Helenizácia: Rozdiel medzi revíziami

[[gréci|Grécke kmene]] začali do oblasti dnešného [[Grécko|Grécka]] prichádzať začiatkom druhého tisícročia pred Kr. Do tejto doby žilo v Grécku stredomorské vyspelé neindoeurópske obyvateľstvo, ktoré dostalo v antike meno [[Pelasgovia]], pričom sa pôvod tohto obyvateľstva, ako aj ich reč nepozná. Každopádne to však boli tvorcovia tzv. [[heladská kultúra|heladskej kultúry]]. Grécke kmene, ktoré následne získali politickú prevahu sa s týmto obyvateľstvom pomiešali a trvalo ich asimilovali, pričom sa postupne vytrácala aj ich reč. Je možné, že v [[mykénska kultúra|mykénskej kultúre]] došlo k helenizáciíhelenizácii aj na niektorých miestach dovtedy minojskej [[Kréta|Kréty]], na [[Cyprus|Cypre]], či na západe [[Malá Ázia|Malej Ázie]]. Helenizácia Grécka však nebola v tejto dobe kompletná, potomkovia Pelasgov sa v niektorých oblastiach udržali až do klasickej doby.

Po výpravách [[Alexander Veľký|Alexandra Veľkého]] a následného vzniku gréckych kráľovstiev na východe sa tu usadzuje mnoho gréckych osadníkov, ktorí sa pomiešali s pôvodným obyvateľstvom, ktoré postupne prestalo používať svoje jazyky v prospech gréčtiny. Takto sa kultúrne a jazykovo úplne pogréčtili takmer všetky negrécke anatólske národy ([[Lýkovia]], [[Lýdi]], [[Kapadócia|Kapadóčťania]], [[Frýgovia]]), čím sa mnohonásobne rozšíril grécky živel. Helenizácia pokračovala aj na Balkáne, kde z Grécka úplne zmizlo pelasgické pôvodné obyvateľstvo a do gréckeho národa boli definitívne vstrebané aj národy žijúce severne od gréckej Macedónie, teda [[Paióni]] a južní Ilýri (dnešné južné [[Albánsko]] a [[Macedónsko]]). [[Tráci]] síce grécku kultúru prebrali, avšak uchovali si svoj jazyk a národnú identitu. Do gréckeho národa však boli vstrebaní Tráci žijúci v susedstve gréckych kolónií na juhu (dnešná [[Západná Trácia|Grécka Trácia]] a [[Východná Trácia|Turecká Trácia]]). Na Cypre sa v tejto dobe tiež asimilovali potomkovia predgréckeho obyvateľstva z doby bronzovej, ako aj potomkovia fénických kolonistov. Helenizácia sa definitívne vo východných oblastiach dovŕšila počas rímskej doby, do 1. stor. po Kr. [[Rimania]] uznali gréčtinu ako štátny jazyk východnej časti, čo len helenizáciíhelenizácii dopomohlo. Pobrežné oblasti [[Sýria|Sýrie]] a [[Egypt]]a boli v tejto dobe osídlené gréckohovoriacim obyvateľstvom.

V ranobyzantskom období zaznamenala [[Byzantská ríša]] (štát, kde prevažoval grécky živel) straty významných území na [[Balkán]]e v prospech [[Slovania|Slovanov]] a na východe v prospech [[Arabi|Arabov]]. Byzantská ríša sa pretransformovala z rímskej ríše na grécku ríšu, gréčtina a grécka kultúra boli oficiálnym prejavom tejto ríše. Slovania sa v 6.-8. stor. usadili takmer na celom Balkáne, obsadili aj Grécko a začali s postupnou asimiláciou pôvodného ilýrskeho, románskeho a gréckeho obyvateľstva. Zásahy byzantských vojsk však nakoniec oslobodili Grécko, ktoré aj vďaka novým gréckym kolonistom, rýchlym vojenským zásahom a vysídlením časti slovanského obyvateľstva ostalo osídlené prevažne Grékmi. Iná situácia bola v ostatných balkánskych územiach, ktoré sa pod byzantskú správu nevrátili a tak boli definitívne poslovančené. Zbytky slovanského obyvateľstva v južnom Grécku sa postupne asimiloval. Kultúrne, prostredníctvom byzantských misií boli včlenené do gréckej kultúry aj novovzniknuté slovanské národy na Balkáne ([[Srbi]], [[Bulhari]]), avšak keďže nepatrili priamo pod byzantskú správu ku definitívnej helenizáciíhelenizácii a strate národnej identity nemohlo dôjsť. Po definitívnej strate juhoitalských oblastí a [[Sicília|Sicílie]] v 11. a 12. stor. sa začali tieto územia postupne romanizovať.

