'''Diktátor''' (lat. ''dictator'' alebo zriedkavo ''magister populi'') bol v [[Staroveký Rím|starovekom Ríme]] (resp. [[Rímska republika (staroveký Rím)|rímskej republike]]) bol mimoriadny [[úradník]] menovaný naјviac na šesť mesiacov so zvrchovanou právomocou nad vojskom i civilnými vecami. Nastupoval, keď bola situácia Ríma (zahraničná alebo domáca) kritická. Po ukončení úradu musel odstúpiť.
{{bez zdroja}}
'''Diktátor''' v starovekom Ríme (na rozdiel od dnešného chápania slova [[diktátor]]) bol mimoriadny [[úradník]] menovaný na šesť mesiacov. Stávalo sa tak na základe rozhodnutia [[senát (staroveký Rím)|senátu]]<!-- , ktorý vydal ''senatus consultum ultimum'', aby sa konzuli postarali, aby štát neutrpel žiadnu škodu -->. V takom prípade museli menovať diktátora [[konzul]]i - mohol to byť aj jeden z dvojice úradujúcich [[konzul (staroveký Rím)|konzulov]], alebo vybrali nejakého skúseného politika. <!-- Mohlo sa tak stať v prípade, že v Ríme neboli prítomní [[konzul]]i, ktorí by uskutočnili voľby úradníkov na ďalší rok, alebo v prípade, že bolo potrebné uskutočniť nejaké mimoriadne náboženské úkony. -->
Najčastejšie bol diktátor menovaný v prípade, že rímsky štát utrpel vojenskú porážku; vtedy ho bolo potreba ako vojenského veliteľa s mimoriadnymi právomocami. Počas funkčného obdobia diktátora sa jeho moc vzťahovala na všetkých obyvateľov štátu; dokonca ani rímski občania nemohli využiť právo odvolania (''ius provocationis'') a diktátor ich mohol potrestať aj trestom smrti.
<br>Pomocníkom diktátora bol veliteľ jazdy (''magister equitum''), ktorý mu bol však plne podriadený.
Koncom republiky tento titul začali používať niektorí politici ([[Lucius Cornelius Sulla]], [[Gaius Iulius Caesar]]) na zdôraznenie svojho výnimočného postavenia<!-- , aby mohli zabezpečiť určité mimoriadne úlohy -->.
== Zdroj ==
* ''Encyklopedie antiky'' / zpracoval kolektiv za vedení Ludvíka Svobody. 1. vyd. Praha: Academia, 1973. 741 s. Heslo diktátor, s. 146. (po česky)
