Ultrafialové žiarenie: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Bronto (diskusia | príspevky)
Bez shrnutí editace
Bronto (diskusia | príspevky)
Bez shrnutí editace
Riadok 1:
'''Ultrafialové žiarenie''' (iné názvy: '''ultrafialové lúče, ultrafialové svetlo, UV(-)žiarenie/lúče/svetlo, žiarenie/lúče/svetlo UV'''; ako vlnenie: '''ultrafialové vlnenie/vlny, UV vlnenie/vlny'''; ako časť elektromagnetického spektra: '''ultrafialové spektrum, UV spektrum''') je [[elektromagnetické žiarenie]] o [[vlnová dĺžka|vlnovej dĺžke]] od 100 nm do 400 nm, kratšej ako viditeľné [[svetlo]], ale dlhšej ako mäkké [[röntgenové žiarenie]]. Delí sa na blízke (380-200 nm), ďaleké alebo vákuové (FUV, 200-10 nm) a extrémne (EUV alebo XUV, 1-31 nm). Ultrafialová oblasť sa delí na UVA s vlnovou dĺžkou 315 nm až 400 nm, UVB s vlnovou dĺžkou 280 nm až 315 nm a UVC s vlnovou dĺžkou 100 nm až 280 nm.
 
Objavené bolo v roku [[1801]] nemeckým fyzikom Ritterom a anglickým fyzikom Wollastom. Pre organizmy na Zemi je najintenzívnejším zdrojom UV žiarenia [[Slnko]]. [[Zemská atmosféra]] účinne pohlcuje väčšinu tohto žiarenia. Účinnosť pohlcovania klesá s jeho klesajúcou vlnovou dĺžkou: zatiaľ čo v oblasti UV-C pohlcuje prakticky 100 %, v oblasti UV-B je to len 50-60 % a v UV-A 30 %. UV spektrum dopadajúce na povrch Zeme je tvorené z 90–99 % žiarením UV-A a 1–10 % žiarenia UV-B. Na každých 300 m výšky rastie intenzita UV žiarenia o 4 %. Vo výške 1 500 m je o 20 % vyššia ako pri hladine mora.