[[Grécke povstanie|Grécka vojna za nezávislosť]] vypukla v roku 1821 a vyvrcholila vznikom nezávislého Gréckeho kráľovstva na juhu dnešného Grécka. V tejto dobe začala jazyková helenizácia tzv. [[Arvaniti|arvanítskeho]] albanofónneho kresťanského obyvateľstva, žijúceho na niektorých územiach južného Grécka. Išlo o potomkov albánskych kolonistov z byzantskej doby, ktorí sa však kultúrne považovali za Grékov, avšak svoj jazyk si uchovali. Po vzniku spoločnej novohelénskej identity sa však postupne vytrácalo používanie tohto jazyka. Grécky štát, ako aj [[Konštantinopolský patriarchát]] sa snažili úplne rehelenizovať oblasti dnešného severného Grécka, južného Bulharska a Macedónska, kde žilo slovanské obyvateľstvo bez určitej národnej identity. Proti tomu sa však postavil novovzniknutý cirkevný [[Bulharský exarchát]], ktorý sa odčlenil od Konštantinopolského gréckeho patriarchátu s cielomcieľom bulharizovať čo najviac slovanského obyvateľstva na Balkáne. Tak tu dochádzalo k stretom (aj násilným) medzi záujmami Grékov a Bulharov. Grécko a Konštantinopolský patriarchát si dokázali udržať veľkú časť slovanského obyvateľstva žijúceho na území dnešnej severnej časti [[Makedónia (moderné Grécko)|gréckej Macedónie]], ale aj časť [[Slovania|Slovanov]] a [[Arumuni|Arumunov]] v dnešnom [[Macedónsko|Macedónsku]], ktorí sa všetci stotožnili s novogréckou identitou a gréckym štátom. V tejto dobe sa začína aj jazyková helenizácia Arumunov žijúcich v novoobsadených gréckych oblastiach [[Epirus|Epiru]] a [[Tesália|Tesálie]], ktorí sa, podobne ako Arvaniti za Grékov považovali už od byzantskej doby, ale udržiavali si svoj jazyk. Snaha o cielenú jazykovú helenizáciu negréckeho ortodoxného obyvateľstva južného Balkánu bola už v 18. stor., počas tureckej nadvlády, kedy mnohí cirkevní hodnostári, ako aj známy grécky mních [[Kosmas Etolos]] hlásali týmto národom, aby prestali používať svoje jazyky v prospech gréčtiny, ktorú považovali za pravý a jediný jazyk cirkvy. Definitívnej helenizáciíhelenizácii negréckeho obyvateľstva v Grécku prispela Grécko-Turecká výmena obyvateľov v roku 1923, kedy sa takmer 2 milióny [[Maloázijskí Gréci|Maloázijských Grékov]] usadili v Grécku, mnoho z nich v gréckej Macedónií, kde mnohimnohí bulharskozmýšlajúcibulharskozmýšľajúci Slovania odišli do Bulharska po Grécko-Bulharskej výmene obyvateľov. Zároveň tak po tisíckach rokov zmizol grécky živel z Malej Ázie a z Bulharska.

Po masívnej urbanizácií Grécka v druhej polovici 20. stor. sa postupne znížilo používanie negréckych jazykov, výnimku tvorí iba turecká menšina, vďaka statusu menšinového obyvateľstva a moslimského náboženstva. Zmiešanými manželstvami sa tak mnohonásobne eliminovalo používanie arumunského, slovanského a albánskeho jazyka, ktoré sa dnes používajú iba v dedinách, kde žije toto obyvateľstvo, pričom ide hlavne o starších občanov. Keďže s však nejedná o etnické menšiny, iba jazykové menšiny gréckeho národa, dochádza tu k dobrovolnejdobrovoľnej helenizáciíhelenizácii zo strany tohto obyvateľstva, ktorá sa teraz dovršuje. Helenizácia dnes pokračuje aj mimo gréckeho štátu. V [[Albánsko|Albánsku]] sa ku gréckej menšine hlási aj veľká časť arumunskohovoriaceho obyvateľstva, ako aj časť miestnych ortodoxných Albáncov.

''Istoria tou Ellinikou Ethnous, tomoi I.-VI.''í