Dejiny slovenčiny: Rozdiel medzi revíziami

Už začiatky tohto obdobia naznačili, že kodifikácia a norma spisovnej slovenčiny sa budú konsolidovať len pomaly, nerovnomerne. Tí, čo vychádzali z predpokladu, že slovenčina predstavuje len staršie štádium češtiny, do praxe uvádzali rozličné pravopisné i jazykové javy zo staršej i novšej češtiny (písmená é, w, tvary ruce, nože, od síuhy a podobne). Túto tendenciu odráža prvé vydanie gramatiky J. K. Viktorina Grammatik der slowakischen Sprache (1. vydanie, [[1860]]) a príručka M. Hattalu Mluvnica jazyka slovenského (1864). Tí, čo poslednú reformu pokladali len za úpravu (opravu) slovenčiny, v praxi rešpektovali nový pravopis i menšie tvaroslovné úpravy, v zásade sa však držali normy štúrovskej spisovnej slovenčiny. Táto tendencia je evidentná vo vydaniach literárnej a publicistickej tvorby žijúcich štúrovcov a ich nasledovníkov. Priaznivejšie podmienky na príklon spisovnej slovenčiny k živej domácej jazykovej realite vznikli roku 1859 po porážke rakúsko-uhorských vojsk, po ktorej viedenský dvor v snahe zabezpečiť si vnútornú stabilitu moci prisľúbil národnostiam isté politické slobody a vymoženosti. Je pravda, že toto počínanie viedenskej vlády zosilnilo maďarizačný tlak, no súčasne vyvolalo jeho paralyzáciu tým, že sa zaktivizoval politický život na Slovensku (vznikli noviny Pešťbudínske vedomosti, uskutočnilo sa národné zhromaždenie v Martine, vyhlásilo sa Memorandum a iné). Súčasťou tejto aktivity sa stal zápas o spisovnú slovenčinu, o jej širšie uplatnenie v národnom živote, v školách a v tlači. Priaznivá atmosféra tohto obdobia sa odzrkadlila už v 2. a 3. vydaní Viktorinovej gramatiky (1862, 1865), v ktorých je zrejmý príklon k slovenskej jazykovej realite (napríklad za který, se, byl v 1. vydaní je v nich už ktorý, sa, bol a podobne).

 

 

=== Obdobie martinského spisovného úzu (1887-1919) ===