|
}}
'''Taras Hryhorovyč Ševčenko''' ({{V jazyku|ukr|Тарас Григорович Шевченко}}), {{V jazyku|rus|Тарас Григорьевич Шевченко|'''Taras Grigorievič Ševčenko'''}} (* [[9. marec]], [[1814]], Morynci, neďaleko [[KyjevMorynci]]a – † [[10. marec]], [[1861]], [[Petrohrad]]) bol [[UkrajinciUkrajina|ukrajinský]] [[literatúra|spisovateľ]], [[básnik]], [[dráma|dramatik]], [[filozof]], [[humanizmus|humanista]] a maliar, významný predstaviteľ ukrajinského [[národ]]néhonárodného obrodenia. JehoJe literárnepovažovaný dedičstvoza jezakladateľa považované za vrcholmodernej [[Ukrajinčina|ukrajinskej]] tvorbyliteratúry. Ševčenko písal aj v [[ruština|ruštine]] a vytvoril niekoľko vysoko cenených malieb.
== ŽivotRodina ==
* otec: Hryhorij Ivanovyč Ševčenko
Narodil sa v nevoľníckej rodine v dedine Morynci v [[Kyjev]]skej gubernii, vtedy časti cárskeho [[Rusko|Ruska]]. Dedina patrila rusifikovanému [[Nemci|Nemcovi]] Vasilijovi Engelhardtovi. V roku [[1816]] sa rodina presťahovala do obce Kyrylovka, ktorú tiež vlastnil zmienený Engelhardt. Ševčenko ako deväťročný stratil matku a v roku [[1825]] osirel úplne. Po dvoch rokoch roboty na panskom utiekol do blízkeho mestečka Lysianki, kde ho prichýlil maliar [[ikona|ikon]]. V trinástich rokoch sa vrátil do Kyrylovky a stal sa obecným pastierom. Na lúkach sa stretával s vandrujúcimi slepcami, ktorí spievali o ukrajinských národných hrdinoch, čo ho neskôr inšpirovalo v jeho literárnej i výtvarnej tvorbe. Veľmi túžil stať sa maliarom - napokon nabral odvahu a požiadal o dovolenie prísneho správcu Engelhardtovho majetku. Jeho odpoveďou bolo preradenie Tarasa na miesto kuchynského pomocníka. Šťastnou náhodou zočil jeho výkres samotný majiteľ panstva Engelhardt, ktorý ho vymenoval za svojho osobného sluhu. Ševčenko ho tak sprevádzal pri jeho pobyte vo vtedy [[poľština|poľsky]] hovoriacom [[Vilnius]]e, kde mu umožnil učiť sa u známeho maliara Rustema. Po povstaní Poliakov proti ruskej nadvláde Engelhardt a Ševčenko odcestovali do [[Petrohrad]]u, kde študoval výtvarné umenie u profesora Širiajeva. ▼* matka: Kateryna Jakymivna Bojková
== Život ==
Ševčenkove vlohy boli v roku [[1836]] objavené známymi ruskými maliarmi, ktorí sa ho následne usilovali oslobodiť spod nevoľníckych povinností, aby mohol študovať na ''Akadémii umení''. Napokon jeden z nich, [[Karl Briullov]], zhotovil portrét svojho priateľa, spisovateľa Vasilija Žukovského, a venoval ho ako cenu do lotérie, z ktorej výťažok bol použitý na vykúpenie Ševčenkovej slobody, čo sa stalo [[5. mája]] [[1838]].
