Štvrtá francúzska republika: Rozdiel medzi revíziami

IV. republika dokázala previesť '''[[Francúzsko]]''' mnohými krízami politickými, sociálnymi i zahraničnopolitickými, započala proces integrácie Európy a '''francúzsko-nemeckého uzmierovania'''. Rekonštrukcia zeme po vojne prebehla rýchlo a demografická krivka stúpala rýchlejšie než kedykoľvek predtým v dejinách Francúzska. Avšak nestabilita a slabosť režimu, jeho neschopnosť prijímať zásadné rozhodnutia a presadiť jasný náhľad na problémy ju odsúdili k zániku vo chvíli, keď musela čeliť alžírskej kríze.

Dočasné riešenia, ktoré nasledovali po oslobodení [[Paríž]]a 25. augusta 1944, ukončila voľba Rady republiky a prezidenta, ktorým sa stal socialista [[Vincent Auriol]]. Vláda, ktorá bola zostavená Paulom Ramadierom, ostala v duchu tzv. tripartizmu, čo znamenalo spoluprácu koalície komunistov, socialistov a ľudových republikánov. Komunisti sa však proti takejto forme politiky búrili, čo bola príležitosť pre predsedu Rady republiky na odvolanie komunistických ministrov dekrétom z 5. mája 1947. '''Tretia sila''' ([[Troisième force]]) mala jednotný program: obrana režimu a podpora vytvorenia '''Atlantického spolku''' na obranu proti sovietskej hrozbe. Neustále však dochádzalo k problémom, pretože vlády boli labilné a veľmi rýchlo sa striedali. K zmene dochádza po voľbách v roku 1951 z politických dôvodov. Odchod socialistov z Tretej sily ju zbavuje jej prevahy. Nová vláda je orientovaná k strednej pravici a 6. marca 1956 sa predsedom Rady republiky stáva nezávislý [[Antoine Pinay]], ktorý si priazeň voličov získal svojim otvoreným vystupovaním a stabilizáciou franku, teda aj francúzskej ekonomiky. Neúspech RPF má za následok čiastočný odchod '''Charlesa de Gaulle''' z politiky, ktorý sa však dosiahol o zamietnutie [[CED]] – jednotný systém obrany Európy, vrátane jednotnej európskej armády.

::Politické fungovanie pokračovalo vládou ministra financií Edgara Faura. Počas tohto obdobia boli zahájené viaceré jednania vedúce k “nezávislosti v rámci vzájomnej závislosti”. Faure dúfa, že sa na základe nových parlamentných volieb verejnosť vyjadrí k alžírskej otázke. Zákon v ústave, ktorý hovorí, že ak sa udejú dve a viac vládnych kríz v období kratšom než je osemnásť mesiacov, mu totiž umožňuje rozpustenie Národného shromaždenia a usporiadanie predčasných parlamentných volieb. Tento návrh je však ostro kritizovaný radikálmi a ľavičiarmi, ktorí napokon vo voľbách aj napriek nedosiahnutiu nadpolovičnej väčšiny vyhrávajú.