Nový panovník plánoval vytvoriť novú koncepciu najvyššej štátnej autority, ktorej sa musel každý občan bezvýhradne podriadiť. S týmto úmyslom boli sformulovalsformulované základné princípy nového poňatia štátnej moci vdo podobepodoby cisárskeho ediktu nazvaného '''Charta sedemnástich článkoch''' (Džúšíčidó Kempó), ktorého text je súčasťou aj japonskej kroniky '''Nihon šoki'''. Za autora Charty sa v minulosti považoval cisár Šótoku, ale pravdepodobnejšie bol autorom textu bol kolektív cisárových najbližších spolupracovníkov.
Hlavnou ideovou inšpiráciou pre autorovtextu '''Charty sedemnástich článkov''' bola filozofia konfucianizmu, ktorá vníma ľudskú spoločnosť, ako spoločnosť v ktorej každý jeden člen spoločenstva plní určitú predom danú úlohu a v ktorej základným vzťahom medzi členmi spoločnosti je vzťah medzi nositeľom autority (nadriadeným) a týmtými, ktorý sa musímusia danej autorite bezpodmienečne podriadiť (podriadeným), ale pri mnohotvárnosti každodenných spoločenských vzťahov sa tento vzťah moci a poslušnosti aplikoval aj na vzťahy medzi otcom a synom, manželom a manželkou, starším a mladším členmi spoločenstva atď.
Spomenuté konfuciánske chápanie vzájomného vzťahu medzi členmi spoločenstva a predovšetkým medzi panovníkom a poddanými je preto prítomne v celom spise Charta sedemnástich článkov s jasným zámeromcieľom podporiť autoritu panovníka. Konečným cieľom autorov textu, tak bol štát s centralizovanou a hierarchicky rozdelenou byrokratickou štátnou správou, riadenou z jedného centra, tak veľmi odlišného od Japonska zv obdobiaobdobí Kofun.
'''Charta sedemnástich článkov''', síce posunula výrazne krajinu smerom k centrálnemu modelu vlády, aký existoval vo vtedajšej Číne a ktorý bol pôvodným cieľom reformátorov, ale neobsahovala nariadenia, ktoré by túto transformáciu úspešne zavŕšili, pretože problémom, ktorý sťažoval koncentráciu moci v rukách cisára bol obrovský pozemkový majetok japonskej dedičnej šľachty.
