|
[[Obrázok:Gypsy settlement near Letanovce .jpg|right|thumb|Cigánska osada pri Letanovciach]]
'''RómskaCigánska osada''' je prejav stavebnej činnosti rómskeho etnika s charakteristickými znakmi. Ide o osobitnú kapitolu [[Ľudová architektúra na Slovensku|ľudovej architektúry na Slovensku]].
[[Cigáni]] ([[Rómovia]]) majú celkom odlišné dejiny a mentalitu ako majoritné obyvateľstvo na Slovensku. Prichádzali do Európy z Ázie a narozdiel od ostatných kočovníkov, nerobili bojové výpravy a nemali vlastný štát ani územnú samosprávu. Postupne sa šírili z juhovýchodnej Európy a zakladali vlastné usadlosti, bokom od ostatného obyvateľstva a tak si udržiavali vlastné zvyky. Vyhľadávali miesta, kde bola voda, drevo a pasienky. Prejavovali zručnosť najmä v hudbe a umení.
V rómčine je pojem Róm len označenie pre Rómov v strednej a východnej Európe. Sami seba nazývajú už spomenutým slovom Rom alebo Manush čo znamená Človek, ale sú známi aj ako Atzigan alebo Atsigan, teda kočovník, z čoho pochádza slovenské Cigán, nemecké Zigeuner, maďarské Cigány, či talianske Zingaro. Na kongrese v Göttingene, v roku 1981, sa účastníci Medzinárodnej rómskej únie dohodli, že na označovanie tejto etnickej skupiny sa má používať termín Rómovia. Súvisí to taktiež s koncepciou ekológie jazyka označovať etnické skupiny takými názvami, akými sa označujú sami a nie takými, ktoré majú zároveň negatívny podtón a sú nositeľmi sociálnych šablón a stereotypov, teda nie Cigán, ale Róm (iné príklady: nie Indián, ale pôvodný Američan, Native American, nie americký černoch, ale Afroameričan, nie Eskimák, ale Inuit).
Dlho pretrvával mylný názor, že Rómovia pochádzajú z Egypta a tento názov sa používa od 15. do 18. storočia. Dodnes sa tento termín zachoval v modifikovanej podobe vynechaním začiatočného „e“ (v španielčine Gitano, v angličtine Gypsy v chorvátčine Jedupak - Jedupta = Egypťan). Zvláštnosťou je francúzština, kde okrem Tsigane existuje výraz Bohémien, čo zodpovedá historickému faktu, že Rómovia do Francúzska prišli z Čiech v prvej polovici 15. storočia.
== Osady ==
V Uhorsku boli najmä v [[18. storočie|18. storočí]] snahy priviesť RómovCigánov k usadlému spôsobu života a začleniť ich do usadlostí majoritného obyvateľstva. Cigáni sa však vo veľkej časti neprispôsobili a naďalej sa sťahovali. V tomto období vzniklo najviac osád. Ich podoba sa rôznila: niekedy to boli osady vzniknuté pozdĺž cesty alebo potoka, inokedy nepravidelné, zhlukové usporiadania domov, ktoré postupne prevládli.
