Elo Havetta: Rozdiel medzi revíziami

Pochádzal z dediny na juhu Slovenska. V 50. rokoch študoval fotografiu na Škole umeleckého priemyslu (ŠUP) v Bratislave. Jeho spolužiakom bol [[Juraj Jakubisko]] a spoločne tu natočili krátky film ''Šupka a šupáci'' (1956 - 1957). Okrem fotografie a filmu sa venoval aj iným umeleckým druhom - písal rôzne skeče[[skeč]]e a [[glosa|glosy]], pôsobil aj ako výtvarný redaktor vo viacerých časopisoch. Na vojne sa dokonca venoval amatérskemu bábkovému divadlu, kde sa naučil improvizovať. Je autorom niekoľkých poviedok, fejtónov[[fejtón]]ov i textov piesní. Okrem vlastných umeleckých činností sa venoval aj usporiadavaniu rôznych kultúrnych akcií - napríklad jazzových koncertov, pásiem poézie alebo večerov s nemým filmom.

V rokoch [[1961]] - [[1967]] študoval na [[FAMU]] v [[Praha|Prahe]]. Natočil tu niekoľko študentských filmov - ''Gotická manéž pre jedného'' (1962, nemý, s Luborom Dohnalom); ''Svätá Jana'' (1963); ''Život na divoko'' (1964); ''Obed v tráve'' (1964); ''34 dní absolútneho pokoja'' (1965, dokumentárny); ''Predpoveď: nula'' (1966, absolventský). Posledný menovaný bol jeho generačnou výpoveďou a prvým samostatným dielom.<br />

<br>Štúdium formálne nedokončil (nedoplnil k absolventskému filmu teoretickú časť).

Po nedokončenom štúdiu v Prahe sa vrátil späť na Slovensko do štúdia Hraných filmov na Kolibe v Bratislave. Napriek nespornému talentuSpočiatku sa mu spočiatku nepodarilo presadiť a príležitosť dostal až po úspešných debutoch svojich generačných druhov Juraja Jakubiska a [[Dušan Hanák|Dušana Hanáka]]. Napriek tomu patril k jedným z mála, ktorí mali možnosť debutovať v hranom filme bez predchádzajúcich skúseností v Štúdiu krátkych filmov, prípadne niekoľkoročnou režisérskou asistenciou na filmoch iných režisérov. Vtedajší vedúci dramaturg [[Albert Marenčin]] si jeho a Jakubiska vybral iba vďaka ich študentským filmom. Marenčin vedel vycítiť talent. V tomto prípade sa mu jeho "risk" oplatil a obaja režiséri vytvorili plnohodnotné autorské diela, ktoré dodnes patria k vrcholom slovenskej kinematografie.

Vstup nových osobností do kinematografie na začiatku 60-tych rokov sa označuje ako nová„nová vlnavlna“. Je otázne, či sa dá hovoriť o slovenskej„slovenskej novenovej vlnevlne“, kedže sa nedá porovnávať s prúdom vo Francúzsku, či Čechách. Na Slovensku bol duch novej vlny a jej princípy zjavne prítomný, i keď nevznikala natoľko pestrá a rozmanitá tvorba ako v iných kultúrach. ''Štefan Uher'' by sa dal nazvať tvorcom a filmárom, režiséri mladej generácie Jakubisko, či Havetta zas autormi a experimentátormi. Veľká trojica našej kinematografie - Hanák-Havetta-Jakubisko zavŕšila obsah pojmu slovenská nová vlna rozsahom i kvalitou tvorby.

Od Jakubiskovej generácie sa veľa očakávalo - Jakubisko debutoval v hranom filme ako 29-ročný, Havetta 31-ročný a Dušan Hanák ako 31-ročný a ako jediný z nich mal za sebou už niekoľko krátkometrážnych filmov.<br />

Hanák, Jakubisko i Havetta sú nepochybne predstaviteľmi autorského filmového experimentu. Často sú spolutvorcami scenára, zasahujú do výtvarnej podoby filmu, dôsledne presadzujú svoju víziu filmu vo väčšine jeho komponentov. On a jeho generácia nechceli poučovať, byť kritikmi (ako predchádzajúciich predchodcovia ''Uher a Barabáš''), chceli tlmočiť radosťemócie, atmosféru, a zážitok. Ich hrafilmy malamali aj spodné tóny zúfalstva, groteskne bizarné príbehy niesli v sebe tragiku. Pojmy ako spoločnosť, národ, hrdinstvo, boli natoľko sprofanované, že riešenie videli v rezignácii, či dokonca výsmechu z aktuálnych dobových problémov – konfliktov.

