|
Narodil sa v rodine evanjelického farára Pavla Hurbana a jeho manželky Anny, rodenej Vorosovej. Vzdelanie získaval najprv u otca, neskôr v rokoch [[1826]] – [[1830]] navštevoval mestskú školu v [[Trenčín]]e, potom v rokoch [[1830]] – [[1840]] evanjelické lýceum v [[Bratislava|Bratislave]]. Tu sa zoznámil s [[Ľudovít Štúr|Ľudovítom Štúrom]], ktorý v ňom prebudil vlastenecké cítenie. Vysvätený za kňaza bol v roku [[1840]]. Chcel pokračovať v štúdiu v [[Nemecko|Nemecku]], no z finančných dôvodov musel začať najprv pracovať, kým si štúdium mohol dovoliť. Po vysvätení pôsobil ako evanjelický kaplán v [[Brezová pod Bradlom|Brezovej pod Bradlom]], od roku [[1843]] bol farárom v [[Hlboké|Hlbokom]]. V roku [[1860]] dokončil ďalšie vzdelávanie a získal titul PhDr., ThDr. h. c. Od roku [[1866]] bol po smrti [[Karol Kuzmány|Karola Kuzmányho]] istý čas [[superintendent]]om slovenskej evanjelickej patentálnej cirkvi. Oženil sa s Annou Jurkovičovou, s ktorou mal 4 dcéry a 5 synov (medzi nimi bol i spisovateľ [[Svetozár Hurban-Vajanský]]).
=
== Charakteristika ==
Jozef Miloslav Hurban bol na čele Slovenského literárneho a verejného života takmer pol storočia. Bol nekompromisným bojovníkom za národné práva [[Slovensko|Slovákov]], nezmieriteľným nepriateľom [[šovinizmus|šovinizmu]] [[Maďarsko|maďarskej]] vládnucej triedy i priekopníkom slovanskej vzájomnosti. Hlavne v mladších rokoch života patril medzi radikálnych slovenských odporcov [[feudalizmus|feudalizmu]] i nadvlády príživníckych šľachtických vrstiev v [[Uhorsko|Uhorsku]]. Vtedy sa dokonca staval za „odteologizovanie slovenského života“.
V roku [[1847]] v novele ''[[Od Silvestra do Troch kráľov]]'' sa takto vyslovil o vtedajšom slovenskom vzdelaneckom svete: „Náš život slovenský najväčšmi zato kuľhá, že ho doteraz skoro sami teológovia opatrovali, oni nám kníh a ideálov všeslovanských nastavili tak, že ak sú knihy, plány, ideále, šťastie národov, my Slováci by sme veľmi šťastný národ boli.“ Pre svoje nekompromisné konanie bol vyhlasovaný za vlastizradcu, komunistického agitátora, [[panslavizmus|panslavistického]] [[vezír]]a, „divého Hurbana“, „divého Slováka“ a podobne. Položil taktiež základy slovenskej literárnej historiografie. Okrem toho bol agilný národovec, spoluzakladateľ [[Tatrín]]a, spolutvorca [[Slovenské divadlo nitrianske|Slovenského divadla nitrianskeho]] a prvého úverového [[družstvo (ekonómia)|družstva]] v [[Európa|Európe]], založeného jeho svokrom [[Samuel Jurkovič|Samuelom Jurkovičom]]. Hurban sa stal známy aj ako básnik, vydavateľ literárnych almanachov, ako vydavateľ a redaktor cirkevných časopisov, ktoré mali národnoobranný charakter. Jeho činnosť bola mnohostranná: národnoobranná, ľudovýchovná, literárnohistorická, kritická, osvetová i novinárska.
