Bitka o Britániu: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
doplnok; pracuje sa2 |
doplnok |
||
Riadok 31:
== Prípravy ==
Po úspešnom nememeckom útoku cez [[Ardeny]] na [[Sedan]] a porážke spojených britsko-francúzskych vojsk a ich obklúčení v severovýchodnom Francúzsku museli byť britské expedičné jednotky [[Operácia Dynamo|stiahnuté z okolia prístavu Dunkerque]] do vlasti bez väčšiny ťažkej výzbroje. Britské pozemné sily tak boli celkom oslabené. Navyše po kapitulácii Francúzska 22. júna 1940 zostalo Spojené kráľovstvo jedinou krajinou stojacou v Európe proti [[nacistické Nemecko|Nacistickému Nemecku]]. Briti sa v dôsledku obáv z nemeckého vylodenia začali intenzívne pripravovať na obranu na súši a odrazenie veľkého vylodenia. Z východného a juhovýchoného pobrežia krajiny bolo evakuovaných asi 120 000 ľudí, ďalších 80 000 z pobrežia [[Kent (grófstvo)|Kentu]]<ref>Deighton, L., ''Battle of Britain.'' Jonathan Cape Ltd., Londýn, 1980, s. 83</ref>. V krajine panovali obavy z nepriateľských [[výsadok|výsadkov]] a činnosti [[sabotér]]ov a [[špión]]ov. V rámci príprav boli dokonca niektoré letecké jednotky cvičené na použitie chemických zbraní<ref name=Blacburn>Blackburn, A., ''Britain, Battle of (10 July–30 September 1940).'' in Tucker, S. C. (Ed.) ''World War II A Student Encyclopedia.'' ABC Clio, Santa Barbara, 2005, s. 217-222</ref>, realizovali sa aj bizané pokusy podľa ktorých mali byť predpokladané miesta obojživelných výsadkov pri nemeckom vylodení zapálené.
Pôvodný plán kampane Luftwaffe počítal s tým, že v priebehu
Nemecký maršal letectva a veliteľ Luftwaffe [[Hermann Göring|Göring]] mal k útoku na Spojené kráľovstvo k dispozícii 3 letecké [[Armáda (vojenská jednotka)|armády]] ([[Luftflotte]]). Najväčšia z nich bola [[Luftflotte 2]], pod vedením [[Albert Kesselring|A. Kesselringa]], ktorá disponovala 1206 lietadlami<ref name=Blacburn/>, z toho vyše polovica boli stíhačky. [[Luftflotte 3]], pod vedením generála [[Hugo Sperrle|H. Sperrleho]], disponovala na letiskách v okupovanom severnom Francúzsku 1042 lietadlami<ref name=Blacburn/>. Menej podstatnou silou bola [[Luftflotte 5]], maršala [[Hans-Jürgen Stumpff|H. J. Stumpffa]], dislokovaná v Nórsku diponovala len 155 strojmi použiteľnými k útokom na Britániu<ref name=Blacburn/>.
Základom britskej obrany, ktorá sa spoliehala najmä na stíhacie lietadlá [[Hawker Hurricane]] a [[Supermarine Spitfire]] bola komplexná infraštruktúra zahrňujúca detekciu nepriateľských lietadiel pomocou [[radar]]u spojenú s veliteľstvom, ktoré malo presný prehľad o dianí na oblohe a pre to mohlo účinne riadiť a rozmiestňovať svoje stíhacie jednotky presne podľa aktuálnej situácie. Tento britský systém, sa stal známy ako „Dowdinggov systém“ podľa, Sira [[Hugh Dowding|Hugha Dowdinga]], veliteľa stíhacieho veliteľstva [[RAF]].▼
▲Základom britskej obrany, ktorá sa spoliehala najmä na
== Bitka ==
K prvým leteckým súbojom medzi britskými a nemeckými lietadlami po skončení bojov vo Francúzsku došlo od 4. júla 1940. 10. júla 1940 Nemci napadli konvoj v [[Lamanšský prieliv|Lamanšskom prielive]] a stretli sa s jeho leteckou eskortou. Nasledujúce obdobie označované po nemecky ako ''Kanalkampf'' (bitky o kanál) trvalo do 11. augusta 1940. Jednalo sa jednak prvú fázu útokov vedených veliteľmi nemeckých leteckých armád, ktorí spočiatku hľadali najvhodnejší spôsob ako si vynútiť otvorený konflikt s britskými leteckými silami a otestovať britskú obranu.
