Verzia z 19:31, 6. september 2012 upraviť Hatti (diskusia \| príspevky) 1 647 editací obrázok ← Predchádzajúca úprava		Verzia z 12:07, 11. január 2013 upraviť vrátiť Vegetator (diskusia \| príspevky) 57 605 editací fix Ďalšia úprava →
Riadok 20: {{Bez zdroja}} {{neutralita}} '''Slovenské povstanie''' alebo '''slovenské dobrovoľnícke výpravy''' bolo ozbrojené vystúpenie dobrovoľníckych skupín organizovaných Slovenskou národnou radou so sídlom vo Viedni na území Slovenska v období september [[1848]] - – marec [[1849]] v rámci [[Revolúcia v rokoch 1848 – 1849\|Revolúcie 1848 – 1849]]. == Vznik Slovenskej národnej rady a príprava ozbrojeného vystúpenia == Riadok 50: Po porážke Jelačiča pri [[Pákozd]]e 29. septembra sa skonsolidovali cisárske sily a v decembri 1848 cisárske vojská o sile 140 000 vojakov podnikli koncentrovaný útok na uhorské revolučné vojsko. Boli znovu sformované aj oddiely slovenských dobrovoľníkov. Organizátori výpravy Hurban, Štúr, Bórik, Bloudek, Zach a Hodža nadviazali na cisársky patent zo 7. novembra 1848, ktorý sľuboval všetkým národom ríše rovnoprávnosť, oslobodenie roľníctva a konštitučné práva a slobody. Povolenie vydané ministerstvom vojny 14. novembra povolilo vytvorenie dvoch „zborov“<ref name="enc.svk"/>. Kým počas septembrovej výpravy sa udržiavalo zdanie, že slovenskí dobrovoľníci nebojujú v službách cisárskeho dvora, tentokrát boli priamo včlenení do cisárskeho vojska formou samostatných [[rota\|stotín]]. Spočiatku bolo v hlavnom zbore asi 400 dobrovoľníkov, na ich ochranu bolo vyčlenených 600 cisárskych vojakov z českobudejovického [[pluk]]u. Jednotke velil pplk. Frischeisen, dobrovoľníkom velil Bloudek. Jednotka si po obsadení [[Čadca\|Čadce]] a [[Kysucké Nové Mesto\|Kysuckého Nového Mesta]] netrúfala toto územie udržať a vrátila sa na Moravu. Po príchode posíl a prevzatí velenia gen. Götzom sa opätovne vypravili po rovnakej trase: Čadca, Kysucké Nové Mesto, [[Budatín]], [[Žilina]]. Obyvateľstvo sa k nim správalo chladne až nepriateľsky, pokusy naverbovať ďalších dobrovoľníkov boli neúspešné{{Bez citácie}}. Medzi Vianocami a novým rokom vinou dezercie klesol počet dobrovoľníkov na 183 mužov, čo bola desatina oproti počtu sprevádzajúceho cisárskeho oddielu. V tomto období prebehla aj zmena v cisárskom velení: Frischeisena nahradil gen. Götze. V januári až apríli 1849 pôsobil zbor ako poriadková sila v [[Turčianska župa (Uhorsko)\|Turci]], [[Tekovská župa (Uhorsko)\|Tekovskej]], [[Hontianska župa (Uhorsko)\|Hontianskej]], [[Oravská župa (Uhorsko)\|Oravskej]], [[Liptovská župa (Uhorsko)\|Liptovskej]], [[Spišská župa (Uhorsko)\|Spišskej]], [[Šarišská župa (Uhorsko)\|~~Šarisšskej~~Šarišskej]], [[Zemplínska župa (Uhorsko)\|Zemplínskej]], [[Zvolenská župa (Uhorsko)\|Zvolenskej]] a [[Gemersko-malohontská župa (Uhorsko)\|Gemersko-malohontskej stolici]]<ref name="enc.svk"/>. Na všetkých týchto miestach dobrovoľníci odstraňovali košútovské úrady a na úradné miesta dosadzovali Slovákov. Zakladali miestne národné rady a vyvíjali národnobuditeľskú prácu. 2. januára zbor dobyl [[Žilina\|Žilinu]]. Na veľkom národnom zhromaždení 4. januára vystúpili s prejavmi [[Ľudovít Štúr\|Ľ. Štúr]] a [[Jozef Miloslav Hurban\|J. M. Hurban]]. K dobrovoľníkom sa neprihlásil nik{{Bez citácie}}. Rovnako ani v Rajci a Prievidzi{{Bez citácie}}. V Turčianskej stolici bolo privítanie nadšené, darila sa i verbovka. Na [[Orava (župa)\|Orave]] bolo prijatie chladné, v [[Ružomberok\|Ružomberku]] tiež, v [[Liptovský Mikuláš\|Liptovskom svätom Mikuláši]], kde bol rečníkom [[Janko Kráľ\|J. Kráľ]] sa podarilo naverbovať až štyri stotiny nováčikov (jednotka pod vedením J. Kráľa bola o niekoľko dní cisárskym komisárom rozpustená, keďže J. Kráľ chcel