Otvoriť hlavné menu

Zmeny

Revízia 5569286 používateľa 62.24.92.63 (diskusia) bola vrátená: vyhodenie referencií a prepracovanie textu bez nich
 
== Život ==
=== Mladosť a prvá svetová vojna ===
Narodil sa v Hroznatíne, okres Velké Meziříčí, na Českomoravskej vysočine v starej sedliackej rodine. Otec Jan Svoboda zomrel, keď mu bol jeden rok. Matka sa po druhýkrát vydala za Františka Nejedlého. Vyrastal so starším bratom a sestrou z prvého manželstva a troma súrodencami z druhého manželstva matky. Po absolvovaní meštianskej školy navštevoval Zemskú poľnohospodársku školu vo Veľkom Meziříčí, kde získal agronomické vzdelanie, ktoré si doplnil praxou vo vinárstve v Rakúsku. V roku 1914 mu zomrel aj otčim. V roku 1915 boli obaja bratia Josef aj Ludvík odvedení do rakúsko-uhorskej armády. Ludvík ako domobranec k pešiemu pluku
Narodil sa v Hroznatíne na Českomoravskej vysočine. Študoval na vyššej poľnohospodárskej škole (dvojročnej, bez maturity), v roku [[1915]] ako absolvent nastúpil do [[Rakúsko-Uhorsko|rakúsko-uhorskej]] armády a stal sa účastníkom [[prvá svetová vojna|prvej svetovej vojny]]. Ešte toho istého roku bol na východnom fronte zajatý. V roku [[1916]] vstúpil do [[Česko-slovenské légie|Česko-slovenských légií]] v [[Rusko|Rusku]], kde bojoval do roku [[1920]]. V septembri 1920 sa v hodnosti kapitána vrátil cez [[Spojené štáty|USA]] do Česko-Slovenska. Po návrate a demobilizácii pracoval na otcovom hospodárstve. Od jesene roku [[1921]] sa vrátil do česko-slovenskej armády, slúžil na [[Podkarpatská Rus|Podkarpatskej Rusi]] ([[1923]]-[[1931|31]]), neskôr vyučoval [[maďarčina|maďarčinu]] na vojenskej akadémii v [[Hranice na Moravě|Hraniciach na Morave]] ([[1931]]-[[1934|34]]). Od roku 1934 do [[1938]] bol veliteľom [[prápor]]u v [[Kroměříž]]i.
č. 81. Staršia sestra Mária bola už vydatá. Matka s tromi mladšími súrodencami zostala na statku hospodáriť sama.<ref name="LScest1">{{Citace monografie
| příjmení = Svoboda
| jméno = Ludvík
| titul = Cestami života I
| vydavatel = Orego
| místo = Praha
| rok = 1996
| počet stran = 401
| isbn = 80-902107-5-9
| kapitola = Vzpomínka na první válku, Vzpomínky na mládí
| strany = 113-122,209-216
| poznámka = [dále jen (Svoboda, 1996)]
}}</ref>
<ref name="Klu">{{Citace monografie | příjmení = Klusáková-Svobodová | jméno = Zoe | odkaz na autora = Zoe Svobodová-Klusáková | titul = Ludvík Svoboda – Životopis | url = http://www.ludviksvoboda.cz/cz/zivotopis-podrobneji | vydavatel = Kroměříž | místo = Kroměříž | rok = 2005a | počet stran = 47 | isbn = 80-239-4706-0 | kapitola = Mládí | strany = 4 | poznámka = [dále jen Klusáková-Svobodová 2005a]}}</ref>
 
