Sandinovský front národného oslobodenia: Rozdiel medzi revíziami

chýba zhrnutie úprav
Bez shrnutí editace
Bez shrnutí editace
[[Súbor:Flag_of_the_FSLN.png|right|thumb|Vlajka Sandinovského frontu národného oslobodenia]]
'''Sandinovský front národného oslobodenia''' ([[španielčina|špan]].: ''Frente Sandinista de Liberación Nacional'', skr. '''FSLN''') je [[ľavica (politika)|ľavicová]] politická strana v [[Nikaragua|Nikarague]], jej členovia sú známyznámi ako '''sandinisti'''. V 70. rokoch [[20. storočie|20. st.]] viedli [[partizánska vojna|guerillový]] boj proti represívnej vláde diktátora [[Anastasio Somoza Debayle|Anastasia Somozu Debayla]]. Potom, ako sa im ho v r. [[1979]] podarilo zvrhnúť, dostali sa k moci a v Nikarague následne vládli do r. [[1990]]. Aj neskôr zostali jednou z dvoch najvýznamnejších politických strán v krajine a ich líder, [[Daniel Ortega]], bol v r. [[2006]] a [[2011]] opätovne zvolený za prezidenta Nikaraguy. FSLN je členom [[Socialistická internacionála|Socialistickej internacionály]].
 
Sandinisti sa pomenovali na počesť [[Augusto César Sandino|Augusta Cézara Sandina]], historického lídra nikaragujského národného odporu proti [[Spojené štáty|americkej]] okupácii krajiny v rokoch [[1922]] – [[1934]], ktorý bol v r. 1934 zavraždený ''Národnou gardou'' Američanmi dosadeného diktátora [[Anastasio Somoza García|Anastasia Somozu]], ktorého [[somozovci|rodina]] následne vládla až do spomínaného r. 1979.
=== Revolúcia ===
[[Súbor:10th anniversary of the Nicaraguan revolution in Managua, 1989.jpg|right|thumb|Oslavy výročia sandinovskej revolúcie v Manague, 19. júl 1989]]
Po týchto udalostiach Somoza zintenzívnil represie proti odporcom režimu, boli masovo zatýkaní, mučení, mnohí z nich zavraždení (líder sandinistov ''Carlos Fonseca'' bol zabitý po návrate z kubánskeho exilu v r. [[1976]]). V r. [[1977]] došlo k rozdeleniu FSLN na niekoľko frakcii, ktoré mali rôzne názory na pokračovanie revolučného boja. Najdôležitejšou z nich sa stali tzv. ''terceristi'' (terceristas, t. j. tretia cesta), vedenývedení Danielom Ortegom, ktorýktorí zastávali pragmatický názor, že v boji proti Somozovmu režimu sa musia spojiť aj s nekomunistami, vrátane pravicovej opozície. V auguste [[1978]] terceristi uskutočnili veľkú ozbrojenú akciu, pri ktorej obsadili nikaragujský kongres a zadržali viac ako 1000 rukojemníkov (vrátane Somozovho synovca a bratranca) a vymohli si prepustenie 59 politických väzňov (vrátane'' Tomása Borgeho''), zaplatenie pol milióna dolárov výkupného a bezpečný odchod do [[Panama|Panamy]]. Medzitým po celej krajine narastali veľké nepokoje, znásobené po tom, ako dal Somoza [[10. január]]a 1978 zavraždiť populárneho opozičného novinára a vydavateľa [[Pedro Joaquín Chamorro|Pedra Joaquína Chamorru]]. Tieto nepokoje vyvrcholili tzv. Septembrovým povstaním a boli brutálne potlačené. Na začiatku r. 1979 americká vláda prezidenta [[Jimmy Carter|Jimmyho Cartera]] prerušila všetku podporu Somozovmu režimu, zároveň však začala vyvíjať veľkú snahu, aby v prípadnej novej nikaragujskej vláde nebolanebol FSLN zastúpenázastúpený, čo časť pravicovej opozície podporila. V tejto situácii sa terceristi rozhodli prerušiť spoluprácu s väčšinou pravicovej opozície a v marci 1979 došlo k znovuzjednoteniu všetkých frakcii FSLN, ktoráktorý v tom čase už malamal veľkú podporu nikaragujskej verejnosti a stalastal sa vedúcim protisomozovským hnutím.