=== Začiatky verejnej činnosti ===
Do národnobuditeľskej, literárnej a kultúrno-organizačnej činnosti sa zapojil v roku [[1835]]. Spolu s [[Ľudovít Štúr|Ľudovítom Štúrom]], ktorý na neho osobne vplýval, sa stal najaktívnejším členom [[Společnost česko-slovanská (Bratislava)|Společnosti česko-slovanskej]] a neskôr po jej zrušení i [[Ústav reči a literatúry československej|Ústavu reči a literatúry československej]]. [[24. apríl]]a [[1836]] sa zúčastnil stretnutia štúrovskej mládeže na [[Devín]]e, kde prijal slovanské meno Miloslav. V rokoch [[1837]] – [[1840]] bol aktívnym členom tajného spolku [[Vzájomnosť]]. V roku [[1837]] vystúpil s tézou o kmeňovej svojbytnosti Slovákov, v roku [[1839]] podnikol cestu do českých zemí. Za jeho pôsobenia v [[Brezová pod Bradlom|Brezovej pod Bradlom]] a [[Hlboké|Hlbokom]] sa stal podjavorinský kraj centrom národnooslobodzovacieho hnutia a taktiež centrom jeho boja proti feudalizmu, útlaku zo strany [[Maďarsko|Maďarov]] či boja za spoločenskú emancipáciu Slovákov. Tu tiež organizoval prvé ochotnícke divadelné predstavenia, čitateľské krúžky, nedeľné školy a spolky miernosti, čím veľmi úspešne šíril osvetu medzi slovenským obyvateľstvom. V tomto období bol ešte stúpencom [[Ján Kollár|Jána Kollára]] a svoje diela taktiež písal výhradne v biblickej češtine. V júli [[1843]] sa však na jeho fare v [[Hlboké|Hlbokom]] uskutočnilo jeho stretnutie so [[Ľudovít Štúr|Štúrom]] a [[Michal Miloslav Hodža|Hodžom]], na ktorom na základe spoločnej dohody rozhodli o prijatí stredoslovenského nárečia za základ celonárodného spisovného slovenského jazyka, ktorý mal slúžiť na zjednotenie národnobuditeľského hnutia, no taktiež ako prostriedok osvety, vzdelanosti a kultúry pre široké vrstvy národa. Vďaka tomu už v druhom vydaní almanachu [[Nitra (almanach)|Nitra]] v roku [[1844]] uviedol novú spisovnú slovenčinu, hoci [[Ľudovít Štúr|Štúrova]] kodifikačná gramatika vyšla až o dva roky neskôr. V tom istom roku sa tiež stal zakladajúcim a najaktívnejším členom celoslovenského literárneho a kultúrneho spolku [[Tatrín]].
=== Revolučné roky 1848 – 1849 ===
V rokoch [[1848]] – [[1849]] bol jednou z hlavných postáv [[Slovenské povstanie|Slovenského povstania]]. [[18. marec|18. marca]] [[1848]] sa uskutočnila na jeho fare v [[Hlboké|Hlbokom]] porada slovenských národovcov. Tu vznikol plán mítingov s cieľom vypracovať celonárodný revolučný program. [[28. apríl]]a [[1848]] sa vďaka jeho neúnavnej práci konal v [[Brezová pod Bradlom|Brezovej pod Bradlom]] veľký národnorevolučný míting, kde bol vyhlásený národný program, tzv. ''Nitrianske žiadosti''. V máji toho istého roku potom na zhromaždení v [[Liptovský Mikuláš|Liptovskom Mikuláši]] prijali predstavitelia národného revolučného hnutia celonárodný program, tzv. ''[[Žiadosti slovenského národa]]'', ktoré vychádzali z Hurbanovho regionálneho programu. Hurban bol publicistom týchto revolučných rokov (vydal revolučno-mobilizačnú báseň ''Bije zvon slobody! '' a ako ohlas na revolučný program báseň ''Bratia Slováci''), jeho petentom (bol autorom regionálneho programu ''Nitrianske žiadosti'' a tiež celonárodného programu ''Žiadosti slovenského národa''). V rokoch [[1848]] – [[1849]] sa tiež stal predsedom prvého slovenského národnopolitického orgánu, [[Slovenská národná rada (1848 – 1849)|Slovenskej národnej rady]] a hlavnou postavou podjavorinského revolučného hnutia.