▲Narodil sa v početnej, nevoľníckej rodine v dedine Morynci v Kyjevskej gubernii (dnes [[ KyjevČerkaská oblasť]] skej gubernii), vtedy časti cárskeho [[Rusko|Ruska]]. Dedina patrila rusifikovanému [[Nemci|Nemcovi]] Vasilijovi EngelhardtoviEngeľgardtovi. VO rokudva [[1816]]roky sa rodina presťahovala do obce KyrylovkaKyrylivka (dnes má názov [[Ševčenkove]]), ktorú tiež vlastnil zmienený EngelhardtEngeľgardt. ŠevčenkoV akoroku deväťročný[[1823]] stratilmu matkuzomrela amatka, votec sa krátko nato znovu oženil s Oxanou Tereščenkovou, ktorá už mala tri vlastné deti. V roku [[1825]] osirelmu zomrel aj úplneotec. Po dvoch rokoch robotyslužby nau dedinského učiteľa Bohorského (ktorého neskôr vo svojom diele nazval prvým despotom, s ktorým sa panskomstretol) utiekolodišiel do blízkeho mestečka [[Lysianki ]], kde hosa prichýlilučil maliaru maliara [[ikona|ikon]] , neskôr aj na iných miestach v južnej časti Kyjevskej gubernie. V trinástichroku rokoch[[1827]] sa kvôli nevoľníckym povinnostiam vrátil do KyrylovkyKyrylivky a stal sa obecným pastierom. Na lúkach sa stretával s vandrujúcimipotulnými slepcami, ktorí spievali o ukrajinských národných hrdinochdejinách, čo ho neskôr inšpirovalo v jeho literárnej i výtvarnej tvorbe. VeľmiZoznámil túžilsa staťtiež sas maliaromOxanou -Kovalenkovou, napokonktorú nabralčasto odvahuspomína avo svojich dielach. Veľmi túžil stať sa maliarom, požiadal o dovolenie prísneho správcu EngelhardtovhoEngeľgardtovho majetku ., Jehoktorý odpoveďouto boloodmietol preradeniea Tarasapreradil ho na miesto kuchynského pomocníka. Šťastnou náhodou zočil jeho výkres samotný majiteľ panstva EngelhardtEngeľgardt, ktorý ho vymenoval za svojho osobného sluhu. Ševčenko ho tak sprevádzal pri jeho pobyte vo vtedy [[poľština|poľsky]] hovoriacom [[Vilnius]]e, kde mu umožnil učiť sa u známeho maliara [[Jan Rustem|Jana Rustema ]]. Po povstaní Poliakov vo Vilniuse proti ruskej nadvláde EngelhardtEngeľgardt a Ševčenko odcestovali do [[Petrohrad]]u, kde štyri roky študoval výtvarné umenie u profesoraVasilija Širiajeva. Tu sa zoznámil s maliarom [[Ivan Sošenko|Ivanom Sošenkom]], spisovateľmi [[Jevhen Hrebinka|Jevhenom Hrebinkom]] a [[Alexej Venecianov|Alexejom Venecianovom]]. Prostredníctvom týchto mužov sa Ševčenko spoznal s maliarom [[Karl Briullov|Karlom Briullovom]]. Ten sa zhotovil portér spisovateľa [[Vasilij Žukovskij|Vasilija Žukovského]] a venoval ho ako cenu do lotérie, z ktorej výťažok bol [[5. máj]]a [[1839]] použitý na výkupenie Ševčenka spod nevoľníckych povinností.
=== Prvé úspechy ===
V rovnakom roku bol Ševčenko prijatý na štúdium do ''Akadémiepetrohradskej umení''[[Umelecká akadémia (Petrohrad)|umeleckej akadémie]], a pokračovalzačal v tvorbetvoriť v dielni Karla Briullova. OPo rokprvom neskôrroku sa stal členom ''Asociácie pre povzbudenie umelcov,''na Ševčenkoakadémii dostalzískava striebornú medailu za svoju krajinku. V roku [[1840]] získal rovnakú medailu za svoju prvú olejomaľbu ''Malý žobrák dáva chlieb psovi''.
[[Súbor:Gipsy Fortune Teller by Taras Shevchenko.jpg|200px|thumb|Cigánska veštkyňa]]
Poéziu začal písať ešte ako nevoľník, no jeho prvá zbierka vyšla až v roku 1840 pod názvom ''Kobzar''. [[Ivan Franko]], renomovaný predstaviteľ generácie ukrajinských spisovateľov po Ševčenkovi, napísal: ''Kobzar odhalil nový svet poézie, ktorý vytryskol silou čerstvého prameňa, rozkvitol sťa púčiky zelenkavej jari, srší jasnosťou, veľkodušnosťou a elegancioublyští umeleckýchsa výrazov,výrazmi v ukrajinskej tvorbeliteratúre predtýmdovtedy nepoznanýchnepoznanými''.
V roku [[1841]] vydal epické dielo ''Hajdamaci''. V septembri toho istého roka Ševčenko získal už svoju tretiu striebornú medailu za maľbu ''Cigánska veštkyňa''.