===Prvá svetová vojna===
V roku 1915 bol starší brat Jozef poslaný na srbský front, mladší Ludvík na ruskú frontu. Ešte toho istého roku 18. 9. prešiel u Tarnopola do zajatia.
V Rusku najskôr vstúpil do hasičského zboru mesta Kyjeva, kde absolvoval odborný výcvik. 5. augusta 1916 sa prihlásil do československých légií. Bojoval pri Zborove, Bachmači a zúčastnil sa bojov o sibírsku magistrálu. V légiách bol menovaný poručíkom 6. 2. 1919, kapitánom 16. 8. 1919 s platnosťou
od 1. 5. 1919. Kurz poddôstojníckej školy ukončil 26. 12. 1917. Kurz dôstojníckej školy absolvoval na jar 1919. Do vlasti sa vrátil s jedným
z posledných lodných transportov cez Japonsko, Tichý oceán, Panamský prieplav a USA. V septembri 1920 sa v hodnosti kapitána vrátil s 3. plukom
Jána Žižku z Trocnova do jeho posádky v Kroměříži.<ref>(Svoboda, 1996, str.113-122, 357-372)</ref><ref name=">{{Citace monografie
| příjmení = Svoboda
| jméno = Ludvík
| titul = Cestami života II
| vydavatel = Prospektrum
| místo = Praha
| rok = 1992
| počet stran = 339
| isbn = 80-85431-57-2
| strany = 133-142, 247-262
| poznámka = [dále jen (Svoboda, 1992)]
}}</ref><ref>Služební výkaz z 6. září 1920, Vojenský historický archiv.</ref>
 
===Medzivojnové obdobie===
Po návrate z vojny okamžite demobilizoval a ujal sa rodného hospodárstva, pretože starší brat Jozef, hospodár, bol v rakúskej armáde odsúdený za neposlušnosť na trest „ Spangle“ (krutý trest, ktorý v rakúskej armáde prežíval z feudálnych čias. Zavesili ho na pálčivom slnku na niekoľko hodín za ruky spútané za chrbtom.) Brat to utrpenie nevydržal. Na následky prekrvenia mozgu a na úpal zomrel <ref>(Svoboda, 1996, str.117)</ref>). Bol pochovaný u srbského mesta Čačak v bratskej mohyle. V súvislosti s pokusom ex cisára Karla zmocniť sa v Maďarsku trónu bol znovu, ako mnohí legionári, mobilizovaný. Vtedy bol získaný, aby zostal slúžiť v novo sa zakladajúcej armáde. Hospodárstvo odovzdal mladšiemu bratovi Františkovi Nejedlému a nastúpil u svojho materského 3. pluku Jána Žižku z Trocnova v Kroměříži. Tu sa tiež v roku 1923 oženil s Irenou Stratilovou z mlynárskej rodiny z neďalekých Cvrčovíc.<ref>(Svoboda, 1996)</ref><ref name="Kosatik">{{Citace monografie
| příjmení = Kosatík
| jméno = Pavel
| odkaz na autora = Pavel Kosatík
| titul = Devět žen z hradu
| vydavatel = Mladá Fronta
| místo = Praha
| rok = 1999
| počet stran = 413
| kapitola = 7
| strany = 256-290
| isbn = 80-204-0776-6
}}</ref>
 
V roku 1923 v hodnosti štábneho kapitána nastúpil službu na Podkarpatskej Rusi u 36. pluku. Tam zotrval do roku 1931. Absolvoval množstvo kurzov
na zvýšenie kvalifikácie: strelecký kurz v Miloviciach (1927), stáž
u delostreleckého pluku č.12 v Užhorode (1928), stáž u leteckého pluku
v Piešťanoch (1931). Naučil sa maďarsky a zložil skúšku z maďarského jazyka
a literatúry na bratislavskej univerzite J.A. Komenského. Vzhľadom na nedostatok pedagógov - dôstojníkov znalých maďarčiny, bol poverený
jej výučbou na Vojenskej akadémii v Hraniciach v rokoch 1931-1934.
V roku 1934 bol povýšený na podplukovníka a prevelený k svojmu 3. pluku Jána Žižku v Kroměříži. Prešiel celým radom veliteľských funkcií, bol veliteľom náhradného práporu inštrukčných kurzov záložných dôstojníkov. Ako veliteľ náhradného práporu bol v roku 1937 poverený prípravou mobilizácie.
V roku 1938 odišiel s mobilizovaným práporom do pohraničia - Kounice
u Brna. 15. marca 1939 musel odovzdať kasárne v Kroměříži rakúskemu plukovníkovi z nacistickej nemeckej armády, ktorá okupovala Kroměříž.<ref>(Svoboda, 1996, str.189)</ref> V Kroměříži si Svobodovi v roku 1933 postavili dom, ktorý im umožnil
po obsadení pohraničia poskytnúť azyl dvom vyhnaným rodinám.
 
