'''Diktátor''' bol v starovekom Ríme (na rozdiel od dnešného chápania slova [[diktátor]]) bol mimoriadny [[úradník]] menovaný na šesť mesiacov. Stávalo sa tak na základe rozhodnutia [[senát (staroveký Rím)|senátu]]<!-- , ktorý vydal ''senatus consultum ultimum'', aby sa konzuli postarali, aby štát neutrpel žiadnu škodu -->. V takom prípade museli konzuli menovať diktátora [[konzul]]i - mohol to byť aj jeden z dvojice úradujúcich [[konzul (staroveký Rím)|konzulov]], alebo vybrali nejakého skúseného politika. <!-- Mohlo sa tak stať v prípade, že v Ríme neboli prítomní [[konzul]]i, ktorí by uskutočnili voľby úradníkov na ďalší rok, alebo v prípade, že bolo potrebné uskutočniť nejaké mimoriadne náboženské úkony. -->
Najčastejšie bol diktátor menovaný v prípade, že rímsky štát utrpel vojenskévojenskú porážkyporážku; avtedy ho bolo potrebné menovať diktátorapotreba ako vojenského veliteľa s mimoriadnymi právomocami. Počas jeho funkčného obdobia diktátora sa jeho moc vzťahovala na všetkých obyvateľov štátu,; dokonca ajani rímski občania nemohli využiť právo odvolania (''ius provocationis'') a diktátor ich mohol potrestať aj trestom smrti. <br>Pomocníkom diktátora bol veliteľ jazdy (''magister equitum''), ktorý mu bol však plne podriadený diktátorovi.
Koncom republiky tento titul začali používať niektorí politici ([[Lucius Cornelius Sulla]], [[Gaius Iulius Caesar]]) na zdôraznenie svojho výnimočného postavenia<!-- , aby mohli zabezpečiť určité mimoriadne úlohy -->.
