Íl: Rozdiel medzi revíziami

'''Íl''' je nespevnená [[usadená hornina]] zložená z viac ako 50  % ílovitej zložky. Tvoria ju [[skupina ílových minerálov|ílové minerály]], pelitovej frakcie s veľkosťou jednotlivých zŕn pod (2 μm resp. 4 μm). Hornina môže mať rôznou farbu závislú na obsahu prímesí. Íly s 25 - – 75  % vápenatej prímesi sú označované ako [[slieň|sliene]]. Íly s významnou prímesou kalcitu a piesku sa označujú ako [[šlír]]y. Spevnením ílu vzniká [[ílovec]] a [[ílovitá bridlica]].

Íl je tvorený viac ako 50  % ílovitej hmoty, ktorú predstavujú hlavne [[skupina ílových minerálov|minerály ílovej skupiny]], ako sú napr. [[illit]], [[kaolinit]] a [[montmorillonit]] a iné. Podľa typu ílových minerálov sa delia na [[kaolinit]]ické íly, [[montmorillonit]]ické íly a [[illit]]ové íly. Minerály ílovej skupiny patria medzi [[fylosilikát]]y. Sú veľmi jemnozrnné a môžu byť hydratované. Sú štruktúrne podobné [[skupina sľudy|sľudám]]. Ich minerálna štruktúra je zložená z tetraédrov SiO₄ a oktaédrov XO₆ (kde X je Mg alebo Al)<ref>Klein, C., 2006; ''Mineralógia.'' Oikos-Lumon, Bratislava, 658 s.</ref>. Obe tieto vrstvy sú rôznym spôsobom spojené pomocou atómov [[kyslík]]a. Do svojej štruktúry a medzivrtevných priestorov môžu prijímať rôzne [[ión]]y alebo molekuly, čo spôsobuje ich rôznorodé vlastnosti. Íl okrem toho bežne obsahuje prímesy iných minerálov, ako [[kremeň|kremenných]] zŕn prachovej frakcie<ref name="Vozárová, 2000">Vozárová, A., 2000; ''Petrografia sedimentárnych hornín.'' Univerzita Komenského, Bratislava, 170 s.</ref>. Bežné sú tiež zrná [[skupina živca|živcov]], sľúd, [[chlorit]]u, [[glaukonit]]u a najmä [[karbonát]]ov. NiekdyNiekedy sú jeho súčasťou i zrnká [[pyrit]]u. Pokiaľ nad ílovitou hmotou prevažuje [[uhličitan vápenatý]] možno sediment označiť ako vápnitý íl, alebo [[slieň]].

Íl zásadne mení svoje vlastnosti v prítomnosti vody. Prítomnosť vody je značne závislá od stupňa [[diagenéza|spevnenia]]. Nespevnené íly sú [[plasticita|plastické]]<ref name="Encyklopédia Slovenska">Veľký, J. a kolektív, 1978; ''Encyklopédia Slovenska II. zväzok E —  – J.'' Veda, Bratislava, s. 438</ref>, sypké sú iba v prípade, že boli vysušené. Pri styku s vodou majú tendenciu napučiavať, naopak pri vysúšaní sa zmršťujú, čoho prejavom sú napr. bahenné praskliny. Íl po vypálení tuhne. K vypáleniu môže dojsť i prírodnými procesmi, napr. pri kontaktnej metamorfóze, kedy vznikajú tzv. [[porcelanit]]y a [[kontaktný rohovec|kontaktné rohovce]]. Íly majú po usadení až 80  % pórovitosť, pri kompakcii však zmenšujú objem, lupienky ílovitých minerálov sa stláčajú a zoraďujú sa pri tom rovnobežne, vďaka vzájomnej väzbe na atomárnej úrovni potom držia pri sebe<ref>Reichwalder, P., Jablonský, J., 2003; ''Všeobecná geológia 1.'' Univerzita Komenského, Bratislava, 239 s.</ref>. Z chemického hľadiska obsahujú ílové sedimenty hlavne SiO₂, Al₂O₃ a H₂O. V menšom množstve i TiO₂, Fe₂O₃, FeO, CaO, MgO, K₂O, Na₂O a iné<ref name="Encyklopédia Slovenska"/>. Medzi ich najtypickejšie textúry patrí [[laminácia]] alebo masívna [[Textúra (geológia)|textúra]]. Laminácia je typická pre časté zmeny sedimentačných podmienok, známa je napríklad z [[kvartér]]nych jazerných [[varvit]]ov. Jemnozrnné ílovité sedimenty môžu veľmi dobre uchovávať [[skamenelina|skamenenliny]], príkladom sú kambrické [[burgesské bridlice]]. Farba je závislá od minerálnych prímesí. Kým červená a fialová farba je spôsobená prítomnosťou trojmocného železa, zelenú farbu spôsobuje dvojmocné železo<ref name="Vozárová, 2000"/>.