=== Represie ===
Štátne úrady a [[Pešť|peštianska]] vláda zareagovali veľmi ostro. Na Hurbana bol vydaný zatykač, a tak bol nútený odísť do českých krajín, aby sa vyhol zatknutiu. No ani tu neprestával bojovať. Na [[Slovanský zjazd (1848, Praha)|Slovanskom zjazde]] v [[Praha|Prahe]] sa snažil o prijatie princípov demokratickej rovnosti a ústavnosti pri riešení štátoprávneho postavenia jednotlivých národností v rámci monarchie. Aktívne sa zúčastnil i pražského povstania a po jeho potlačení sa spolu so [[Ľudovít Štúr|Štúrom]] presunul do [[Chorvátsko|Chorvátska]] a neskôr do [[Srbsko|Srbska]], odkiaľ naďalej pracoval na podpore slovenského revolučného hnutia. V rokoch [[1848]] a [[1849]] bol tiež jedným z hlavných organizátorov a vodcov slovenských dobrovoľníkov, ktorí bojovali s podporou a účasťou [[Česko|Čechov]] na strane cisárskych armád. Po víťazstve kontrarevolúcie v [[Rakúsko|Rakúsku]] bol v čase [[Bachovský absolutizmus|neoabsolutizmu]] pod policajným dohľadom a odstavený od politického života. Napriek tomu však trval na kontinuite jazykových, literárnych a kultúrnych úsilí štúrovskej generácie zo [[40. roky 19. storočia|40. rokov]] a najmä jej osvetovej a literárnej činnosti. V tomto období mu bolo taktiež znemožnené vydávanie periodík, a tak sa zameriaval viac na teologické štúdium a na náboženskú spisbu. Po páde Bachovho absolutizmu koncom [[50. roky 19. storočia|50. rokov]] sa začal znovu aktívne zapájať do národnej politiky a tiež do literatúry. Hoci v memorandovom období už nepatril medzi vodcov slovenského národa a jeho odboja, ešte stále sa významne zúčastňoval všetkých národných podujatí. V roku [[1861]] bol spolutvorcom [[Memorandum národa slovenského|Memoranda národa slovenského]], dokumentu, ktorý uvádzal požiadavky štátoprávneho riešenia slovenskej otázky v konštitučnej monarchii, a ktorý odovzdal na Ministerstve vnútra vo [[Viedeň|Viedni]]. Stal sa členom memorandového výboru, memorandového vyslanectva, bol hlavným obhajcom [[Štefan Marko Daxner|Daxnerovej]] koncepcie štátoprávneho riešenia slovenskej otázky, no taktiež sa stal zakladajúcim členom a výborníkom [[Matica slovenská|Matice slovenskej]].
=== Pomemorandové roky ===
Po neúspechu memorandových akcií sa začal venovať cirkevno-politickým otázkam a spolupracoval na tom, aby sa začal zavádzať do života protestantský patent z roku [[1859]]. Po smrti [[Karol Kuzmány|Karola Kuzmányho]] bol od roku [[1866]] [[superintendent]]om slovenských evanjelických patentálnych cirkví, čo spôsobilo prehĺbenie jeho moralizátorských a dogmaticko-konzervatívnych čŕt. Napriek tomu vystúpil najostrejšie zo všetkých slovenských politikov proti princípom [[rakúsko-maďarské vyrovnanie|rakúsko-maďarského vyrovnania]] a uhorského národnostného zákona z roku [[1868]]. Stalo sa tak v článkoch Čomu nás učia dejiny? a Pravdivé slovo, za ktoré bol [[6. december|6. decembra]] [[1869]] uväznený na 6 mesiacov a odsúdený na pokutu 239 zlatých. V roku [[1875]] bol znovu uväznený, tentoraz na tri mesiace, a dôvodom jeho uväznenia bol jeho politický článok v [[Cirkevné listy|Cirkevných listoch]]. Na protest proti zatvoreniu slovenských gymnázií a [[Matica slovenská|Matice slovenskej]] vydal ďalší ročník almanachu [[Nitra (almanach)|Nitra]] ([[1876]] – [[1877]]), tentoraz v češtine, aby tak demonštroval staré tradície literárnej jednoty československej a obnovenie spoločného jazyka, no tento jeho spiatočnícky krok nenašiel priaznivú odozvu ani medzi jeho najbližšími spolubojovníkmi za slovenskú rovnoprávnosť. V závere života sa snažil o zrekapitulovanie národnoobrodeneckej a národnorevolučnej aktivity [[Štúrovci|štúrovcov]] tým, že spracoval rozsiahly životopis [[Ľudovít Štúr|Ľudovíta Štúra]] a historické pojednania o slovenskom povstaní v roku [[1848]]. Zomrel [[21. február]]a [[1888]] v [[Hlboké|Hlbokom]] a po jeho smrti mu v roku [[1892]] postavili na hrobe z verejných zbierok pomník. K pomníku hneď po odhalení uhorské úrady zakázali prístup nielen verejnosti, ale i jeho manželke a synovi.
== Publicistická činnosť ==
|
