Victor Hugo: Rozdiel medzi revíziami

V roku [[1837]] bol vymenovaný za [[dôstojník]]a [[Čestná légia|Čestnej légie]]. Roku [[1845]] vstúpil do politiky a bol vymenovaný za [[pair]]a, v komore pairov sa vyslovoval za návrat [[Napoleon III.|Ľudovíta Bonaparta]], po zrušení pairstva ([[1848]]) úspešne kandidoval do ústavodarného zhromaždenia (na listine Constitutionelu) ako zástanca pravicovej politiky. Ľavicovým politikom sa stal až v októbri [[1849]]. Od tej dobyOdvtedy vystupoval ako odporca Ľudovíta Bonaparta a zástanca liberálneho [[socializmus|socializmu]]. Z tohto dôvodu odišiel po štátnom prevrate ([[2. december]] [[1851]]) do exilu a usadil sa v [[Brusel]]i, potom na ostrovoch [[Jersey]] a [[Guernsey]]. Do [[Paríž]]a sa vrátil až v roku [[1870]]. Roku [[1871]] bol zvolený do bordeauxského zhromaždenia, z ktorého veľmi skoro vystúpil. Roku [[1875]] sa stal senátorským delegátom a onedlho na to [[senát (komora parlamentu)|senátorom]]. Roku [[1881]] bol znova zvolený ako senátorský delegát a roku [[1882]] sa opäť stal senátorom.

Ako množstvo iných mladých spisovateľov svojej generácie, aj Hugo bol hlboko ovplyvnený tvorbou [[François-René de Chateaubriand]]a, zakladateľa [[Romantizmus (literatúra)|romantizmu]] a poprednej postavy francúzskej literatúry na začiatku 19. storočia. Hugo v detstve vyhlásil, že bude „Chateaubriandom alebo ničím“ a jeho život sa naozaj v mnohých smeroch vyrovnal tomuto jeho predchodcovi. Rovnako ako Chateaubriand podporujepodporoval romantizmus, zaangažujezaangažoval sa do politiky ako zástanca republiky a vďaka svojim politickým postojom jebol nútený odísť do exilu.

Zanietenie a výrečnosť Hugovej ranej tvorby mu už v mladosti priniesli úspech a slávu. So svojimi bratmi Abelom a Eugènom zakladázaložil v roku [[1819]] literárnu revue ''Conservateur littéraire'', ktorou upozorňujeupozornil na svoj literárny talent. V tom istom roku získavazískal ocenenie v súťaži vyhlásenej „Académie des Jeux floraux“. V roku [[1820]] ho akadémia oceňujeocenila po druhýkrát a tento úspech inšpirujeinšpiroval Huga, aby zanechal štúdium matematiky, ktoré ho rovnako zaujímalo, a pustil sa do literárnej kariéry. Jeho prvá básnická zbierka ''Ódy'' vychádzavyšla v roku [[1821]]. Vďaka štúdiu na „Lycée Louis-le-Grand“ (Lýceum Ľudovíta Veľkého) sa devätnásťročnému Hugovi darídarilo svoje dielo rýchlo presláviť. ZúčastňujeZúčastňoval sa na stretnutiach literárnej skupiny „Cénacle“ [[Charles Nodier|Charlesa Nodiera]] v „Bibliothèque de l’Arsenal“, ktorá bola kolískou romantizmu a výrazne ovplyvnila Hugov literárny vývoj. Ďalšia zbierka, ''Ódy a rozličné básne'', vychádzavyšla v roku [[1822]] a vyslúživyslúžila len dvadsaťročnému Hugovi kráľovskú penziu od [[Ľudovít XVIII.|Ľudovíta XVIII.]] Hoci Hugove básne vzbudzovali obdiv svojou spontánnou horlivosťou a plynulosťou, až nasledujúca zbierka ''Ódy a balady'' v ňom odhaľuje skvelého básnika a prirodzeného majstra lyrických a kreatívnych spevov.