]], [[Technické noviny|Technických novín]], Večerníka, Života a najmä do [[Kultúrny život (časopis)|Kultúrneho života]]. Do Bratislavy sa smel vrátiť vďaka príhovoru [[Juraj ŠpicerŠpitzer|Juraja ŠpiceraŠpitzera]]. Je tiež autorom libreta operety Ženské rozmary (1922) a prekladal z maďarskej literatúry ([[Kálmán Mikszáth|K. Mikszath]]). V Žiline na [[Hurbanova (Žilina)|Hurbanovej ulici]] má od roku 1999 umiestnenú pamätnú tabuľu.