=== Druhá svetová vojna ===
Po rozbití Československa nacistickým Nemeckom a okupácii Čiech
Po mobilizácii v septembri 1938 sa prihlásil ako dobrovoľník k službe na hraniciach. Po rozbití Česko-Slovenska hitlerovským [[Tretia ríša|Nemeckom]] sa podieľal na ilegálnych aktivitách a v júni [[1939]] emigroval do [[Poľsko|Poľska]], kde organizoval česko-slovenskú jednotku. Po porážke Poľska v úvode [[Druhá svetová vojna|druhej svetovej vojny]] bol zajatý [[Červená armáda|Červenou armádou]], internovaný a odsúdený na smrť ako [[špión]] (rozsudok však vzápätí bol zrušený (špekuluje sa, že Svoboda bol agentom sovietskej kontrarozviedky).
a Moravy sa zapojil do organizovania vojenskej odbojovej organizácie Obrana národa na Kroměřížsku. Začiatkom júna 1939 prešiel ilegálne do Poľska. Dôstojníkov jeho veku a hodnosti, ktorí by zanechali doma rodinu v neistote a nebezpečenstvu, nebolo veľa. V Poľsku, ako najstarší a najvyšší dôstojník, velil vojenskej skupine vo vojenskom tábore v Krakowe - Malých Bronowiciach. Cez tento tábor prechádzali stovky emigrujúcich mladších dôstojníkov. Počas troch mesiacov bolo vypravených do Francúzska 1200 letcov. Tí vojaci, ktorí v Poľsku zostali, mali vytvoriť čs. vojenskú jednotku na území Poľska.<ref name="Emmert">{{Citace monografie
| příjmení = Emmert
| jméno = František
| odkaz na autora = František Emmert
| titul = Československý zahraniční odboj za 2.světové války
| vydavatel = Computer Media
| místo = Praha
| rok = 2012
| počet stran = 112
| isbn = 978-80-251-2756-8
}}</ref>
 
Poľský prezident povolil čs. vojenskú jednotku pod názvom "Legion český
a slovenský" až tretí deň (3.9.1939) po napadnutí Poľska Nemeckom. Ten mohol len málo zasiahnuť do bojov. Po porážke Poľska v septembri 1939 previedol Ludvík Svoboda skupinu viac ako 700 dôstojníkov a vojakov do azylu do ZSSR. Únik skupiny do Rumunska bol vylúčený, hrozilo, že by ju Rumuni odovzdali Nemcom. V ZSSR sa skupina ihneď premenovala na "Východnú skupinu čs. armády". Skupina prešla bez zbraní a v civilu ako vojenský útvar
so súhlasom čs. vyslanca v Poľsku Juraja Slávika a po dohode so sovietskymi diplomatickými orgánmi na území Poľska. Aby sa ako civilní emigranti nerozptýlili po Sovietskom zväze, ktorý mal v tom čase s Nemeckom dohodu, boli vojaci od verejnosti izolovaní v internačných táboroch, v ktorých viedli život podľa predpisov čs. armády. Tieto internačné tábory neboli ani zajatecké, ani pracovné a ani gulagy. <ref name="Emmert" /><ref name="LS2008">{{Citace monografie
| příjmení = Svoboda
| jméno = Ludvík
| titul = Deník z doby válečné
| vydavatel = Mladá Fronta
| místo = Praha
| rok = 2008
| počet stran = 301
| isbn = 978-80-204-1939-2
| poznámka = [dále jen (Svoboda, 2008)]
}}</ref>
 