 
Od polovice apríla 1979 sandinisti naplno rozvinuli proti Somozovým silám otvorenú povstaleckú ofenzívu na niekoľkých frontoch a pomerne rýchlo dostali pod kontrolu severné časti krajiny, pričom rozhodujúcim elementom boli pre sandinistov hlavne úspešné pouličné boje v mestách. [[16. júna]] 5 politických osobnosti (Daniel Ortega, [[Moises Hassan]], [[Sergio Ramirez]] z FSLN, stredopravicový [[Alfonso Robelo]] a [[Violeta Barrios de Chamorrová]], vdova po zavraždenom novinárovi) založilo v exile dočasnú provizórnu vládu, tzv.'' Chuntu národnej rekonštrukcie''. Medzitým bojovníci FSLN získavali pod kontrolu stále väčšie územie krajiny a do konca júna ovládali už takmer celú Nikaraguu, okrem hlavného mesta. [[17. júla]] Somoza definitívne rezignoval a ušiel do [[Miami]], moc odovzdal svojmu spolupracovníkovi [[Francisco Urcuyo]]vi, ktorý však zakrátko krajinu tiež opustil. [[19. júnajúla]] 1979 armáda FSLN slávnostne vstúpila do ManaguiManaguy, nasledujúci deň do mesta prišli z exilu aj členovia ''Chunty národnej rekonštrukcie'' a prevzali v krajine moc. V občianskej vojne dovtedy zahynulo asi 50 000 ľudí, viac ako 600 000 ľudí ostalo bez strechy nad hlavou a krajina mala zničenú ekonomickú infraštruktúru.
=== Vláda sandinistov ===
Keďže v provizórnej vláde mali sandinisti väčšinu, ľahko presadzovali svoje návrhy a s pravicovými členmi mali stále väčšie konflikty. Pôvodná Chunta národnej rekonštrukcie tak vydržala len do marca [[1981]], keď nečlenovia FSLN rezignovali a sandinisti tak nad krajinou prevzali prakticky úplnú kontrolu. V r. [[1984]] prebehli demokratické voľby, v ktorých sandinisti získali 67 % hlasov (pri 75% účasti)<ref name="test">[http://lcweb2.loc.gov/frd/cs/nitoc.html A Country Study: Nicaragua], Library of Congress.</ref> a potvrdili tak svoju vedúcu úlohu v Nikaragujskej politike. Hoci časť pravicovej opozície voľby bojkotovala a USA ich označili za sfalšované, nezávislýnezávislí pozorovatelia zo západnej Európy a [[OSN]] ich potvrdili ako slobodné a spravodlivé.
 
Počas svojej vlády sa sandinisti zameriavali hlavne na povojnovú rekonštrukciu krajiny a sociálne programy. Zaviedli bezplatné zdravotníctvo, podporovali stavbu škôl a nemocníc v odľahlých oblastiach, snažili sa zvyšovať zamestnanosť. Významná bola ich rozsiahla alfabetizačná kampaň, keď sa im v priebehu pol roka podarilo znížiť negramotnosť obyvateľstva z 50% na 13%.<ref>[http://unesdoc.unesco.org/images/0014/001460/146007e.pdf The Sandinista Literacy Campaign in Nicaragua 1980], UNESCO.</ref> Za ich vlády sa tiež podarilo o tretinu znížiť detskú úmrtnosť a odstrániť detskú obrnu.<ref>[http://slovakia.humanists.net/pinter.htm Umenie, pravda a politika], Harold Pinter.</ref>
Kvôli stále sa zhoršujúcej ekonomickej situácii, neúspešnej vojne s Contras ale aj vďaka rozsiahlej kampani opozičnej ''Violety Chamorovej'' (výdatne podporovanej USA) začala verejná podpora sandinistom klesať. V nasledujúcich prezidentských voľbách v r. [[1990]] Daniel Ortega so ziskom 41% prehral oproti 55% V. Chamorovej,<ref name="test" /> čim sa vláda sandinistov v Nikarague na dlhšie obdobie skončila.