V roku 1723 bola v Bratislave založená uhorská kráľovská miestodržiteľská rada /KMR/, ktorá bola poverená starať sa o reguláciu všetkých Rómov v Uhorsku, sprevádzanú nespočetnými nariadeniami s cieľom trvalo usadiť všetkých Rómov, zapojiť ich do hospodárskeho života a produktívnej práce, aby boli schopní odvádzať nielen feudálnu rentu zemepánom, ale platiť predovšetkým štátne a stoličné dane. V intenciách viacerých nariadení mali zanechať kočovný život, mali zakázané držať kone a obchodovať s nimi, prispôsobiť sa odevom ostatnému obyvateľstvu, pracovať na pôde, prijať kresťanské mená, deti im mali byť odoberané a dávané na výchovu a do služby k sedliakom. V roku 1761 vydala panovníčka Mária Terézia príkazy na rýchlejšiu asimiláciu s poddanými. Predchádzajúce zákazy sa rozšírili o zánik funkcie vajdu a podliehanie dedinským richtárom, nesmeli sa viac nazývať Cigánmi /oni sami sa volali Rómovia – pozn./ ale novosedliakmi /Uj-Magyar/, zakazovalo sa používanie ich vlastného jazyka, uzatváranie vzájomných manželstiev, mali stavať svoje obydlia medzi ostatnými poddanými /kde im to dovolili ! ?/, mali byť prinútení k roľníctvu. V zostrenej forme ich zopakovala v roku 1773, teda rok po dokončení tereziánskeho urbára. Napriek neustálemu tlaku na pripútanie Rómov k pôde a roľníckej práci, vytvorili Rómovia v celom Uhorsku do roku 1782 spolu iba 77 a pol sedliackych usadlostí.
Nariadenia svojej matky opakovane vydával Jozef II., ktorý sa pokúšal uviesť ich do praxe založením rómskych kolónií na juhovýchodnej Morave. Úspešnosť aplikácie regulácie Rómov v Uhorsku sa zisťovala podľa súpisov z rokov 1773, 1775 –1779 i z roku 1780. Publikovala ich podľa jednotlivých stolíc E. Horváthová, pričom komparácia a zhrnutie za celé Slovensko nie je možné, pretože sa nezachovali z rovnakých rokov a nezachytili všetky údaje. Autorka dospela k záveru, že najviac osád vzniklo práve v 18. storočí, aj keď rozdiely medzi rodinami nachádzajúcimi sa v jednotlivých obciach dokumentujú ešte pohyb medzi obcami, v rámci okresu či stolice a usadenie nemuselo byť trvalé. Napokon treba brať do úvahy aj skutočnosť, že Rómovia sa usadzovali alebo boli usadzovaní na feudálnych, obecných pozemkoch, ktoré im právne nepatrili a tak mohli byť pod rôznymi zámienkami premiestňovaní na iné miesto chotára. Niekedy sami presunuli svoje obydlia v dôsledku prírodných katastrof, zaplavenia, rozšírenia epidémie či príchodu inej, neželanej skupiny do obce. Tradovanie tých istých spôsobov obživy a početný rast v jednotlivých rodinách musel byť riešený medzigeneračným územným rozptylom a presídľovaním.
Na dokreslenie informácií o zakladaní osád v 18. storočí i skôr možno uviesť prieskum Národopisného ústavu SAV zo začiatku 50. rokov, ktorý dodnes nebol spracovaný a publikovaný. Okrem iných otázok zisťoval aj dátum, obdobie vzniku rómskej osady v obci. Na prieskum nereagovali všetky obce, niektoré dotazníky sú spracované súhrnne za celý okres, napriek tomu zachytávajú rôzne regióny Slovenska a umožňujú vytvoriť si obraz o priestorovom rozmiestnení Rómov. Najpresnejšie informácie poskytol okres Rožňava, kde v obciach vtedajšej Gemerskej stolice sa Rómovia usadzovali nasledovne: obec Gočovo od roku 1731, Kunová Teplica 1731, Kobeliarovo 1731, Betliar, Čučma, Čierna Lehota, Dobšiná, Hanková, Jovice, Krušná, Krásnohorská Dlhá Lúka, Krásnohorské Podhradie, Koceľovce, Lipovník, Pašková, Plešivec a Rožňava všetky uviedli od roku 1770, Silica 1775, Slanec 1820, Honce 1830 atď. Okres Lučenec uviedol, že tam žijú Rómovia 150 rokov, v okrese Štúrovo „od nepamäti“, v okrese Šaľa sú usadení od roku 1754, v okrese Šurany už od roku 1700, v Komárne od roku 1782, v okrese Galanta v obci Kajal žili Rómovia viac ako 150 rokov, v Čiernom Brode asi od roku 1820. Región stredného a severného Slovenska bol Rómami osídľovaný zriedkavejšie. Okrem spomenutého súpisu zo Spišskej stolice prieskum uviedol, že v okrese Kežmarok žili Rómovia na zač. 50. rokov v 17 obciach a usadzovali sa v nich v rokoch 1650 až 1880, aj v osadách okresu Stará Ľubovňa boli usadení už 150 až 200 rokov, v okrese Gelnica v obci Žakarovce od roku 1757, Švedlár od 1719, Mníšek nad Hnilcom od 1780, v ostatných obciach od 19. storočia. V okrese Veľké Kapušany sa usadzovali Rómovia od roku 1700 v obciach Pavlovce nad Uhom, Veľké Slemence, okres Svidník uviedol, že „Rómovia žijú od nepamäti“ v obciach Miroľa, Krajná Poľana, Nižný Komárnik, Krajná Bystrá, Ladomírová, Hunkovce, Šemetkovce, Kapišová, Svidnička, Svidník, Mlynárovce...
