Otvoriť hlavné menu

Zmeny

úpravy, odstránenie oslavnej vaty, typografia
}}
 
'''Marián Dudinský''' (* [[13. marec]] [[1949]], [[Košice]] – † [[26. máj]] [[2008]], [[Bratislava]])<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| priezvisko =
| meno =
| miesto =
| jazyk =
}}</ref>) bol slovenský [[disident]].
 
== Životopis ==
Marián Dudinský po ukončení SVŠ bol v rokoch 1973 – 1976 absolventom žurnalistiky [[FF UK]]. Pracoval ako redaktor Čs. rozhlasu v Košiciach, Bratislave a Prahe. Po podpise [[Charta 77|Charty 77]] sa stal personou non grata a bol nútený pracovať ako robotník, čašník, či vodič električky.
 
V rokoch 1985 – 1990 bol väznený pre údajný trestný čin vyzvedačstva podľa § 105 Tr. zákona, vykonštruovaný [[ŠtB]] za návštevu Veľvyslanectva USA v Prahe, kde mal odovzdať k zverejneniu pre [[Slobodná Európa (rozhlasová stanica)|Rádio Slobodná Európa]] a Hlas Ameriky ním písané kritické články. Krajský súd v Bratislave ho odsúdil kna 7 rokomrokov v najprísnejšomvo [[Leopoldovská väznica|väzení v Leopoldove]]. TotalitnáJeho justíciaodvolanie zamietlabolo jeho odvolaniezamietnuté a sudca najvyššieho súdu SSR JUDr. [[Štefan Minárik]] mu zvýšil trest na 10 rokov.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu | priezvisko = | meno = | odkaz na autora = | titul = Minárik poslal do väzenia najmenej troch | url = http://www.sme.sk/c/627878/minarik-poslal-do-vazenia-najmenej-troch.html | dátum vydania = | dátum aktualizácie = | dátum prístupu = | vydavateľ = www.sme.sk | miesto = | jazyk = }}</ref> mu zvýšil trest na 10 rokov. Nedokázal mlčať ani v jednej z najhorších väzníc v Československu. Za oznámenie trestnej činnosti rozkrádania majetku v tzv. socialistom vlastníctve dozorcami <!-- a kápami --> leopoldovskej väznice mu pridalibol pridaný rok trestu navyše. aNásledne následnebol hoperzekvovaný fyzickytak, aže psychickyho týraliumiestňovali na samotách umiestňovaním na celucely k najhorším psychopatickým vrahom a recidivistom. Ani to ho však nezlomilo a nikdy nezradil. Na oddelení Hlava I. pre tzv. protištátne trestné činy sastrávil dočkali novembranovember 1989., „Nežná revolúcia„ saktorý však kpreňho nemuneznamenal zachovala macošský ako ku všetkým ostatným väzňov oddelenia Hlava Iprepustenie. Musel prežiťpo leopoldovskúväzenskej vzburuvzbure a zásahv červených baretov, kýmLeopoldove ho na jar 1990 náhodne v súvislosti sos vzburouňou väzňov neobjaviliobjavili pracovníci Slovenskej televízie. V tom čase sa oficiálne uvádzalo, že politickí väzni už na Slovensku vo väzniciach nie sú. O to väčšie bolo prekvapenie pracovníkov STV keď zistili za čo bol Marián Dudinský ešte v roku 1990 vo väznici.
 
O niekoľko týždňov bol dňa 8. marca 1990 podmienečne prepustený na slobodu. Paradoxne ho údajne pri prvej tlačovej besede ho ľudia z Verejnosti[[Verejnosť proti násiliu|Verejnosti -proti VPNnásiliu]] vopred upozornili, aby nehovoril a nespomínal mená ľudí z justície a ŠtB, ktorí sa podieľali na jeho odsúdení. Jeho prepustenie a on sám urýchlilo postupné prepustenie aj ostatných politických väzňov z oddelenia Hlava I.
 
Po prepustení pracoval ako redaktor v periodikách Slovenský denník, Nový Slovák, Republika, ako šéfredaktor časopisu Svedectvo a krátky čas na Ministerstve obrany SR.
 
V roku 1992 získal ocenenie „najlepší žurnalista roka“ a v roku 1993 2. cenu v literárnej súťaži v Toronte za knihu „Kmotrou''Kmotrou mi bola ŠtB''. Za túto knihu získal aj cenu v súťaži Poviedka Eurotel 2000. V roku 1996 získal prémiu novinárskej ceny Ľ. Štúra. V rokoch 1998-2002 bol poslancom Mestského zastupiteľstva v Bratislave-Dúbravke.
 
Jeho rebelská povaha a trauma z nežnej revolúcie mu nedovolila mlčať a prispôsobiť sa novej dobe ani na poste redaktora. Opäť sa ozýval keď iní mlčali a postupne sa stal outsiderom. Prišiel o prácu, čo značne poznačilo aj jeho rodinný život, psychiku a zdravotný stav poškodený už následkaminásledkom väzenia. Pomocnú ruku mu v rámci svojich možností podalo [[Svetové združenie bývalých československých politických väzňov]]. Stal sa jeho podpredsedom a neskôr aj predsedom sekcie násilne odvlečených. Aktívne presadzoval nároky obetí totality a publikoval na internetových portáloch.
 
26. mája zomrel na infarkt vo veku nedožitých 60. rokov.
Ostal sám bez práce a všetci ktorých prosil o pomoc sa k nemu otáčali chrbtom, či už to boli jeho kolegovia žurnalisti alebo Ústav pamäti národa kde sa viackrát uchádzal o prácu. Zakúsil ako ťažko sa dá vyžiť zo sociálnej podpory a čo to znamená byť nezamestnaným. V najťažších časoch mu pomáhalo [[Svetové združenie bývalých československých politických väzňov|Svetové združenie bývalých čsl. politických väzňov]] v rámci svojich skromných a obmedzených možností. Stal sa jeho podpredsedom a neskôr aj predsedom sekcie násilne odvlečených. Aktívne presadzoval nároky obetí totality a publikoval na internetových portáloch.
 
Jeho poškodené srdce sa však začalo čoraz viac ozývať a bol nútený žiadať o invalidný dôchodok, aby mohol pomôcť svojej študujúcej dcére. Dôchodok mu mal byť vyplatený v júni 2008 so spätnou platnosťou od marca 2008. Aby sa tak stalo musel vrátiť sociálny príspevok Sociálnej poisťovni za tri mesiace na čo si musel požičať. Irónia či krutosť osudu mu to však už nedopriala. 26. mája zomrel na infarkt. Nedožil sa ani 60. rokov.
 
== Ocenenia a publikačná činnosť ==
* Ocenenie "najlepší žurnalista roka" a v roku 1993
* 2. cenu v literárnej súťaži v Toronte za knihu ''Kmotrou mi bola ŠtB ''<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| priezvisko =
| meno =
| jazyk =
}}</ref>
* Kniha ''Kmotrou mi bola ŠtB'' získala aj cenu v súťaži Poviedka Eurotel 2000
* V roku 1996 získal prémiu novinárskej ceny Ľudovíta Štúra.
 
* [http://www.szcpv.org/08/marian2.html - Súhrn príhovorov a príspevkov Mariána Dudinského]
* [http://www.sme.sk/c/3903218/marian-dudinsky.html - žurnalistika Marián Dudinský]
 
{{DEFAULTSORT:Dudinský, Marián}}
[[Kategória:Slovenskí politickí väzni]]