V prvej fáze, kedy sa Luftwaffe sústredila na bombardovanie okrajových letísk a boje nad pobrežím a kanálom, sa bitka vyvíjala v prospech Nemecka, ale potom čo sa [[Adolf Hitler|Hitler]] po britskom nálete na [[Berlín]] nechal vyprovokovať k [[strategické bombardovanie|strategickému bombardovaniu]] [[Londýn]]a sa šťastie priklonilo na stranu Britov. Tento krok ďalej zvýšil straty Luftwaffe, ktorá potom musela dlhodobo operovať v podmienkach pre ňu nevýhodných. Patrilo medzi ne najmä neschopnosť zabezpečiť svojim [[bombardér]]om dostatočnú ochranu stíhačkami po celej trase, čo zvýšilo ich straty. Nemeckí [[stíhač]]i mali nad Londýnom málo paliva, keďže museli rátať aj s cestou naspäť a nad cieľom mohli poskytovať ochranu bombardovacím zväzom len krátky čas. Briti mali viac času na reakciu a zoskupenie stíhacích skupín a to aj vďaka technickej novinke – ako tak použiteľnému [[radar]]u. Boje sa navyše odohrávali relatívne ďaleko od nemeckých základní nad nepriateľským územím, čo znamenalo, že straty nemeckých pilotov boli definitívne. Väčšinou sa poškodené lietadlá nedostali dostatočne blízko k vlastným jednotkám a posádky boli zajaté Britmi. Naopak piloti RAF zostrelení nad domácim územím v prípade, že neutrpeli zranenie sa mohli už zanedlho vrátiť späť k bojovej jednotke.▼
Nemci skoro po začiatku náletov pochopili, že veľmi dôležitým cieľom bude zničenie pobrežných [[radar]]ových zariadení. Keďže však dovtedy nemali s touto zbraňou žiadne skúsenosti nevedeli však, že ich útok sa nemá zameriavať na vysoké stožiarové konštrukcie, ktoré sa ničili pomerne ťažko, ale na ich riadiace centrá a obsluhu. Počas celej bitky tak neboli schopní nevýhodu, ktorú predstavovalo použitie radaru nijak efektívne eliminovať. Göring navyše nemal vôbec žiadne správy rozviedky a aj jeho rozhodnutia pri vyberaní cieľov útokov vyznievali skôr náhodne, než koncepčne.
18. augusta utrpeli v bojoch obe strany najťažšie straty. Tento deň bol v Spojenom kráľovstve známy ako ''The Hardest Day'' (Najťažší deň). Nemci zaútočili na letiská [[Kenley]], [[Biggin Hill]] a [[West Malling]]. Briti stratili asi 30 stíhačiek vo vzduchu a 8 na zemi, pričom mali 10 mŕtvych a 11 ťažko ranených letcov. Nemci prišli o 60 až 70 strojov, ďalších 31 bolo poškodených. Stratili 94 mŕtvych, 40 zajatých a 25 ranených letcov. Tento deň britské stíhačky zničili veľké množstvo strmhlavých bombardérov [[Junkers Ju 87|Ju 87]] a prinútili tým nemecké velenie nenasadzovať viac tieto stroje do bojov v tejto oblasti.
▲V
Pre Britov boli [[pilot]]i podstatne dôležitejší ako lietadlá. Ich výroba ako aj dodávky z [[Spojené štáty americké|USA]] sa rozbiehali pomerne rýchlo, no RAF spočiatku nemala dostatok stíhacích letcov, najmä kvôli predošlej leteckej doktríne, ktorá uprednostňovala vytváranie bombardovacieho letectva.<ref>{{Knižná referencia|autor=John Macdonald|názov=''Veľké bitky druhej svetovej vojny'' ISBN 80-7145-185-1|mesto=Bratislava|vydavateľstvo=Slovart|strana= 22|rok=1995}}</ref> Veľa letcov, ktorí sa zapojili do bojov boli nováčikovia vyberaní z radov miestnych víkendových letcov. Celkovo na britskej strane bojovalo 2353 britských a 574 letcov zo zahraničia (ktorí odlietali aspoň 1 operačný let v rámci RAF alebo [[Fleet Air Arm]]). Bitky sa tak zúčastnilo aj 139 Poliakov, 98 pilotov z [[Nový Zéland|Nového Zélandu]], 86 [[Kanada|Kanaďanov]], 84 pilotov z [[Československo|Československa]], 29 [[Belgicko|Belgičanov]], 21 [[Austrália (štát)|Austrálčanov]], 20 z [[Južná Afrika (štát)|Južnej Afriky]], 13 [[Francúzsko|Francúzov]], 10 [[Írsko|Írov]], 7 [[Amerika|Američanov]], [[Jamajka|Jamajčan]], [[Židia (etnikum)|Žid]] z [[Palestína|Palestíny]] a pilot z [[Rodézia|Južnej Rodézie]]. 544 letcov RAF počas bitky padlo. Zahraniční letci počas bitky postupne vytvorili viacero perutí. Najúspešnejšia z nich sa stala poľská 303. peruť, ktorej letci viedli úspešnú štatistiku strát 1:14.