Ako výsledok i dovŕšenie regulačných snáh osvietenských panovníkov a nasledujúceho vývoja v 19. storočí a postupného ďalšieho usadzovania sa Rómov možno chápať vykonanie celouhorského súpisu Rómov z roku 1893, ktorý bol definitívne spracovaný a publikovaný v roku 1895. Originálu celouhorského súpisu Rómov z roku 1893 venoval sociológ Roman Džambazovič, o ktorého novšie interpretácie sa môže oprieť aj historik najnovších dejín.
V zmysle uvedeného súpisu sa za „usadených“ Rómov pokladali tí, ktorí mali trvalé bydlisko v jednej obci /aj v prípade, ak sa v čase súpisu nachádzali na inom mieste/. Za dôležité sa v tomto sčítaní pokladalo získanie informácií o tom, či jednotlivé rómske komunity žijú oddelene od ostatnej populácie v obci – či už v segregovanej štvrti, ulici resp. často na okraji obce alebo mimo obce – alebo žijú spoločne a rozptýlene medzi ostatným obyvateľstvom obce. Zisťovali sa aj ich životné a bytové podmienky, či sa ich obydlia odlišujú od obydlí ostatných obyvateľov v obci. Novšie výskumy maďarských autorov dokladajú aj vyšší počet Rómov na území vtedajších slovenských a častí slovenských žúp, než uvádzala E. Horváthová. Džambazovič vychádza z uvedeného súpisu a dospieva k záveru, že najviac Rómov až do súčasnosti žije na danom území na južnom Slovensku, ako to uvádza celouhorský súpis, čo v 20. storočí už celkom nezodpovedá skutočnosti, súpis potvrdzuje samozrejme kontinuitu osídľovania najväčšieho počtu Rómov na východnom Slovensku, čo na konci 19. storočia nebolo ešte tak zjavné.
Závery uvedeného súpisu potvrdzujú jednoznačne, že naprostá väčšina Rómov v Uhorsku v tom čase vrátane Slovenska bola usadená. Predtým dospela k podobným záverom E. Davidová, podľa ktorej usadlým spôsobom života Rómov na Slovensku žilo vyše 90 percent Rómov, čiastočne usadených / v mnohých prípadoch išlo o usadených, ale ich spôsob obživy vyžadoval priebežný územný pohyb a rozptyl minimálne v rámci jedného okresu/ asi 5,5 percent a vyslovene kočovných okolo 1,7 percent príslušníkov rómskeho etnika.
