Verzia z 15:05, 5. február 2013 upraviť Saskardin (diskusia \| príspevky) S právom rollback 35 047 editací typografia, formulácia ← Predchádzajúca úprava		Verzia z 14:42, 8. február 2013 upraviť vrátiť Vegbot (diskusia \| príspevky) Boti 76 502 editací d typo, replaced: avšak → ale, 956 - 1957 → 956 – 1957 (4), - → – (19) Ďalšia úprava →
Riadok 12: == Životopis == Pochádzal z dediny na juhu Slovenska. V 50. rokoch študoval fotografiu na Škole umeleckého priemyslu (ŠUP) v Bratislave. Jeho spolužiakom bol [[Juraj Jakubisko]] a spoločne tu natočili krátky film ''Šupka a šupáci'' (1956 - – 1957). Okrem fotografie a filmu sa venoval aj iným umeleckým druhom - – písal rôzne [[skeč]]e a [[glosa\|glosy]], pôsobil aj ako výtvarný redaktor vo viacerých časopisoch. Na vojne sa dokonca venoval amatérskemu bábkovému divadlu. Je autorom niekoľkých poviedok, [[fejtón]]ov i textov piesní. Okrem vlastných umeleckých činností sa venoval aj usporiadavaniu rôznych kultúrnych akcií - – napríklad jazzových koncertov, pásiem poézie alebo večerov s nemým filmom. V rokoch [[1961]] - – [[1967]] študoval na [[FAMU]] v [[Praha\|Prahe]]. Natočil tu niekoľko študentských filmov - – ''Gotická manéž pre jedného'' (1962, nemý, s Luborom Dohnalom); ''Svätá Jana'' (1963); ''Život na divoko'' (1964); ''Obed v tráve'' (1964); ''34 dní absolútneho pokoja'' (1965, dokumentárny); ''Predpoveď: nula'' (1966, absolventský). Posledný menovaný bol jeho generačnou výpoveďou a prvým samostatným dielom. <br>Štúdium formálne nedokončil (nedoplnil k absolventskému filmu teoretickú časť). Riadok 21: === Hanák, Havetta, Jakubisko === Vstup nových osobností do kinematografie na začiatku 60-tych rokov sa označuje ako „nová vlna“. Je otázne, či sa dá hovoriť o „slovenskej novej vlne“, kedže sa nedá porovnávať s prúdom vo Francúzsku, či Čechách. Na Slovensku bol duch novej vlny a jej princípy zjavne prítomný, i keď nevznikala natoľko pestrá a rozmanitá tvorba ako v iných kultúrach. Štefan Uher by sa dal nazvať tvorcom a filmárom, režiséri mladej generácie Jakubisko, či Havetta zas autormi a experimentátormi. Veľká trojica našej kinematografie - – Hanák-Havetta-Jakubisko zavŕšila obsah pojmu slovenská nová vlna rozsahom i kvalitou tvorby. Od Jakubiskovej generácie sa veľa očakávalo - – Jakubisko debutoval v hranom filme ako 29-ročný, Havetta 31-ročný a Dušan Hanák ako 31-ročný a ako jediný z nich mal za sebou už niekoľko krátkometrážnych filmov. Hanák, Jakubisko i Havetta sú nepochybne predstaviteľmi autorského filmového experimentu. Často sú spolutvorcami scenára, zasahujú do výtvarnej podoby filmu, dôsledne presadzujú svoju víziu filmu vo väčšine jeho komponentov. On a jeho generácia nechceli poučovať, byť kritikmi (ako ich predchodcovia Uher a Barabáš), chceli tlmočiť emócie, atmosféru a zážitok. Ich filmy mali aj spodné tóny zúfalstva, groteskne bizarné príbehy niesli v sebe tragiku. Pojmy ako spoločnosť, národ, hrdinstvo, boli natoľko sprofanované, že riešenie videli v rezignácii, či dokonca výsmechu z aktuálnych dobových problémov – konfliktov. "Jakubisko a Havetta sú extroverti - – karnevaloví hráči, u nich sa svet odohráva na povrchu. Ich filmy sú akýmsi verejným a každému prístupným divadlom. Naproti tomu u Hanáka existuje bariéra medzi človekom a realitou, priepasť medzi vnútorným a verejným." === Slávnosť v botanickej záhrade === Havettov debut (1969) bol sprvoti v tieni Jakubiskovho úspechu, dokonca sa tvrdilo, že Jakubisko nakrúcal lepšie filmy na Kolibe ako na FAMU, v Havettovom prípade to