Dionýz Blaškovič: Rozdiel medzi revíziami

→‎Životopis: typografia
(rozšírenie, kategórie)
(→‎Životopis: typografia)
Vyrastal v rodine učiteľa, v historickom prostredí [[Banská Štiavnica|Banskej Štiavnice]] s bohatou prírodovedeckou tradíciou, kde aj maturoval. Už počas vysokoškolských štúdií na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe začal pracovať v bakteriologicko-sérologickom ústave tejto fakulty, kde stretáva doc. F. Patočku a dr. I. Málka. Najviac ho priťahovala [[bakteriológia]], keďže v tom čase boli [[infekčné choroby]] hlavnou príčinou úmrtnosti.
V medicíne sa začali v plnšej miere uplatňovať exaktné vyšetrovacie metódy biochemické a najmä bakteriologické. Aj po promócii v roku 1937 plánoval svoju budúcnosť na tomto pracovisku, ale musel nastúpiť na základnú vojenskú službu na Slovensku. Podarilo sa mu však aj počas nej udržať kontakt s ústavom na lekárskej fakulte a vykonávať ju vo vojenských bakteriologických laboratóriách v Prahe a v Bratislave.
 
Dňa 1. júna 1939 nastúpil na Ústav hygieny a bakteriológie LFSU v[[Bratislava|Bratislave]] ako asistent u prof. Muchu. V tejto funkcii budoval Mikrobiologický odbor Štátneho zdravotno-sociálneho ústavu. Počas 2. svetovej vojny vstúpil do funkcie hygienika do povstaleckej armády. Ako účastník [[SNP]] a protifašistického odboja počas SNP založil v [[Banská Bystrica|Banskej Bystrici]] diagnostickú stanicu - základ neskoršej krajskej hygienickej stanice. V tom období sa mu podarilo úspešne bojovať proti epidémii [[dyzentéria|dyzentérie]], ktorá prepukla v Blatnickej doline, za čo mu boli udelené prvé vyznamenania.
 
Po vojne požiadal o štipendium Rockefellerovej nadácie v USA. Na rok nastúpil na Michiganskú univerzitu k prof. Francisovi, kde sa cielene začal zaujímať o [[virológia|virológiu]]. Po návrate z USA v roku 1948 vybudoval virologické pracovisko v rámci Štátneho zdravotno-sociálneho ústavu. Dňa 1. januára 1953 vznikol Virologický ústav [[ČSAV]] a Blaškovič bol menovaný za prvého riaditeľa. Ústav si rýchlo získal uznanie doma i v zahraničí.
Pod jeho vedením sa rozpracovala veľmi významná koncepcia prírodných ohniskových nákaz a s tým spojené ekologické problémy vírusov a vírusových ochorení. Nasledoval objav prenosu vírusu [[kliešťová encefalitída|kliešťovej encefalitídy]] kozím mliekom v tzv. Rožňavskej epidémii a významné poznatky o štruktúre, antigénnych vlastnostiach, imunológii a prenose vírusu kliešťového zápalu mozgu. Významne prispel k štúdiu premenlivosti vírusu [[chrípka|chrípky]]. Jeho spolupracovníci a žiaci pod jeho vedením publikovali mnoho prác týkajúcich sa imunologicko-morfologických analýz vírusu chrípky. Ďalším vírusom, ktorým venoval pozornosť boli herpetické vírusy, perzistencia a latencia [[herpetické infekcie|herpetických infekcií]] a patogenéza herpetických infekcií. Objavil herpetický vírus hlodavcov. Na ústave podporoval štúdium rastlinných vírusov, ricketsií a chlamýdií, štúdium nešpecifickej protivírusovej obrany, štúdium interferónov, genetiku vírusov, štúdium antivírusových látok a molekulárnej biológie vírusov. V ostatných rokoch sa ťažiskom jeho práce stal záujem o evolučnú a komparatívnu virológiu.
 
Jeho vedecko-výskumná práca sa vyznačuje zmyslom pre vystihnutie a riešenie problémov, interdisciplinárnym prístupom v rámci biológie a súbežným úsilím prenášať výsledky výskumu do praxe, čím prispel k rozvoju vedných odborov virológie a mikrobiológie a k pozdvihnutiu úrovne lekárskych služieb, najmä v infektológii.
 
Stál však i pri zrode Československej akadémie vied aj Slovenskej akadémie vied a v oboch dlhé roky zastával vysoké riadiace funkcie. Pozitívne ovplyvnil i vznik a činnosť niektorých ďalších organizácií, napr. Československej spoločnosti mikrobiologickej pri ČSAV alebo Mikrobiologicko-epidemiologickej zložky Slovenskej lekárskej spoločnosti.
 
Vždy rozvíjal zahraničné kontakty. Stal sa čestným zahraničným členom akadémie vied v New Yorku, v bývalom Zväze sovietskych socialistických republík, v Poľsku a Srbsku. Bol členom početných vedeckých spoločností, expertom [[Svetová zdravotnícka organizácia|Svetovej zdravotníckej organizácie]] pre oblasť vírusových nákaz, jedno volebné obdobie vykonával funkciu generálneho sekretára Medzinárodnej rady vedeckých zväzov (ICSU) a mnohé ďalšie.
 
Už v roku 1957 založil s akademikom A. A. Smorodintsevom medzinárodný virologický časopis [[Acta virologica]], v jazyku anglickom a ruskom. Po roku 1990 vychádza už len jeho anglická verzia. Po roku 1968 to bola takmer jediná možnosť publikovania pracovníkov Virologického ústavu SAV.
 
Nepretržite sa venoval pedagogickej činnosti a výchove vedeckých pracovníkov. V roku 1949 po návrate z USA vybudoval Katedru mikrobiológie LFUK v Bratislave, v roku 1968 založil prvú Katedru všeobecnej a aplikovanej virológie na Prírodovedeckej fakulte UK pri Virologickom ústave, na ktorých ako riadny profesor prednášal virológiu. Pripravil pre študentov prvé slovenské skriptá a učebnicu virológie. Na virologickom ústave organizoval postgraduálne kurzy Medzinárodnej organizácie pre výskum bunky (ICRO), na ktorých sa školili mladí virológovia z celého sveta.
 
Za svoju významnú vedecko-výskumnú, organizačnú a pedagogickú prácu bol opakovane vyznamenaný.
 
43

úprav