Ako uvádza Džambazovič, uvedené dáta o výskyte usadlých, polokočovných a kočovných Rómov v Uhorsku a na Slovensku, umožňujú sformulovať predpoklad, že súčasnú rómsku populáciu na Slovensku možno pokladať za relatívne pôvodné a tradične usadlé obyvateľstvo
Už z predchádzajúceho textu a uvedených starších výskumov E. Horváthovej, E. Davidovej i rôznych prieskumov na MNV vyplynula kontinuita usadzovania sa Rómov od 16. storočia a vytvárania rómskych osád /kolónií, táborov/ na základe povolení feudálov, miest, obcí i priamych nariadení panovníkov, výnosov kráľovskej miestodržiteľskej rady i ministerstva vnútra. Proces usadzovania sa dovŕšil v 1. ČSR, no neusporiadané pomery v pozemnoknižnej i katastrálnej evidencii pôdy, prebiehajúce vlastnícke zmeny v držbe pôdy počas 1. pozemkovej reformy, obrovské vysťahovalectvo a státisíce drobných roľníkov s minimálnou výmerou pôdy, státisíce bezzemkov a ľudí odkázaných na nádennícku prácu na veľkostatkoch, umožňujú predpokladať, že aj posledné osady nevznikali na pozemkoch jednotlivcov, ale na obecnej, ladom ležiacej , často nevyhovujúcej a nikým nevyužívanej pôde. To, že osady vznikali na obecnej a nevhodnej pôde umožňovalo obciam manipulovať s Rómami a premiestňovať ich obydlia v rámci extravilánu obecného chotára na rôzne nové pozemky, v nevyhovujúcich inundačných terénoch a pod. Aj široko medializovaný prípad osady Letanovce, ktorej obyvatelia majú trvalý pobyt v tamojšej obci, boli násilne už v 20. rokoch 20. storočia premiestnení na hranicu chotára obce Spišské Tomášovce. Doteraz sa v historickom výskume priamo tejto problematike nevenovala pozornosť. Legálnu existenciu rómskych osád možno však potvrdiť na základe realizovaných súpisov a evidencií Rómov, ktoré sa viedli četníckymi a žandárskymi stanicami i vyhotovovali v súvislosti s prípravou zákona č. 117/1927 Zb. O potulných Cigánoch.
Zo všetkých údajov doteraz zistených a uvedených vyplýva, že rómske osady /kolónie, tábory/ vnímané ako súbor, zhluk chatrčí, domčekov, v minulosti zemníc či dokonca provizórnych kolíb, pozostávajúcich z niekoľkých ale postupne aj desiatok, stoviek takýchto obydlí, vznikajúcich na okraji majoritnej dediny, oddelene od „gadžov“, sa na Slovensku utvárali kontinuitne niekoľko storočí na základe povolení feudálov, miest a obcí, na základe nariadení panovníkov a ďalších najvyšších orgánov štátu, v konečnom dôsledku v intenciách represívnych a protizákonných postupov vojnových ale aj povojnových opatrení väčšinou rezortu bezpečnosti /vnútra/. Viedli sa evidencie o počtoch Rómov, ich domovskej príslušnosti, to znamená, že kompetentné obecné i druhostupňové orgány mali informácie na akej pôde, na ktorých pozemkoch sa Rómovia smeli či dokonca museli usadzovať. Aj v povojnovom období sa orgány rezortu vnútra a potom najvyššie stranícke orgány usilovali o novelizáciu zák. č. 117/1927 Zb. O potulných Cigánoch, alebo o prijatie novej legislatívnej úpravy, ktorá by donútila usadiť sa posledné kočujúce skupiny na našom území. Vyvrcholením týchto snáh bolo napokon prijatie zák. č. 74/1958 Zb. O trvalom usídlení kočujúcich osôb a vykonanie súpisu kočujúcich a polokočujúcich osôb v dňoch 3.-6. februára 1959.