V dobe internácie bola "Čs. vojenská skupina východná" postupne
v nasledujúcich miestach: Kamenec Podolský, Olchovce, Jarmolince, Oranky, Suzdal). Na území ZSSR nebolo čs. diplomatické zastúpenie a pplk. Ludvík Svoboda viedol po dva roky diplomatické rokovania so sovietskymi orgánmi, aby mohla byť táto vojenská skupina udržaná vcelku, aby bola materiálne podporovaná a aby väčšia časť dôstojníkov a poddôstojníkov tejto skupiny bola prepravená do krajín, kde sa bojovalo proti Nemecku (do Francúzska, po jeho páde do Anglicka a neskôr na Stredný východ). Celkom bolo vypravených
za pomoci ZSSR 12 transportov, t.j. 662 mužov, 12 žien a 6 detí.<ref name="LS2008" /> V tej dobe čs. politické vedenie v emigrácii na čele s prezidentom Benešom nebolo našimi predmníchovskými spojencami - Anglickom a Francúzskom – uznávané. Ešte nevyhlásili mníchovskú dohodu a protektorátne hranice za neplatné. Naši letci museli vo Francúzsku až do jeho napadnutia Nemeckom slúžiť vo francúzskej cudzineckej légii, ich hodnosti im boli znížené alebo neuznané.<ref>Šmoldas, Zdeněk, Českoslovenští letci v boji proti fašismu, Naše Vojsko, Praha, 1987.</ref><ref>Loucký, František, Mnozí nedoletěli, Naše Vojsko, Praha, 1989.</ref>
Mesiac po napadnutí ZSSR Nemeckom bola našimi politickými predstaviteľmi 18. júla 1941 podpísaná dohoda so Sovietskym zväzom o obnove diplomatických stykov a vzájomnej spolupráci vo vojne proti Nemecku. Dohoda umožňovala organizovať v Sovietskom zväze samostatnú československú vojenskú jednotku. Pplk. Ludvík Svoboda sa významne podieľal na príprave tejto vojenskej dohody a tiež na vyjednaní podmienok pre spoluprácu sovietskych a československých spravodajských služieb (plk. Heliodor Píka). Kvôli tomu niekoľkokrát opustil ZSSR a odišiel do Istanbulu.<ref>(Svoboda, 1992)</ref> V Moskve bola už na jar 1941 ustanovená tajná čs. vojenská misia, ktorej veliteľom bol plk. Heliodor Píka a jeho zástupcom pplk. Ludvík Svoboda.
Na prelome mája a júna 1941 Ludvík Svoboda spolu so spravodajským dôstojníkom Hieke-Stojom kontaktovali L. Krna, zástupca vyslanca Slovenského štátu v Moskve. Hieke-Stoj prehovoril diplomata k spolupráci.
V súvislosti s týmto podujatím bol Svoboda zadržaný sovietskou kontrarozviedkou a obvinený zo spolčenia s nepriateľom Sovietskeho zväzu a zo špionáže. Nedorozumenie sa vysvetlilo a Svoboda bol obvinenia zbavený.<ref>(Svoboda, 1992, str.158)</ref> Podľa špekulatívnych úvah niektorých historikov sa vtedy L. Svoboda zaviazal k spolupráci so sovietskou tajnou službou, v ktorej potom zotrval až do konca svojho života. Pre toto tvrdenie však nenašli dôkazy.<ref>{{Citace monografie
| příjmení = Pernes
| jméno = Jiří
| odkaz na autora = Jiří Pernes
| titul = Takoví nám vládli, Komunističtí prezidenti Československa a doba, v níž žili
| vydavatel = Brána
| místo = Praha
| rok = 2003
| počet stran = 328
| strany = 88-89
}}</ref><ref>KAPLAN, Karel, v pořadu ''Se Svobodou za svobodu.'' Připravili: J. GOLD, V. PREČAN, B. MUSIL. 51 minut, ČT, 1993. 12:00-12:30.</ref> V Svobodovom denníku sa k tejto záležitosti vzťahuje zápis, ktorý objasňuje dôvod jeho zadržania a obvinenia zo špionáže. Vedúci misie plk. Píka pozabudol oznámiť kontakty jeho a ďalších členov misie s diplomatom
dr. Krnom zo Slovenska. Týmto pozabudnutím „priviedol misiu, najmä seba
a mňa, do veľmi nepríjemnej situácie a tým sa jeho aj moje postavenie v ZSSR značne zhoršilo a dôvera bola otrasená. Mám za to, že toto bolo dôvodom,
že bol od nás požadovaný šifrovací kľúč a bola sprísnená kontrola nad rádio prevádzkou."<ref>(Svoboda, 2008, str.213, 219-220)</ref>
Činnosť Ludvíka Svobodu bola po celé ďalšie obdobie vojny spojená
s organizáciou čs. vojska v ZSSR. Pplk. Svoboda spolu so skupinou
93 dôstojníkov a poddôstojníkov, ktoré počas internácie pripravoval (Oranská skupina), zorganizoval z dobrovoľníkov - československých občanov, ktorí
sa prihlásili zo všetkých koncov ZSSR, samostatný poľný prápor, ktorý však organizačne mohol byť zaradený do štruktúry sovietskeho vojska. Do jednotky vstúpili Česi, Slováci aj Rusíni z Podkarpatskej Rusi, Židia, krajania žijúci na území ZSSR, ale aj nemeckí a maďarskí antifašisti - čs. občania.<ref name="Broz2006">{{Citace monografie
| příjmení = Brož
| jméno = Miroslav
| titul = Hrdinové od Sokolova
| vydání = 2
| vydavatel = AVIS
| místo = Praha
| rok = 2006
| počet stran = 529
| isbn = 80-7278-365-3
| poznámka = [dále jen (Brož, 2006)]
}}</ref> Ludvík Svoboda prijal do armády ženy, aj keď to bolo proti poriadku čs. armády.<ref>www.zeny-bojujici.cz</ref><ref name="Broz2005">{{Citace monografie
| příjmení = Brož
| jméno = Miroslav
| titul = Válečné dokumenty vypovídají
| vydání = 2
| vydavatel = AVIS
| místo = Praha
| rok = 2005
| počet stran = 319
| isbn = 978-80-7278-419-6
}}</ref>
Príchodom ďalších dobrovoľníkov, najmä Rusínov, ktorí prišli z gulagov,
a Slovákov, ktorí prešli do zajatia, sa prápor postupne rozrástol na samostatnú zmiešanú brigádu a neskôr na armádny zbor - najväčšiu československú vojenskú jednotku v zahraničí. Československé vojsko v ZSSR pôsobilo na frontoch druhej svetovej vojny najdlhšie zo všetkých jednotiek nášho zahraničného vojska. <ref name="Broz2005" />
Pred odchodom na front - 30. januára 1943 - bol Ludvík Svoboda povýšený
na plukovníka. Plk. Svoboda velil práporu, ktorý sa vyznamenal pri Sokolove (pri boji proti odvetnej operácii nemeckej armády za Stalingrad a Charkov). <ref name="Broz2006" /> Velel brigádě, ktorá zohrala významnú úlohu pri oslobodení hlavného mesta Ukrajiny Kyjeva a pri bojoch o západnú Ukrajinu. V decembri 1943
po oslobodení Kyjeva bol menovaný brigádnym generálom. Brigáda pod jeho velením oslobodzovala mesta Rudu, Bielu Cerekev a rad ďalších. U Žaškova
sa brigáda zúčastnila korsuň - ševčenkovskej operácie. Dňa 18.5.1944 bol menovaný veliteľom 1. čs. armádneho zboru v ZSSR brigádny generál
Jan Kratochvíl. Pod jeho velením bol zbor nasadený v karpatsko-duklianskej operácii. Dňa 10.9.1944 velenie nad 1.čs. armádnym zborom prevzal
od brigádneho generála Jana Kratochvíla brigádny generál Ludvík Svoboda
(na základe rozkazu veliteľa 1.ukrajinskeho frontu maršala Koneva). Zmena veliteľa súvisela s neúspešným začatím operácií dňa 9.10.1944.<ref name="Bys2011">{{Citace monografie
| příjmení = Bystrický
| jméno = Josef a kol
| titul = Od Priesmyku predeal po kurovské sedlo
| vydavatel = VHU BratislavaVoj. historický ústav
| místo = Bratislava
| rok = 2011
| počet stran = 389
| kapitola = Vojnový denník 1.Čs. Armádného zboru v ZSSR
| strany = 202-203
| isbn = 978-80-89523-07-8
| jazyk = slovensky, polsky
| poznámka = [dále jen (Bystrický, 2011)]
}}</ref> J. Bílek hodnotí odvolanie Kratochvíla ako "neoprávnené" <ref name="Láník2005">{{Citace monografie
| příjmení = Bílek
| jméno = Jiří
| rok = 2005
| titul = IN: LÁNÍK Jaroslav: Vojenské osobnosti československého odboje 1939-1945
| vydavatel = Ministerstvo obrany ČR-AVIS
| místo = Praha
| strany = 150
| isbn = 80-7278-233-9
| poznámka = [dále jen (Bílek, 2005)]}}</ref>. J. Bystrický cituje hodnotenie čs. ministerstva národnej obrany v Londýne, ktoré uznalo dôvody Konevova rozhodnutia. <ref>(Bystrický, 2011, str.202)</ref>
 
Zbor bol organizovaný na základe príchodu ďalších dobrovoľníkov, najmä Volyňských Čechov. Zbor sa vyznamenal v karpatsko-duklianskej operácii - najväčšej horskej operácii 2. svetovej vojny. Bola to aj najväčšia operácia
Po [[operácia Barbarossa|prepadnutí ZSSR]] [[Nemecko]]m ([[1941]]) vstúpil do novoustanovovaných bojových [[Prvý česko-slovenský armádny zbor v ZSSR|jednotiek Čechoslovákov]] bojujúcich po boku Červenej armády, kde rýchlo stúpal v hodnostiach. V decembri [[1941]] bol prevelený do [[Buzuluk]]u, kde sa formovala vznikajúca česko-slovenská jednotka. Po jej sformovaní v hodnosti [[plukovník]]a sa stal jej veliteľom. [[30. január]]a [[1943]] bola jednotka odoslaná na front. Čoskoro sa začal podieľať na rozširovaní jednotky. V [[december|decembri]] [[1943]] až [[január]]i [[1944]] sa 1. česko-slovenská samostatná brigáda zúčastnila na oslobodzovaní miest: [[Vasilkov]], [[Fastov]], [[Bila Cerkva]] a obce [[Žasškov (obec na Ukrajine)|Žaškova]]<!-- treba overiť -->.
čs. armády v jej histórii. Delostrelci armádneho zboru sa zúčastnili mohutnej delostreleckej prípravy v jaslianskej operácii, smerujúcej k oslobodeniu Krakowa a východného Poľska.<ref>{{Citace monografie
| příjmení = Ressel
| jméno = Alfréd
| titul = Šestnástimi krajinami za slobodou
| vydavatel = Pravda
| místo = Bratislava
| rok = 1978
| strany = 215-229
| poznámka = [dále jen (Ressel, 1978)]
}}</ref>
 
