|
Japonsko vyšlo z obdobia Kofun, ako krajina, ktorá navonok pôsobila ako jednotný štátny celok, ale v skutočnosti bola zmietaná vnútornými bojmi jednotlivých rodov o nadvládu a rozhodujúci vplyv v krajine. Autorita cisára bola v tomto období veľmi slabá, jeho pozícia krehká, pretože skutočnú moc držali predstavitelia mocných rodov združujúcich sa okolo postavy cisára, ktorí medzi sebou bojovali o rozhodujúci vplyv v krajine. Jedným z najmocnejších bol rod Saga, ktorý mal držal takú veľkú moc, že dokonca podľa ľubovôle dosadzoval a odvolával cisárov.
V priebehu 6. Storočia preniká prostredníctvom misionárov z Číny do Japonska preniká budhizmus a nadväzujúzároveň sa nadväzujú aj obchodné a diplomatické kontakty s [[Čína|Čínou]] a [[Kórea|Kóreou]],. prostredníctvomDo krajiny ktorých preniká do Japonska aj čínske filozofické a politické myslenie predovšetkým konfucianizmu. Základnou politickou myšlienkou konfucianizmu je idea, že hierarchicky usporiadaná spoločnosť, s presne vymedzenou deľbou moci, rozdelením vplyvu jednotlivca a s dominantným postavením panovníka vo všetkých sférach života krajiny, je najlepšou formou vlády. V druhej polovici 6. Storočia vznikol v Číne po chaotickom období vlád severných a južných dynastií v [[dynastia Suej]], ktorá je čoskoro nahradená oveľa úspešnejšou a dlhšie trvajúcou [[dynastia Tchang|dynastiou Tchang]]. V oboch prípadoch týchto krajín bola štátna moc koncentrovaná v rukách cisára a jeho dvorného aparátu. Japonsko, naproti tomu vystupovalo pri vtedajšom porovnaní s Čínou ako krajina bez silného centrálneho vedenia, zmysluplnej administratívnej štruktúry a barbarskými zvykmi. V priebehu 6. storočia sa vytvorila pri panovníckom dvore v krajine aktívna konfucianizmom ovplyvnená a reformne zmýšľajúca skupina šľachticov, ktorá chcela zreformovať fungovanie krajiny, podľa čínskeho vzoru. Snaha o reformu získala veľké povzbudenie po nástupe cisára Šótoku.
[[Súbor:Prince Shotoku.jpg|náhľad|left|Dobový portrét cisára Šótoku z 8. storočia]]
=== Šótoku ===
Nový panovník spolu s podporou reformne zmýšľajúcej šľachty plánoval vytvoriť novú ideovú koncepciu najvyššej štátnej autority zosobnenej v osobeosobou cisára, ktorémuktorej sa musel každý bezvýhradne podriadiť. S týmto úmyslom boli sformulovanésformuloval základné myšlienkové princípy nového poňatia štátnej moci dov podobypodobe cisárskeho ediktu známeho akonazvaného '''Charta sedemnástich článkoch''' (Džúšíčidó Kempó), ktorého text je súčasťou aj japonskej kroniky '''Nihon šoki'''. Za autora Charty sa tradičnev minulosti považoval sám Šótoku, pravdepodobnejšie, ale pravdepodobnejšie je, že autorom textu bol spoločný kolektív cisárových najbližších spolupracovníkov.
Hlavnou ideovou inšpiráciou pre autorov '''Charty sedemnástich článkov''' bola filozofia konfucianizmu. Konfucianizmus vníma ľudskú spoločnosť, ako spoločnosť, v ktorej každý jeden člen plní určitú spoločenskú úlohu a v ktorej základným vzťahom medzi členmi spoločnosti je vzťah medzi nositeľom autority (nadriadeným) a človekom, ktorý sa musel danej autorite bezpodmienečne podriadiť (podriadeným), ale pri mnohotvárnosti každodenných spoločenských vzťahov sa tento vzťah moci a poslušnosti aplikoval aj na vzťahy medzi otcom a synom, manželom a manželkou, starším a mladším členmi spoločenstva atď.
|