Písal takisto divadelné hry, v roku [[1842]] to bola prvá časť tragédie ''Nikita Hajdaj''. O rok neskôr vydal drámu ''Nazar Stodola'', obe sa stretli s mimoriadnym úspechom. Finančné zabezpečenie využil na cestovanie po [[Ukrajina|Ukrajine]], navštívil príbuzných v KyrylovkeKyrylivke, je otrasený podmienkami, v akých žijú nevoľníci a do Petrohradu sa vracia plný rozčarovania. [[22. marca]] [[1845]] však úspešne ukončuje štúdium na ''Akadémii umení''.
[[22. marca]] [[1845]] však úspešne ukončuje štúdium na ''Akadémii umení''.
Stáva sa spolupracovníkom ''Archeografickej komisie'' v Kyjeve, ktorá skúma históriu Ukrajiny. Veľa cestuje a zhotovuje množstvo kresieb pamiatok v rozmanitých regiónoch svojej vlasti. Opätovne citlivo vníma útlak nevoľníkov, čo dáva najavo v poetickej i výtvarnej tvorbe.
=== Vyhnanstvo ===
Počas ciest po Ukrajine sa stretol s historikom Mykolom Kostomarovom a ostatnými členmi ''Bratstva Cyrila a Metoda,'' tajného [[politika|politického]] zoskupenia, ktoré bolo vytvorené na presadzovanie reforiem v zaostalom cárskom Rusku. Po odhalení spoločenstva bol [[5. aprílaapríl]]a [[1847]] Ševčenko uväznený spolu s členmi ''Bratstvatohto zoskupenia,'' hoci dodnesje sa polemizujesporné, či bol jeho oficiálnym členom. Počas domovej prehliadky však bola nájdená jeho poéma ''Sen'', v ktorej ostro kritizoval cársku moc, čiže bol považovaný za extrémne nebezpečného buriča. Bol uväznený v [[Petrohrad]]e. Neskôr bol trest zmiernený na vyhnanstvo v ďalekom [[Orenburg]]u (1478 km juhovýchodne od [[Moskva|Moskvy]]). Samotný cár [[Mikuláš I. (Rusko)|Mikuláš I.]] vyslovil rozhodnutie: ''Pod najsilnejším dohľadom so zákazom písania a maľovania.''
[[Súbor:Taras schewtschenko.jpg|200px|thumb|Autoportrét]]
Vrátiť sa smel až v roku [[1857]], avšak musel žiť výlučne v [[Nižný Novgorod|Nižnom Novgorode]]. O dva roky neskôr dostal povolenie vycestovať na Ukrajinu. Rozhodol sa kúpiť pôdu neďaleko od dediny Pekariv. Už v júli v tomto roku bol však zatknutý za ''rúhanie,'' a hoci čoskoro prepustený, bolo mu nariadené bývať v [[Petrohrad]]e.
Taras Ševčenko strávil posledné roky svojho života písaním nových diel, maľbou, ako aj úpravou predošlých prác. Roky vo vyhnanstve mu značne podlomili zdravie a deň po svojich 47. narodeninách - [[10. marca]] [[1861]] - zomrel, sedem dní pred zrušením nevoľníctva. Najprv bol pochovaný na Smolenskom cintoríne v Petrohrade, avšak priatelia sa rozhodli naplniť jeho želanie, vyjadrené v diele príznačne nazvanom ''Testament'' - „byť pochovaný v zemi otčiny“, a tak presunuli mŕtve telo vlakom do [[Moskva|Moskvy]] a odtiaľ na konskom povoze do vlasti. Tam bol pochovaný [[8. mája]] v mieste nazývanom ''Černeča hora'' (Mníchova hora), dnes ''Tarasova hora'' pri rieke [[Dneper]], neďaleko [[Kaniv]]u.
'''Zo svojich 47 rokov'''
* 24 rokov prežil ako nevoľník
* 10 rokov vo vyhnanstve
V ukrajinskom meste [[Charkov]] sa po ňom volá jeden z najväčších parkov na svete.
== Iné projektyZdroj ==
* {{Preklad|pl|Taras Szewczenko|35113276}}
{{projekt|commons=Category:Taras Shevchenko}} ▼* {{Preklad|en|Taras Shevchenko|543765635}}
== Externé odkazy ==
* [http://www.artukraine.com/taras/monumentp2.htm Ševčenkov pamätník vo Washingtone]
* [http://www.infoukes.com/shevchenkomuseum/poetry anglické preklady jeho tvorby]
== Iné projekty ==
▲{{projekt|commons=Category:Taras Shevchenko}}
{{DEFAULTSORT:Ševčenko, Taras Hryhorovič}}
| 