Bachovský absolutizmus: Rozdiel medzi revíziami

Po zrušení konštitučnej ústavy a vyhlásení absolutizmu od 1. 1. 1850 dochádza k ďalšiemu obmedzovaniu občianskych slobôd a upevňovaniu kontrarevolučného režimu. Patentom z 13. 4. 1851 cisár vymenoval ako poradný orgán ríšsku radu, ktorá mu mala pomôcť realizovať absolutistickú a centralistickú formu vlády. Osobitným patentom z 31. 12. 1851 ([[Silvestrovské patenty]]) cisár odvolal konštitučnú ústavu zo 4. marca 1849 (Oktrojovaná ústava) a ponechal z nej v platnosti len zrušenie poddanstva a formálnu občiansku rovnoprávnosť. Tu tiež vyhlásil nerozlučné spojenie Uhorska s ostatnými oblasťami rakúskej monarchie. Novým tlačovým zákonom z 27. marca 1852 sa zaviedla kontrola nad dovozom novín a časopisov zo zahraničia, ako aj prísna cenzúra nad domácou periodickou i neperiodickou tlačou. V roku 1853 bol prijatý urbársky patent, ktorý rozširoval zákon o zrušení poddanstva, ale v podstate zvýhodňoval zemepánov: Vlastníctvom roľníkov sa staliibastali iba tie pozemky, ktoré boli zapísané v tereziánskom urbári, ostatnú pôdu ďalej vlastnili bývalí feudáli - šľachta, cirkev, štát aj mestá. Od roku 1855 zasadali aj urbárske súdy a rozhodovali o komasácii, čiže sceľovaní rozdrobenej vrchnostenskej pôdy a segregácii - oddeľovaní roľníckych lesov a pozemkov od vrchnostenských.

V druhej polovici roku 1849 sa na Slovensku, do vedenia štátnej správy dostávali nepriatelia nášho národného hnutia, hlavne predstavitelia reakčnej maďarskej Starokonzervatívnej strany, ako aj stúpenci cisárskej Viedne, ktorí z triednych i nacionálnych príčin nežičili slobodnému slovenskému národnému životu. Vtedy dokonca dochádza i k prenasledovaniu účastníkov slovenských povstaleckých výprav, ba aj k ich žalárovaniu. Ťarcha absolutizmu, centralizácie a germanizácie doľahla na Slovensko ešte ťažšie, ako na ostatné oblasti Uhorska. Tento útlak v porovnaní s predrevolučnými pomermi, s dobou metternichovského absolutizmu, sa ešte zväčšil.

Na Slovensku, hlavne po revolúcii roku 1848/49, začalo silnieť masové vysťahovalectvo, ktoré neprestalo ani v neskorších obdobiach. Ním boli najviac postihnuté hornaté, neúrodné kraje Slovenska. Roku 1855 začínajú už napr. z Liptova odchádzať roľníci i bezzemkovia do ďalekej Ameriky. Hlavný prúd našich vysťahovalcov, smeroval do Báčky, Banátu, Sriemu a Vojvodiny, do oblasti dnešného Maďarska, Rumunska a Juhoslávie.