bojovať viac za sociálne, než národné požiadavky). V [[Banská Bystrica\|Banskej Bystrici]] Štúr naverboval ôsmych dobrovoľníkov, [[Zvolen]]u sa vyhol. Hurban v [[Brezno\|Brezne]] nepochodil, zato v [[Tisovec\|Tisovci]] bol prijatý srdečne. Hlavná časť zboru pod Bloudkovým vedením postupovala z Liptova na Šariš a nakoniec v polovici februára 1849 dosiahla [[Košice]]. Druhá časť zboru pod vedením Bórika sa mala presunúť cez [[Gemerská župa\|Gemer]]. V Gemerskej stolici a v [[Muráň (okres Revúca)\|Muráni]] sa obyvateľstvo k dobrovoľníkom a cisárskym vojakom správalo nepriateľsky, vojaci odpovedali násilnými rekviráciami. Podžupan stolice sa rozhodol zmobilizovať miestne občianske gardy. Občianske gardy z Revúcej, [[Jelšava\|Jelšavy]], [[Ratková\|Ratkovej]], [[Kameňany\|Kamemian]] a [[Plešivec\|Plešivca]] o sile 450 mužov, vo väčšine slovenskí [[Evanjelická cirkev augsburského vyznania\|evanjelici]]{{Bez citácie}}, nečakajúc na posily blžské a hodejovské a ani na samotného podžupana Szentmiklóssyho, 26. februára 1849 zaútočili na 400 slovenských dobrovoľníkov pri Muráni, spôsobiac im straty 16 mŕtvych, 38 ranených, 60 zajatých, 180 ukoristených zbraní s vlastnými stratami 1 raneného. Podľa [[Daniel Rapant\|D. Rapanta]] dobrovoľníkov zmiatla skutočnosť, že gardy sa rozprávali po slovensky a dobrovoľníci ich pokladali za vlastných, ako aj to, že miestne obyvateľstvo na nich strieľalo z pôjdov a okien{{Bez citácie}}. Po tomto neúspechu Bórikov oddiel spojil s hlavnými silami. Po Muránskej porážke bol 1. zbor zreorganizovaný. V tomto období dosahoval silu 15 stotín po 120- – 160 mužov. Stotinám velili poručíci, práporom (4 stotiny) stotníci, ktorí podliehali [[Bedřich Bloudek\|Bloudkovi]]. Tento zbor operoval na východnom Slovensku v okolí [[Levoča\|Levoče]], [[Košice\|Košíc]] a [[Prešov]]a. Ľ. Štúr navštívil Košice 24. februára, keď sa tam stretol s [[Jonáš Záborský\|J. Záborským]]. B. Bloudek na čele asi 800 dobrovoľníkov obsadil Košice začiatkom marca. Štúr, Hurban a Hodža sa v okolí Košíc snažili verbovať nových dobrovoľníkov. Tzv. zimná výprava slovenského dobrovoľníckeho zboru trvala od decembra do februára až apríla, keď sa jednotky kvôli rozporom vo velení medzi Bloudkom a slovenskými dôstojníkmi (Bórikovcami, Kučerom a inými), rozvrátené a zdemoralizované rozpŕchli. Bloudek postupne prepustil väčšinu dobrovoľníkov a ustupoval späť na Moravu. 29. apríla 1849 sa zvyšok zboru presunul do [[Jablunkov]]a na Morave, kde sa Bloudek vzdal velenia. Zvyšku, asi stovke organizovaných dobrovoľníkov velil Kučera<ref name="enc.svk"/>. Druhý samostatný zbor prenikol do Horného Uhorska v oblasti Myjavy. Velil mu [[Bernard Janeček\|B. Janeček]], národnú agitáciu viedol Hodža. Celý zbor spadal pod velenie gen. Šimuniča. Operoval na juhozápade a juhu Slovenska. Pôvodný plán preniknúť cez Trenčiansku stolicu a Ponitrie do banských miest sa nepodarilo zrealizovať. V januári a marci 1849 sa zbor venoval výcviku a poriadkovej službe v oblasti Trnavy, Senice a [[Leopoldov]]a. Zbor sa neskôr účastnil na obliehaní [[Komárno\|Komárna]]. Gen. Šimunič však obmedzoval nábor dobrovoľníkov aj agitačnú činnosť, takže počet dobrovoľníkov nepresiahol 1000 mužov. Začiatkom marca sa preto Janeček vzdal velenia, jeho funkciu prebral [[Ján Francisci\|J. Francisci]]. Zbor sa následne 26. apríla spolu s cisárskymi jednotkami stiahol z komárňanskej pevnosti najprv do [[Prešporok\|Prešporka]], pri ďalšom presune 10. mája z Prešporka do Skalice väčšia časť dobrovoľníkov ušla{{Bez citácie}}. Dobrovoľnícka jednotka bola v Skalici spojená so zvyškom bývalého Bloudkoveho zboru.<ref name="Voj.asp.">{{Citácia elektronického dokumentu

Slovenské povstanie: Rozdiel medzi revíziami