Íly sú jedny z najčastejších sedimentov na zemskom povrchu. Ílovité minerály vznikajú hlavne pri [[zvetrávanie|zvetrávaní]] a tvorbe [[pôda|pôd]] vo vodnom i suchozemskom prostredí. Niekedy sa zachovávajú ako zvyškové pôdy v priehlbinách skalného podkladu, alebo i na starších sypkých sedimentoch. Pochované pôdy sú pomerne dobre rozoznateľné v [[pleistocén]]nych sedimentoch. Kontinentálne íly sa ukumulujú najčastejšie v nivách a mŕtvych ramenách riek. Morské íly sa usadzujú na bahnitých pobrežiach, vonkajšej časti [[šelf]]u ako i vhlbokovodnom -  – hemipelagickom prostredí. Značné hrúbky ílov sa viažu na ústia veľkých riek<ref name="Vozárová, 2000"/>. Íly vznikajú aj na [[zlom (geológia)|zlomových]] plochách, kde vytvárajú tzv. tektonické íly (fault gouge).

Íly sú známe z celého sveta, recentne vznikajú vo všetkých známych sedimentačných prostrediach. Medzi stratigraficky známe lokality s ílovými sedimentami patrí napr. oblasť [[Ruská tabuľa|Ruskej tabule]] s tzv. Leningradskými modrými ílmi s [[glaukonit]]om. Tieto horniny usadené v [[kambrium|kambriu]] s maximálnou hrúbkou asi {{m|80 |m}} sú dodnes nespevnené a obsahujú hojné fosílie. Podobne sú napr. [[paleogén]]ne londýnske íly z [[anglo-parížska panva|anglo-parížskej panvy]], rovnako s množstvom [[skamenelina|fosílnej]] fauny<ref>Mišík, M., Chlupáč, I., Cicha, I., 1984; ''Historická a stratigrafická geológia.'' SPN, Bratislava, 541 s.</ref>. V Čechách sa íly nachádzajú blízko [[Žatec|Žatca]], [[Louny|Loun]], v chebskej a budějovickej panve a južnej [[Morava (región)|Morave]].

Íly sa od nepamäti používajú na výrobu [[keramika|keramiky]], pálených aj nepálených [[tehla|tehiel]] a prísada do [[náter]]ových a žiaruvzdorných hmôt ([[illit]] a [[kaolinit]]). V súčasnosti stúpa význam použitia ako [[environmentálna surovina|environmentálnych surovín]]. Bentonit sa využíva ako tesniaca vrstva pre [[skládka|skládky]] rôznych typov odpadu, keďže po nasýtení vodou sa stáva nepriepustný. Niektoré druhy ílov ako [[smektit]] majú významné [[sorpcia|sorpčné]] vlastnosti. Čisté íly sa využívajú aj ako plnidlo, či prostriedky na čistenie vlny a súkna alebo ako súčasť [[vrt|vrtného]]ného výplachu. Niektoré íly sa využívajú pre svoje liečivé a antioxidačné a absorpčné vlastnosti ako prostriedky pre starosť o pleť. Íly možno ako nosiče chemických [[hnojivo|hnojív]] využívať pri zlepšovaní vlastností [[pôda|pôd]].