Valentín I. Druget: Rozdiel medzi revíziami

'''Valentín [[Druget]](h)''' (maď. ''Drugeth Bálint'' * [[1577]] – † [[7. november]] [[1609]]) bol od roku [[1600]] [[zemplínZemplínska župa (Uhorsko)|zemplínsky]]sky [[župan]].

== ŽivotŽivotopis ==

Narodil sa vako roku [[1577]], bol synomsyn [[Štefan V. Druget|Štefana Drugeta]]. Bol dvakrát ženatý: s Alžbetou Rákociovou a Kristínou Horvátovou.

Valentín I. bol kráľom Rudolfom menovaný zbaza Zemplínskehozemplínskeho župana [[1. marec|1. marca]] [[1600]] po smrti svojho staršieho brata. Predpísanú prísahu na tento úrad zložil [[3. máj]]a v tom istom roku, vo veku 22 rokov na hrade Zemplín so slovami, že ''tento úrad bude viesť verne a spravodlivo''.

Opísaná príhoda sa týka [[Monastier Zoslania Svätého Ducha|monastiera]] v blízkosti obce Krásny Brod v [[Okres Medzilaborce|okrese Medzilaborce]]. Celý drevený kláštorný komplex s chrámom zhoreli spolu s celým vnútorným vybavením, knižnicou a archívom. [[MníchMMních (životný štýl)|Mnísi]] (baziliáni) si zachránili len holé životy. A údajne sa ešte nejakým zázračným spôsobom zachránil obraz [[Panna Mária|Bohorodičky]], ktorý našli pastieri neďaleko od kláštora. Podľa ústneho podania [[ikona]] Bohorodičky plakala, až kým sa nepostavil nový chrám. Podľa kronikára V. Terleckého Valentín I. Druget po tejto udalosti vážne ochorel a nevedel ho uzdraviť žiaden [[lekár]]. Na radu svojich priateľov urobil Valentín sľub, že opäť nechá vybudovať chrám a monastier, ktorý dal v návale hnevu spáliť. Keď sa mu potom podarilo sľub splniť, opäť sa mu zdravie vrátilo.

Bočkaj spolupracoval s Turkami, a preto pri následnom útoku Turkov na Ostrihom Bocskayove vojská mali za úlohu spolu s pomocnými [[Tatári|tatárskymi]] oddielmi pustošiť nepriateľovi územie. To malo byť v čase, keď turecká [[ozbrojené sily|armáda]] obliehala pevnosť a tým viazať sily [[cisár]]skych vojsk. Tureckej armáde sa podarilo [[29. september|29. septembra]] [[1605]] dobyť [[Ostrihom (mesto)|Ostrihom]], keď sa už predtým zmocnila [[Vyšehrad (Maďarsko)|Vyšehrad]]u. [[17. október|17. októbra]] [[1605]] kapitulovali pred bočkayovskými oddielmi na čele v Valentínom Drugetom aj [[Nové Zámky]], údajne preto, aby pevnosť nedobili Turci.

Valentín I. písanie svojho denníka ukončil 19. novembra 1605. Štefan Bočkaj zomrel v Košiciach v roku 1606 ako vládca Sedmohradska a troch východouhorských stolíc. Vo svojom testamente odporúča Sedmohradčanom, aby Valentína ustanovili za svoje knieža. Ten robil všetko, čo mohol, aby [[titul]] získal. K tomuto cieľu použil aj svoju manželku Alžbetu, ktorú primäl k tomu, aby šla za otcom [[Žigmund Rákoci (knieža)|Žigmundom Rákocim]]. Mala ho presvedčiť, aby neprijal túto kandidatúru, ale umožnil ju svojmu zaťovi Valentínovi. Stavy si ale zvolili Žigmunda Rákociho. Valentín, sklamaný a znechutený z takéhoto záveru, začal sa odškodňovať z Bočkajovho bohatstva a odvliekol do Humenného všetky cennosti na sedemnástich vozoch. Medzi nimi boli aj dve koruny: srbská a grécka a množstvo zlatého a strieborného riadu, ako aj veľké množstvo razených mincí. Medzi drahými kameňmi vynikal zvlášť [[rubín]], ktorý veľkosťou prevyšoval vajce orientálneho holuba, takzvaný karbunkul, ktorý svietil ako červené [[víno]]. K jeho majetkom pribudli aj ním obsadené hrady [[Veľký Kamenec (hrad)|Veľký Kamenec]] a [[Chust]]. Po uzavretí mieru podnecoval Valentín I. hajdúchov na nový odpor. Hajdúsi sklamaní z celej vzniknutej situácie chceli nového vodcu, a preto vyhlásili Valentína I. za kráľa a na hlavu mu položili jednu z Bočkajových korún. Zároveň už Mikuláš Bočkaj zorganizoval 15-tisícovú armádu a s pomocou Turkov začal šíriť hrôzu. Začalo vznikať veľké nebezpečenstvo, a preto bola zvolaná porada komisárov do [[Bratislava|Bratislavy]] dňa [[6. január]]a [[1608]]. Títo komisári boli určení na to, aby nastolili poriadok. Valentín I. si konečne uvedomil, aká je reálna situácia, a vzdal sa boja. Po vyjednávaní boli hajdúchom priznané z minulosti patriace územia, Mikuláš Bočkaj bol povýšený na baróna. Valentín I. sa zmieril s cisárom Rudolfom a pomohol Matejovi II. (1608 – 1619) dostať sa na uhorský trón. Zomrel vo veku 32 rokov dňa [[9. november|9. novembra]] [[1609]] na svojom Užhorodskom hrade. Príčinou smrti bolo pravdepodobne otrávenie nepriateľmi. Šarišskopotocký kronikár zaznamenal, že ''„zomrela veľká opora národa s božej matky cirkvi cum suspicione veneni“'' (na podozrenie z otravy) Z prvého manželstva mal Valentín I. jedného syna Štefana VI., ten však už už o tri roky po smrti svojho otca zomiera, ako to uvádza blatnopotocký kronikár: