Nový panovník plánoval vytvoriť novú koncepciu najvyššej štátnej autority zosobnenej osobou cisára, ktorej sa musel každý bezvýhradne podriadiť. S týmto úmyslom boli sformuloval základné princípy nového poňatia štátnej moci v podobe cisárskeho ediktu nazvaného '''Charta sedemnástich článkoch''' (Džúšíčidó Kempó), ktorého text je súčasťou aj japonskej kroniky '''Nihon šoki'''. Za autora Charty sa v minulosti považoval sámcisár Šótoku, ale pravdepodobnejšie je, že autorom textu bol kolektív cisárových najbližších spolupracovníkov.
Hlavnou ideovou inšpiráciou pre autorov '''Charty sedemnástich článkov''' bola filozofia konfucianizmu., Konfucianizmusktorá vníma ľudskú spoločnosť, ako spoločnosť, v ktorej každý jeden člen plní určitú spoločenskúdanú úlohu a v ktorej základným vzťahom medzi členmi spoločnosti je vzťah medzi nositeľom autority (nadriadeným) a človekomtým, ktorý sa muselmusí danej autorite bezpodmienečne podriadiť (podriadeným), ale pri mnohotvárnosti každodenných spoločenských vzťahov sa tento vzťah moci a poslušnosti aplikoval aj na vzťahy medzi otcom a synom, manželom a manželkou, starším a mladším členmi spoločenstva atď.
Spomenuté konfuciánske chápanie vzájomného vzťahu medzi členmi spoločenstva a predovšetkým medzi panovníkom a poddanými je prítomne v celom spise Charta sedemnástich článkov s jasným zámerom podporiť autoritu panovníka. Konečným cieľom autorov textu, tak bol štát s centralizovanou a hierarchicky rozdelenou byrokratickou štátnou správou, riadenou z jedného centra, tak veľmi odlišného od Japonska z obdobia Kofun.
