Telefón: Rozdiel medzi revíziami

Zvyčajne sa [[vynález]] telefónu prisudzuje vynálezcovi menom [[Alexander Graham Bell]]. Jeho prvý telefón bol zostrojený v [[Boston (Massachusetts)|Bostone]] ([[Spojené štáty|USA]]) v roku [[1876]].<ref name="WDL">{{cite web |url = http://www.wdl.org/en/item/11375/ |title = Alexander Graham Bell Laboratory Notebook, 1875-1876 |website = [[World Digital Library]] |date = 1875-1876 |accessdate = 2013-07-24 }}</ref> Podľa novších údajov vynašiel telefón taliansky vynálezca [[Antonio Meucci]] už v roku [[1849]]. Jeho prvenstvo v júni [[2002]] potvrdil napríklad [[Kongres USA|Kongres]] [[Spojené štáty|Spojených štátov]] (Rezolúcia 269). Podľa ďalších zdrojov vynašiel telefón aj [[Philip Reis]] v roku [[1860]], ale jeho [[vynález]] pracoval na princípe dotyku veľmi jemného [[kontakt]]u. [[Vysielač]] ([[mikrofón]]) bol vyrobený z [[pivo|pivného]] vedra a tvarom pripomínal ľudské [[ucho]]. [[prijímač (komunikácia)|Prijímač]] ([[Reproduktor (elektroakustický menič)|reproduktor]]) bol vyrobený zo šijacej ihlice a krabice od [[cigara|cigár]]. Preto telefón mohol skutočne prenášať ľudský [[hlas (zvukový prejav)|hlas]], ale veľmi skreslene a muselo sa do neho hovoriť správnou hlasitosťou, aby kontakt pracoval správne.

Najobvyklejším bol [[trúbkový telefón]]. Prvý známy opis je z roku [[968]], podľa neho čínsky [[vynálezca]] Kung-Foo-Whing využil rúry na hovor na diaľku. Trúbkové telefóny sa dočkali veľkého rozšírenia v [[lodná doprava|lodnej doprave]], kde umožnili relatívne spoľahlivé [[zvuk]]ové spojenie oddelených častí [[loď|lode]].

Ak sa účastník rozhodne niekomu zavolať, musí najskôr prostredníctvom voľby [[Telefónne číslo|účastníckeho čísla]] nadiktovať uzlu siete, ku ktorému je pripojený účastníckym vedením, svoju požiadavku. Uzol voľbu analyzuje a pokúsi sa vytvoriť spoj k volanému účastníkovi. Ak nájde voľnú cestu, u volaného účastníka začne zvoniť telefón. Ak je volaný účastník doma a prihlási sa, hovor môže začať. Ak uzol voľnú cestu nenájde, alebo ak je volaný účastník obsadený, volajúci počuje v telefóne [[obsadzovací tón]] a musí voľbu opakovať.

Ako hovoríme, vznikajú [[akustické vlny]], ktoré, sa v telefóne menia na [[elektrický signál|elektrické signály]]. Tieto sa prenášajú po vybudovanom telefónnom kanáli k volanému účastníkovi a po ceste sú v dôsledku rôznych rušivých vplyvov viac alebo menej skresľované. Preto sa signál, prichádzajúci k volanému účastníkovi, líši od signálu, ktorý generuje volajúci. Elektrický signál sa spätne premení na akustické vlny, ktoré [[ucho|ľudské ucho]] vníma ako [[reč]]. Technický systém, zabezpečujúci telefónnu službu je skonštruovaný tak, aby umožňoval prenos čo najväčšieho počtu volaní aj za cenu mierneho zhoršenia kvality hovoru.

Systém zaručuje telefonujúcim uspokojivú zrozumiteľnosť, ale v žiadnom prípade nie kvalitu komunikácie tvárou v tvár. To sa prejaví napríklad tým, že hlas známeho človeka nám cez telefón znie ináč, ako pri priamom rozhovore – chýba mu zafarbenie, charakteristické pre každého jednotlivca. Vzhľadom kna tomuto, že príjemcom správ je pri telefonovaní [[Človek rozumný (moderný človek)|človek]], dokáže si ich napriek menšiemu či väčšiemu skresleniu vo väčšine prípadov správne vyhodnotiť. Rovnako sa človek dokáže na základe jeho predchádzajúcich skúseností vyrovnať i s rôznymi neštandardnými situáciami, akými sú, napríklad "hluché„hluché vedenie"vedenie“, chybná voľba a podobne.