Na začiatku 50. rokov, keď sa začali diskusie a rodili sa koncepcie o riešení tzv. cigánskej otázky, si kompetentné orgány boli dobre vedomé nezákonných protirómskych postupov pri vytláčaní Rómov zo sociálno-ekonomického systému povojnovvých lokalít a regiónov, pri násilnom zaraďovaní do pracovných táborov ako údajných „asociálov“ a ďalšom vyháňaní z pôvodných obcí a osád.111 Celoštátny súpis uskutočnený v roku 1947 potvrdil, že tisíce Rómov spontánne odchádzali do Čiech za prácou a pre odstraňovanie vojnových škôd v najväčších priemyselných mestách boli nepostrádateľnými pracovnými silami. Mnohí sa brigádnickou prácou, aj na základe náborov, snažili zarobiť čo najviac peňazí, aby po návrate na Slovensko mohli sami riešiť svoj bytový problém a mohli odísť z osady.
Cigáni sa však vo veľkej časti neprispôsobili a naďalej sa sťahovali. V tomto období vzniklo najviac osád. Ich podoba sa rôznila: niekedy to boli osady vzniknuté pozdĺž cesty alebo potoka, inokedy nepravidelné, zhlukové usporiadania domov, ktoré postupne prevládli.
Najťažšie dôsledky na existencii rómskych osád zanechala vojnová diskriminačná politika a netolerancia občanov, štátnych orgánov v povojnovom období. Značná časť Rómov vítala nové obdobie s veľkými nádejami a očakávaniami, že budú naplnené ich práva. Napríklad aj pri likvidácii osád, čo dokazujú pramene o ich aktivitách samostatne riešiť svoj bytový problém. Na začiatku 50. rokov vo vidieckom prostredí nebola až taká sociálna, kultúrna, bytová a hygienická vzdialenosť a úroveň medzi Rómami a ostatným obyvateľstvom. No Rómom nebolo dovolené slobodne a rovnoprávne sa integrovať medzi majoritné obyvateľstvo, hoci to štát násilne požadoval a vynucoval . Socialistický program likvidácie osád spôsobil rozbitie rodinných väzieb u Rómov, násilné presťahovanie do mestských bytov, ktoré nevedeli a neboli schopní užívať. Ešte väčšie škody napáchal organizovaný rozptyl a odsun a takisto koncentrácia rôznych subetnických skupín a vzájomne nekomunikujúcich rodových klanov na spoločné sídliska.
(prevzaté: Anna Jurová: Historický vývoj rómskych osád na Slovensku a problematika vlastníckych vzťahov k pôde („nelegálne osady“)
== Stavby ==
Okrem stanov a júrt stavali Cigáni aj zemnice a polozemnice, postupne prišli k jednopriestorovým domom, ku ktorým pribudlo aj zádverie.
Zemnice sa stavali vo svahu a na čelnej fasáde mali dverný otvor, spočiatku prekrytý iba plachotu, neskôr aj dverami. Šikmá strecha zemnice sa oprierala o [[Socha (architektúra)|sochu]]. Polozemnice boli podobné zahĺbené stavby, ktorých strecha však už stála na nízkych stenách. Od polozemníc sa prešlo k jednopriestorovým domom (dreveným alebo hlineným podľa oblasti). Vidíme tu už čiastočné ovplyvnenie architektúry pôvodným obyvateľstvom, rómskecigánske domy však boli oveľa skromnejšie. K jednému priestoru pribudla časom aj predsieň, riešená najskôr formou dostavby s nižším stropom. Ak sa predsieň stavala spolu s hlavným priestorom, mala s ním spoločnú strechu. Predsieň sa využivala na uskladnenie potravín. Varilo sa prevažne vonku, kde prekrytím sporáka jednoduchou konštrukciou vznikla letná kuchyňa. Zdobilo sa hlavne maľovaním vonkajších aj vnútorných stien.
V druhej polovici [[20. storočie|20. storočia]] došlo k viacerým snahám o likvidáciu rómskych osád a ich presťahovaniu napríklad do nájomných domov. Niektoré osady sa prispôsobili a postupne splynuli so zástavbou mesta. Niektoré domy Rómov tu dosahovali slušný štandard.
|
