Počiatky symfónie siahajú do obdobia [[barok]]a. Medzi jej vzdialeného predchodcu patrí operná predohra s troma vetamičasťami, tak ako ju používal napríklad taliansky skladateľ [[Alessandro Scarlatti]]. Ďalším dielom významným pre rozvoj symfónie bolo tzv. ''ripieno concerto'', ktoré nieslo titul koncert napriek tomu, že nevyužívalo výrazný sólový nástroj. Príkladom takéhoto diela je slávny Brandenburgský koncert č. 3 [[Johann Sebastian Bach|Johanna Sebastiana Bacha]].
Symfónia začala dostávať dnešné črty až v období klasicizmu. Došlo k zaradeniu tretej, tanečnej vetyčasti, ktorú tvoril menuet a trio. Zaslúžili sa o to skladatelia tzv. „mannheimskej školy“, medzi inými [[Johann Stamitz]]. Vznikla tak štvorvetáštvorčasťová symfónia, o ktorej ústálenie sa zaslúžil najmä „otec symfónie“ Joseph Haydn a ktorú neskor rozvíjal [[Wolfgang Amadeus Mozart]].
K významnému posunu vo vývoji symfónie došlo vďaka [[Ludwig van Beethoven|Ludwigovi van Beethovenovi]]. Zlomovým dielom v tomto smere bola jeho Symfónia č. 3 „Eroica“. Beethoven významne pozmenil charakter všetkých symfonických viet. V tretej vetečasti menuet nahradil scherzom. V záverečnej vete Symfónie č. 9 po prvykrát využil v symfónií vokálny part. Beethovenove symfónie sa stali štandardom a neprekonateľným ideálom pre nasledujúcich skladateľov. Tí využívali Beethovenovu formu, ktorú obohacovali o širší harmonický slovník a nové zvukové možnosti orchestra. Medzi nich patrili napríklad [[Carl Maria von Weber]], [[Robert Schumann]] a [[Felix Mendelssohn-Bartholdy]]. Nová kapitola sa začala písať s príchodom originálnej Fantastickej symfónie [[Hector Berlioz|Hectora Berlioza]]. Novum spočívalo v programe symfónie a jej objavnej inštrumentácii. Priamo na Beethovena nadviazal [[Johannes Brahms]], ktorý vytvoril symfónie výrazne štrukturálne previazané a jednotné.
V 20. storočí sa monumentalita symfónií prehlbovala čoraz početnejším orchestrom i dlhším trvaním skladby. Medzi najvýznamnejších symfonikov 20. storočia patria [[Gustav Mahler]] a [[Dmitrij Šostakovič]]. Postupne došlo k rôznym zmenám v symfonickej stavbe – vznikali symfónie s piatimi vetami i symfónie jednoveté. Vyvinula sa i symfónia menšieho rozsahu označovaná ako ''sinfonietta''. Jednu z najznámejších skomponoval [[Leoš Janáček]]. Ako protiklad k monumentálnym symfóniam vznikali teda i diela menej závažného charakteru a symfónia sa stala i predmetom hudobných experimentov.