▲Nemci skoro po začiatku náletov pochopili, že veľmi dôležitým cieľom bude zničenie pobrežných [[radar]]ových zariadení. Keďže však dovtedy nemali s touto zbraňou žiadne skúsenosti nevedeli však, že ich útok sa nemá zameriavať na vysoké stožiarové konštrukcie, ktoré sa ničili pomerne ťažko, ale na ich riadiace centrá a obsluhu. Počas celej bitky tak neboli schopní nevýhodu, ktorú predstavovalo použitie radaru nijak efektívne eliminovať. Göring navyše nemal vôbec žiadne správy rozviedky a aj jeho rozhodnutia pri vyberaní cieľov útokov vyznievali skôr náhodne, než koncepčne. Po prvých nie veľmi úspešných týždňoch, ktoré nepriniesli Nemcom žiadne výsledky sa [[13. august]]a [[1940]] rozhodol pre prvý obrovský denný nálet. Zúčastnilo sa ho 1485 nemeckých lietadiel. Vo vzdušných bojoch bolo toho dňa zostrelených 13 britských stíhačiek, 47 ďalších lietadiel bolo zničených na zemi. Nemci stratili 34 strojov. Ďalší deň boli bojové operácie prerušené v dôsledku zlého počasia. Už [[14. august]]a však opäť pokračovali v plnej sile. Nemci tento deň stratili 70 strojov, čo bolo viac než dvakrát viac než ich nepriateľ. [[15. august]]a Nemci zamerali svoj nálet na severnejšie oblasti. Briti zhodou okolností premiestnili časť svojich stíhacích jednotiek na oddych práve sem. 100 nemeckých bombardovacích strojov narazilo na tvrdý odpor. Keďže sa tieto ciele nachádzali mimo dosahu nemeckých [[Messerschmitt Bf 109|Bf 109]], boli na ochranu bombardérov použité ťažké dvojmotorové stíhacie stroje [[Messerschmitt Bf 110]]. Ale takáto stíhacia ochrana sa ukázala byť ako nedostatočná.
[[Súbor:Battle of britain air observer.jpg|náhľad|vpravo|Pozorovateľ protilietadlovej obrany na streche jedného z londýnskych domov, v pozadí [[Katedrála svätého Pavla (Londýn)|Katedrála sv. Pavla]]]]
Od [[24. august]]a sa boje zmenili na duel medzi [[Albert Kesselring|Kesselringovou]] Luftflotte 2 a [[Keith Park|Parkovou]] 11. skupinou. [[Luftwaffe]] opakovane útočila na letiská. Z 33 ťažkých útokov v priebehu nasledujúcich 14 dní, prebehlo 24 náletov na letiská. Dôležité letiská boli napadané opakovane: [[Biggin Hill]] a [[Hornchurch]] (4x), [[Debden]] a [[North Weald]] (2x). [[Croydon]], [[Gravesend]], [[Rochford]], [[Hawkinge]] a [[Manston]] boli napadnuté tiež. Sedem útokov zasiahlo aj [[Eastchurch]], ktorý síce nebol letiskom [[Fighter Command]], ale Nemci, ktorí nemali dostatok spravodajských informácií ho zaň považovali. V tejto dobe sa podarilo Nemcom viackrát ťažko narušiť britské veliteľské stanice, čím výrazne narušili integritu Dowdingovho systému. Briti museli následne prijať rôzne opatrenia, aby predišli kolapsu svojej obrany.
| |||