Proterozoikum: Rozdiel medzi revíziami

[[SúborObrázok:Laurencia.jpg|thumb|right|Červená riasa Laurencia. PodobnéPodbné riasy sa vyskytovali už v [[Mezoproterozoikum|mezoproterozoiku]].]]

Ku kontinentom, ktoré vznikli v [[Archaikum|archaiku]], sa pričleňovali nové pevninové masívy. K jadru [[Baltský štít|Baltského štítu]] v severnej [[Európa|Európe]] sa pripojili ďalšie oblasti súše: väčšia časť Fínska a Švédska s výnimkou najkrajnejšieho juhu a juhozápadu, [[baltský kontinentálny chrbát]], [[stredoruská doska|stredoruská]] a [[povolžská doska]]. Pevnina sa utvárala v troch tektonických cykloch:

[[SúborObrázok:Na,11.jpg|thumb|right|Vzorka sodíka]]

[[SúborObrázok:UraniumUSGOV.jpg|thumb|right|Ruda uránu]]

Rozšírenie veľkých a plytkých morských paniev v dôsledku [[Transgresia|transgresie]] mora a zvýšenie obsahu kyslíka v morskej vode po náraste fotosynteticky aktívnych organizmov spôsobili základnú zmenu uránových ložísk. Prvotné uránové rudy dovtedy (pred 4000 - 2500 mil. rokmi) vznikali na povrchu archaických pevninových jadier. Tu boli postupne rozrušované, transportované a ukladané v moriach do rozsypov, kde ich obohacovalo gravitačné triedenie a iné procesy. Asi pred 2000 mil. rokmi začali tieto uránové zlúčeniny v prostredí plytkého mora [[Oxidácia|oxidovať]] a mohli sa rozpúšťať vo vode. Morskými prúdmi a prúdením podzemnej vody urán migroval a opätovne sa vyzrážal vo forme pevnej rudy na inom mieste. Veľmi vhodné na to boli oblasti starého morského dna alebo strižné zóny so zvýšeným obsahom [[grafit]]u, v ktorých nastávajú priaznivé redukčné pomery (znižuje sa obsah kyslíka vo vode). Keď sa rozpustený urán dostal na takéto miesto, opäť sa zmenil na pevnú rudu a vytváral bohaté ložiská. Príkladom je panva jazera [[Athabasca (jazero)|Athabasca]] v [[Kanada|Kanade]] alebo [[austrálske Severné teritórium]]. Všeobecne takéto ložiská, v ktorých ruda vznikla vyzrážaním minerálov z roztokov, sa nazývajú [[metasomatické ložiska|infiltračné]]. Tento nový typ bohatých [[Urán (prvok)|uránovurán]]ýchových ložísk opäť potvrdzuje mohutné rozšírenie fotosynteticky aktívnych [[Riasa|rias]] a mikroorganizmov, pretože ich vznik prinajmenšom v prvej fáze sprevádzala veľká spotreba kyslíka.

[[SúborObrázok:Sudbury Wanapitei WorldWind.jpg|thumb|right|Sudburský kráter]]

[[SúborObrázok:Galena.jpg|thumb|right|Galenit]]

[[Galenit]] je [[sulfid olovnatý]] (PbS) s hutnosťou 7,2 - 7,6. Je to geologicky najvýznamnejšia ruda olova (obsahuje až 86,6% olova), ktorá sa často vyskytuje nielen v sedimentoch proterozoika, ale aj v hydrotermálnych rudných žilách. Takéto žily vznikajú, Keďkeď sa v horninovom prostredí ochladí voda, zohriata vulkanickou činnosťou, obsahujúca vysoký podiel rozpustených minerálov. Pritom sa vylučuje ruda. Vyskytuje sa aj v kontaktne [[Metasomatóza (geológia)|metasomatických horninách]], [[premenená hornina|metamorfitoch]] a [[žulový pegmatit|pegmatitoch]]. U nás sa nachádza pri [[Banská Štiavnica|Banskej Štiavnici]]. Kryštály galenitu sú kubické alebo oktaédrické a majú olovenú farbu.

