Christine de Pisan: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
formulácia, aktualizácia
formulácia
Riadok 34:
 
== Život ==
Narodila sa v rodine lekára Thomasa de Pizan (Tommaso di Benvenuto da Pizzano), ktorý bol renomovaným lekárom a astrológom, od roku [[1368]] pôsobil na dvore [[Karol V. (Francúzsko)|Karola V.]]. Christine dostala na kráľovskom dvore šľachtickú výchovu a humanistické vzdelanie a skoro začala skladať lyrické básne. Jej vyberané spôsoby a umelecký talent sa jej postarali o obdiv súčasníkov a mnohé ponuky na sobáš. V roku [[1379]] sa vydala za Étienna de Castel, ktorý pôsobil na kráľovskom dvore ako tajomník. Štastie a priaznivé pomery netrvali dlho. Kráľ Karol umrel v roku [[1380]] a manžel Étienne sa ocitol bez stáleho príjmu a oficiálneho miesta. V roku [[1385]] umrel Christine otec Pizzano. O desať rokov umrel aj jej manžel Étienn. Christine mala 26 rokov, keď sa ocitla sama s tromi deťmi. V tomto období, okrem toho čelila viacerým súdnym procesom kvôli dlhom po zosnulom manželovi a trpela biedou. Prijala preto miesto pisára – pisárky na kráľovskom dvore a začala skladať lyrické skladby. Jej básnické dielo ''Kniha 100 balád'' mala veľký literárny úspech. Hlavnou témou básní bol smútok za manželom, starosti a postavenie mladej vdovy a píšucej ženy v neprajnom dvorskom prostredí. Svojimi literárnymi dielami dosiahla ochranu mocných dvoranov, ako boli Jean de Berry a vojvoda Ľudovít I. Orléansky. Okrem poézie písala aj učené spisy filozofické, politické, právnické a dokonca vojenské.
 
Angažovala sa aj za práva žien a hlavne za ich pôsobenie v literatúre. Tvorila ideovú oponentku [[Jean de Meung|Jeanovi de Meung]] a jeho dielu ''[[Román o ruži]]'' (''Roman de la Rose''), ktoré je najznámejšie a najkomentovanejšie dielo v západnej Európe tých čias. Získala podporu a priateľstvo učencov [[Jean Charlier de Gerson|Jeana de Gerson]] a [[Eustache Deschamps|Eustachea Deschampsa]].
Riadok 44:
Napísala istý druh manifestu za práva žien.
 
Zaplietla sa do prvého skutočného francúzskeho literárneho sporu, ktorý jesa považovanýtýkal zaRománu akýsio ruží. Jej jednoduchý obranný manifest je považovaný za predchodcu feministického hnutia. Jej „Epistre au Dieu d´Amour“ – List bohu lásky (1399) – a jej „Dit de la Rose“ – Slovo o ruži (1402), kritika druhej časti Románu o ruži od Jeana de Meung, provokujúdokazujú, výnimočnéže protiprúdybola inteligenciemimoriadne inteligentá a tejschopná dobymysliteľka.
 
Tento typ rečí bol považovaný za dosť škandalózny: