Marián Dudinský po ukončení SVŠ bol v rokoch 1973- – 1976 absolventom žurnalistiky FF UK. Pracoval v ako redaktor Čs. rozhlasu v Košiciach, Bratislave a Prahe. Po podpise [[Charta 77|Charty 77]] sa stal personou non grata a bol nútený pracovať ako robotník, čašník, či vodič električky.
V rokoch 1985 - – 1990 bol väznený pre údajný trestný čin vyzvedačstva, vykonštruovaný [[ŠtB]] za návštevu Veľvyslanectva USA v Prahe kde mal odovzdať k zverejneniu pre [[Slobodná Európa (rozhlasová stanica)|Rádio Slobodná Európa]] a Hlas Ameriky ním písané kritické články. Krajský súd v Bratislave ho odsúdil k 7 rokom v najprísnejšom [[Leopoldovská väznica|väzení v Leopoldove]]. Totalitná justícia zamietla jeho odvolanie a sudca najvyššieho súdu SSR JUDr. Minárik mu zvýšil trest na 10 rokov. Nedokázal mlčať ani v jednej z najhorších väzníc v Československu. Za oznámenie trestnej činnosti rozkrádania majetku v tzv. socialistom vlastníctve dozorcami a kápami leopoldovskej väznice mu pridali rok trestu navyše a následne ho fyzicky a psychicky týrali na samotách umiestňovaním na celu k najhorším psychopatickým vrahom a recidivistom. Ani to ho však nezlomilo a nikdy nezradil. Na oddelení Hlava I. pre tzv. protištátne trestné činy sa dočkal novembra 1989. „Nežná revolúcia„ sa však k nemu zachovala macošský ako ku všetkým ostatným väzňov oddelenia Hlava I. Musel prežiť leopoldovskú vzburu a zásah červených baretov, kým ho na jar 1990 náhodne v súvislosti so vzburou väzňov neobjavili pracovníci Slovenskej televízie. V tom čase sa oficiálne uvádzalo, že politickí väzni už na Slovensku vo väzniciach nie sú. O to väčšie bolo prekvapenie pracovníkov STV keď zistili za čo bol Marián Dudinský ešte v roku 1990 vo väznici.
O niekoľko týždňov bol podmienečne prepustený na slobodu. Paradoxne pri prvej tlačovej besede ho ľudia z Verejnosti proti násilu -VPN vopred upozornili, aby nehovoril a nespomínal mená ľudí z justície a ŠtB, ktorí sa podieľali na jeho odsúdení. Jeho prepustenie a on sám urýchlilo postupné prepustenie aj ostatných politických väzňov z oddelenia Hlava I.
Po prepustení pracoval ako redaktor v periodikách Slovenský denník, Nový Slovák, Republika, ako šéfredaktor časopisu Svedectvo a krátky čas na Ministerstve obrany SR.