[[SúborObrázok:Sphalerite.jpg|thumb|left|Sfalerit]]

[[SúborObrázok:Quartzite 2 jpg.jpg|thumb|right|Kremenec]]

[[SúborObrázok:Hematyt i rutyl, Brazylia.jpg|thumb|left|Rutil]]

[[SúborObrázok:Chromit, Albania.jpg|thumb|right|Chromit]]

[[SúborObrázok:Pyrit 1a.jpg|thumb|left|Pyrit]]

Okrem vzniku primárnych minerálov vznikali minerály aj premenou z iných (sekundárne). Pod vplyvom zvyšovania kyslíka v atmosfére korodoval a rozrušoval sa [[pyrit]] (FeS₂) alebo [[uraninit]] (UO₂). Z pyritu sa odšiepila [[síra]] a vznikol [[oxid železitý]], [[hematit]] (Fe₂O₃), charakteristická zložka nových červených sedimentov. Pyrit v tomto období aj vznikal a to v oblasti riftových sedimentov pri prenikaní magmy do hlbinných hornín. Tieto pyrity nepatria medzi kvalitné rudy kvôlikôli obsahu neželanej síry.

[[SúborObrázok:Ni,28.jpg|thumb|right|Nikel]]

V proterozoiku sú dôkazy existencie [[život|života]]a stále vzácne. S určitosťou je možné tvrdiť, že v tomto období existovali baktérie a sinice a predpokladá sa vznik organizmov s bunkovým jadrom, najmä rias. Na konci proterozoika sa už rozvíjali aj mnohobunkové organizmy ([[mechúrniky]], [[obrúčkavce]], [[článkonožce]]) - úplne prvý výskyt je z obdobia pred 2000 mil. rokmi zo západného [[Texas]]u. Dve veľké ľadové periódy priniesli útlm vo vývoji, no začiatkom kambria nastáva ''„populačná explózia“''. Zo starohôr je známy aj prvý organizmus so sexuálnym mechanizmom rozmnožovania (t. j. rozdielne orgány samčích a samičích rastlín) - červená riasa '''Bangiomorpha pubescens'''.

Vo všetkých okrajových moriach prakontinentu, do ktorého sa zjednotili [[kratón]]y, sa zjavili jednobunkové [[Baktéria|baktérie]] (tzv. ''[[Schizomycetes]]''), ktoré sa začali rýchlo rozmnožovať. Uskutočňovali [[Fotosyntéza|fotosyntézu]] a odoberali tak z morskej vody [[oxid uhličitý]], pričom sa vylučovali uhličitany. Nové baktérie sa tak zúčastňovali na vzniku [[Organogénne sedimenty|organogénnych sedimentov]] (vznikli za účasti organizmov). Kyslík, ktorý sa pri fotosyntéze uskutočňovanej baktériami uvoľňoval ako vedľajší produkt, sa však nedostal do atmosféry. V redukčnom prostredí pramorí sa opäť viazal s inými prvkami. Kmene raných baktérií sa svojou stavbou veľmi ponášali na [[sinice]] (''Syanophyta''), ktoré už existovali viac ako 1000 mil. rokov (už pred 3600 mil. rokmi). Spoločným znakom obidvoch skupín bolo, že ich [[Bunka|bunky]] ešte nemali oddelené [[bunkové jadro]]. Organizmy, ktoré nemajú bunkové jadro oddelené membránou sa nazývajú [[Prokaryotická bunka|prokaryotické]] na rozdiel od [[Eukaryotická bunka|eukaryotických]], ktorých jadro je od [[Cytoplazma|cytoplazmy]] oddelené [[Cytoplazmatická membrána|membránou]]. Prokaryotická bunka má veľmi jednoduchú stavbu a je oveľa menšia. Jej priemer je iba 1/1000 mm. Je obklopená jednoduchou membránou. Vnútri bunky sa nachádza prstencovitá molekula [[deoxyribonukleová kyselina|DNA]] ([[deoxyribonukleová kyselina]]), ktorá obsahuje všetky genetické informácie ([[genóm]]y) a pravdepodobne je predstupňom bunkového jadra ([[nukleoid]]). Vonkajšia membrána býva často prehnutá a vytvára vnútorné hadicové útvary alebo vnútorné membránové systémy. Prehnutia vonkajšej membrány sú pravdepodobne miesto, kde sa koncentrovali mnohé enzýmy. Vo vnútorných membránových systémoch sú látky potrebné pre fotosyntézu. Na vonkajšej strane majú prokaryotické baktérie bičíky, tenké rúrkovité útvary, ktoré sú zložené z rovnakých bielkovín ako bunková membrána. Bičíky umožňujú organizmu pohyb a súčasne víria vodu s čiastočkami potravy.

[[el:Προτεροζωικός μεγααιώναςαιώνας]]

[[ka:პროტეროზოური ეონიჯგუფი]]