Havettov debut (1969) bol sprvoti v tieni Jakubiskovho úspechu, dokonca sa tvrdilo, že Jakubisko nakrúcal lepšie filmy na Kolibe ako na FAMU, v Havettovom prípade to vraj bolo naopak. Film ''[[Slávnosť v botanickej záhrade]]'' si vyslúžil úctuocenenie až v 80-tych rokoch. To, čo sa považovalo za anarchistickú a chaotickú výpoveď, získalo hlboký vnútorný zmysel. Vďaka interpretácii snímky ako veľkého karnevalového sviatku, keď je všetko nemožné možné, sa objavila jednota v diele, ktoré mnohí pokladali za roztrieštené.

Film bol premietaný na prehliadke československých filmov v [[Sorrento|Sorrente]] v roku 1969, kde získal Striebornú Sirénu za réžiu.

VPo časepotlačení konsolidačnej[[Pražská "honbyjar|Pražskej najari]] čarodejnice"silou urobil Havetta tri neúspešné pokusy nakrútiť svoj ďalší celovečerný film. ŠťastieÚspech sa naňho usmialodostavil až pri spolupráci s vtedajším scenáristom Štúdia hraných filmov [[Vincent Šikula|Vincentom Šikulom]]. Jeho autorita renomovaného spisovateľa dokázala v tomto prípade výnimočne preraziť bariéru nevraživejjeho izolácie, ktorou vedenie Slovenského filmu obklopilo precitliveného, málo priebojného a málo komunikatívneho Havettu. Spolu pripravovali aj ďalší spoločný projekt pod názvom ''Domov, domov treba ísť'' podľa predlohy [[Jozef Cíger Hronský|Jozefa Cígera Hronského]].

''[[Ľalie poľné]]'' (1972) vyrastajú z myšlienkovej atmosféry novely Vincenta Šikulu ''[[Nebýva na každom vršku hostinec]]'' (1966), ktorá sa svojím prekračovaním literárnych konvencií zaradila do experimentálnej línie slovenskej prózy. Na prvý pohľad sú väzby medzi novelou a filmom veľmi voľévoľné a týkajú sa najmä ľúbostného vzťahu tuláka Mateja Hejgeša a gazdinej Pauly. Spoločným menovateľom oboch diel je však rozprávačstvo ako spôsob humanizácie sveta v čase zlyhávania odcudzených spoločenských inštitúcii. Ďalším spoločným znakom literárneho východinskadiela a filmu je dôraz na tvar. Šikulov autentický experiment je inšpirovaný voľnosťou hudobnej kompozície a pre Havettu sa stal podnetom na rovnako autentické hľadačstvo asociácií, ktoré proti márnosti života stavia karnevalizáciu fikcie. K jej dominantným zložkám patrí aj práca s hudobnými motívmi (Zdenek Liška). Ozýva sa v nich zmes epiky jarmočných a cirkevných spevov, vojenských piesní a pochodov. Tretím zjednocujúcim momentom je sila spomienky na bohato detailizované čaro zanikajúceho dedinského mikrosveta.

''Ľalie poľné'' <!-- boli vedením Slovenského filmu „popravené“, no --> dnes patria k najpozoruhodnejším dielam slovenenskejslovenskej kinematografie. Sú druhým a posledným celovečerným filmom Eliáša Havettu.

Po odchode z rodnej dediny do mesta sa už do nej nikdy nevrátil. V 60-tych rokoch si založil v Bratislave rodinu a s manželkou Jaroslavou', budúcou režisérkou animovaných filmov, sa im narodil v roku [[1965]] syn Tomáš. Manželstvo sa však na konci 60-tych rokov rozpadlo. Rozvod a postupné vytlačovanie z čela filmovej tvorby tiež zrejme prispeli k predčasnému úmrtiu Ela Havettu. Častý stres a tiahualkohol normalizačnejv dobykombinácii zaháňals alkoholomliekmi abol tabletkami,nakoniec čopríčinou sajeho mupredčasnej stalo osudným,smrti; zomrel na vnútorné krvácanie spôsobené prasknutým [[žalúdočný vred||žalúdočným vredom]] vo veku 36 rokov. Albert Marenčin sa neskôr vyjadril, že "zomrel na normalizáciu".

* ''[[Ľalie poľné]]'' (1972)

* ''[[Slávnosť v botanickej záhrade]]'' (1969)