Armádny zbor oslobodzoval Slovensko a východnú Moravu.<ref>(Bystrický, 2011)</ref> Po mobilizácii Slovákov a zapojení miestnych partizánov vzrástol počet vojakov zhruba na 50 000. 3. apríla 1945 velenie nad zborom prevzal generál Karel Klapálek. Ostravsko-opavskej operácie
V marci [[1944]] bola brigáda stiahnutá z frontu a začala sa doplňovať, jej rast sa zavŕšil vytvorením [[Prvý česko-slovenský armádny zbor v ZSSR|1. česko-slovenského armádneho zboru]] ([[10. apríl]] [[1944]]). Tejto jednotke velil brigádny generál [[Jan Kratochvíl]]. Ludvík Svoboda v hodnosti brigádneho generála (povýšený v decembri 1943) velil najprv jej 1. brigáde, neskôr od 10. septembra 1944 aj zboru<ref>Plevza, V. a kolektív: ''Dejiny Slovenského národného povstania 1944 - 5. zväzok.'' Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1985, s. 442</ref>. Zbor sa od septembra 1944 účastnil [[Karpatsko-duklianska operácia|karpatsko-duklianskej operácie]], kde [[6. október|6. októbra]] dosiahol ako prvá česko-slovenská zahraničná pozemná jednotka hranice [[Česko-Slovensko|Česko-Slovenska]]. Svoboda viedol jednotky počas celého obdobia oslobodzovacích bojov, ťažkými [[Bitka o Liptovský Mikuláš|bojmi pri Liptovskom Mikuláši]] a [[Polom (Hnúšťa)|Polome]]. V roku [[1945]] sa stal divíznym generálom a vo vláde [[Zdeněk Fierlienger|Zdeňka Fierliengera]] ustanovenej [[4. apríl]]a [[1945]] v Košiciach sa stal ministrom obrany ČSR ako nestranník (hoci je pravdepodobné, že v tom čase už bol tajným členom [[Komunistická strana Československa|KSČ]]).
sa zúčastnila čs. tanková brigáda spolu so zmiešanou leteckou divíziou. <ref>Novák,V.-Sedlář, J., Po stopách 1. československého armádního sboru v SSS, SPN, Praha, 1975</ref>
V januári 1945 po vstupe zboru na slovenské územie na priamu žiadosť
gen. L.Z. Mechlisa, člena vojenskej rady 4. ukrajinského frontu, ktorý koordinoval činnosť spravodajskej služby frontu, L. Svoboda zriadil
pri armádnom zbore vojenské obranné spravodajstvo (OBZ). Generál Svoboda chcel pôvodne vedením OBZ poveriť mjr. Františka Sedláčka. Gen. Mechlis však presadil npor. B. Reicina.<ref>{{Citace monografie
| příjmení = Hanzlík
| jméno = František
| titul = Bez milosti a slitování
| vydavatel = Ostrov
| místo = Praha
| rok = 2011
| strany = 89-90
| isbn = 978-80-86289-72-4
| poznámka = [dále jen (Hanzlík, 2011)]
}}</ref><ref name="rfr2">http://www.ustrcr.cz/data/pdf/pamet-dejiny/0801-76-89.pdf</ref>
Dňa 4. apríla 1945 vymenoval prezident Beneš tzv. košickú vládu. Ludvík Svoboda bol menovaný ako nestraník ministrom národnej obrany a velením armádneho zboru poveril generála Klapálka. Generál Klapálek spolu s ďalšími niekoľkými generálmi a radom mladších dôstojníkov prišli na vyžiadanie
z Anglicka. Títo dôstojníci posilnili veliteľský zbor jednotky. Niektorí prišli
k brigáde už pred Kyjevom, niektorí až k zboru a zúčastnili sa oslobodenia Slovenska a východnej Moravy. <ref>Klapálek Karel, Ozvěny bojů, Naše vojsko, Praha 1966</ref><ref>Kyjev Dukla Praha, sborník, Naše vojsko, 1975</ref><ref>(Ressel, 1978)</ref>
Na divízneho generála bol Ludvík Svoboda povýšený 10. mája 1945. Armádnym generálom sa stal 1. augusta 1945. <ref name="rfr1">(Bílek, 2005, s.278-279)</ref>
 
=== Povojnové obdobie ===
49 546

úprav