vraj bolo naopak. Film ''[[Slávnosť v botanickej záhrade]]'' si vyslúžil ocenenie až v 80-tych rokoch. To, čo sa považovalo za anarchistickú a chaotickú výpoveď, získalo hlboký vnútorný zmysel. Vďaka interpretácii snímky ako veľkého karnevalového sviatku, keď je všetko nemožné možné, sa objavila jednota v diele, ktoré mnohí pokladali za roztrieštené. Ani u Havettu nie je príbeh dôležitý, ale predsa má film základný rámec rozprávania - – Pierre sa vracia do rodnej dediny Babindolu, aby inscenoval zázrak. Navonok sa zdá, akoby vo filme nebola reflexia - – je to jeden veľký karneval, slávnosť, počas ktorej sa mení voda na víno, tulák Pierre sa stáva mystifikátorom a uprostred noci môže vychádzať slnko. Pod tým všetkým sa však ukrýva poznanie našej národnej podstaty - – Havetta vystihuje, že v kultúre Slovenska sa skutočne miešajú prvky pohanské a kresťanské, stredoveké i barokové a v divadelných alegorických postavách sa nezabúda na ikonografiu socialistického realizmu. Havetta pochopil južanské myslenie. Autorský prístup scenáristu Lubora Dohnala a Ela Havettu okrem rôznych paródií, travestií a zobrazovania obradov charakterizuje aj záujem o samoinscenovanie a režírovanie - – film rámcujú zábery z Lumiérovho Príchodu vlaku do stanice, na záver je priznaná prítomnosť filmového štábu. Kameraman Jozef Šimončič vyvolal mäkkou farebnou tonalitou a neostrosťou pozadia dojem impresie. Šimončič uprednostňuje akvarelovú rozplývavosť, nehu krajinkárskej pastelovej farby, nie dravosť a krikľavosť ľudovej farebnosti. Riadok 45: === Ďalšia tvorba === Od roku 1973 mohol Havetta pracovať už len pre Československú televíziu Bratislava. Natočil dva dokumenty - – ''Dve lásky skromného Púchovčana'' (1973); ''Všade stretneš mladých ľudí'' (1974); a televíznu inscenáciu ''Škoda lásky'' (1974). Venoval sa aj výrobe magazínov pre mladých - – pripravil päť čísel vydania ''Lastovičky'' (1973 - – 1974); pätnásť vydaní relácie ''Ráčte vstúpiť'' (1974 - – 1975, spolu s Jánom Fajnorom). Rozpracoval projekty mnohých scenárov, ~~avšak~~ale žiadny mu už nebol schválený k realizácii. === Súkromie a predčasný odchod === V 60-tych rokoch si založil v Bratislave rodinu a s manželkou Jaroslavou, budúcou režisérkou animovaných filmov, sa im narodil v roku [[1965]] syn Tomáš. Manželstvo sa však na konci 60-tych rokov rozpadlo. Rozvod a postupné vytlačovanie z čela filmovej tvorby tiež zrejme prispeli k predčasnému úmrtiu Ela Havettu. Častý stres a alkohol v kombinácii s liekmi bol nakoniec príčinou jeho predčasnej smrti; zomrel na vnútorné krvácanie spôsobené prasknutým [[žalúdočný vred\|\|žalúdočným vredom]] vo veku 36 rokov. Albert Marenčin sa neskôr vyjadril, že "zomrel na normalizáciu". Napriek tomu, že bol Havetta spolu s Jurajom Jakubiskom a Dušanom Hanákom najoriginálnejšími a najvýznamnejšími osobnosťami slovenského filmu konca 60. rokov, Havettovo meno až do pádu totalitného režimu chýbalo vo väčšine dobových filmových prehľadov. Až v roku [[1990]] o ňom vyšla monografia, a neskôr v roku [[2005]] dokument Marka Škopa a Juraja Johanidesa ''Slávnosť osamelej palmy''. == Filmografia == * ''Mladými očami'' (1974) - – TV program * ''Ráčte vstúpiť'' (1974) - – TV program * ''Škoda lásky'' (1973) - – TV film * ''[[Ľalie poľné]]'' (1972) * ''[[Slávnosť v botanickej záhrade]]'' (1969) * ''Predpoveď: nula'' (1966) - – študentský film * ''34 dní absolútneho pokoja'' (1965) - – dokumentárny film * ''Svätá Jana'' (1963) - – študentský film == Externé odkazy ==

Elo Havetta: Rozdiel medzi revíziami