== Ideológia ==
Ideológia sandinistov síce bola založená hlavne na [[Marxizmus-leninizmus|marxisticko-leninistických]] základoch, obsahovala však množstvo svojských a výnimočných prvkov, čo FSLN radí skôr k stranám sociálno-demokratického a nie komunistického typu (ako ju označujú niektorí jej kritici). Sandinisti netrvali na vláde jednej strany a požadovali vytvorenie pluralitnej, demokratickej spoločnosti, zrušili tiež [[trest smrti]]. Chceli udržiavať nadštandardné vzťahy s katolíckou cirkvou, pretože boli prívržencami tzv. [[Teológia oslobodenia|teológie oslobodenia]], ktorá do istej miery spája socializmus a katolícku vieru. Mnohí nikaragujský klerici podporovali sandinistov, napr. kňaz ''Gaspar García Laviana'' sa priamo pridal k sandinovským bojovníkom a v r. 1978 ho zabili Somozovy vojaci v partizánskom tábore v horách. Medzi popredných predstaviteľov sandinistov patrili napr. aj [[jezuiti|jezuitský]] kňaz [[Ernesto Cardenal]], ktorý počas ich vlády pôsobil ako minister kultúry, či farár [[Miguel D'Escoto]], ktorý zas zastával post ministra zahraničia. A tak zatiaľ čo mnohí nižšie postavení klerici sandinistov podporovali, konzervatívni cirkevní hodnostári toto spojenectvo odmietali, pretože sandinistov vnímali skôr ako komunistov. Managujský arcibiskup [[Miguel Obando y Bravo]] síce spočiatku podporoval sandinistov v boji proti Somozovi, neskôr sa však stal ich silným kritikom a dokonca otvoreným podporovateľom Contras. Tieto okolnosti teda prispeli k zhoršeniu vzťahov s katolíckou cirkvou, napriek tomu však počas celej ich vlády nedošlo k obmedzovaniu či perzekúciám voči cirkvi. Postoj nikaragujskej cirkevnej hierarchie k sandinistom sa neskôr výrazne zmenil. FSLN na čele s Danielom Ortegom udržiava v prvých dvoch desaťročiach 21. storočia veľmi priateľské vzťahy s katolíckou cirkvou vrátane emeritného arcibiskupa Managuy kardinála Miguela Obanda y Brava, ktorý kedysi patril ku kritikom sandinistov.
== Súčasnosť ==
Po prehraných voľbách síce FSLN ostávali druhou najsilnejšou stranou v krajine, no ani v nasledujúcich rokoch sa im nepodarilo prekonať volebné úspechy pravicových strán a ostávali tak v opozícii. Počas tohto obdobia sa niektorí poprední členovia FSLN od strany oddelili a založili vlastné politické subjekty (ako napr. ''Sergio Ramirez'' a jeho ''Sandinovské renovačné hnutie''), preferencie samotnej FSLN to však veľmi neovplyvnilo. Volebný úspech dosiahli sandinisti opätovne až v r. [[2006]], keď Daniel Ortega so ziskom 38% zvíťazil v prezidentských voľbách a FSLN sa zároveň stalo najsilnejšou stranou v nikaragujskom parlamente. V prezidentských a parlamentných voľbách v novembri [[2011]] sandinisti výrazne posilnili svoju pozíciu na nikaragujskej politickej scéne, keď bol Daniel Ortega znovuzvolený za prezidenta zo ziskom 62,46 % už v prvom kole a v parlamentných voľbách získal FSLN 60,85 % a 63 z 92 mandátov v Národnom zhromaždení.
== Referencie ==
<references />
== Externé odkazy ==
* http://www.lavozdelsandinismo.com/
* [http://www.fsln-nicaragua.com/ History of Nicaragua’s FSLN]
* [http://www.vianica.com/go/specials/15-sandinista-revolution-in-nicaragua.html The Sandinista Revolution]
Anonymný používateľ