Slovenské národné povstanie: Rozdiel medzi revíziami

gramatika, wikilinky
(S tými šablónami to je prehnané, sú aj pri chronicky známych veciach)
(gramatika, wikilinky)
=== Povstalecké letectvo ===
[[Súbor:Roundel of Slovak Insurgent (1944).svg|náhľad|vpravo|Znak používaný na povstaleckých lietadlách]]
Veliteľom povstaleckého letectva bol mjr. generálneho štábu [[J. Tóth]], náčelníkom štábu npor. [[L. Hron]]. Materiálne a personálne zdroje pre výstavbu letectva sa zúžili odletom skupiny vzdušných zbraní východoslovenskej armády pozostávajúcej zo 42 lietadiel na oslobodené poľské územie [[31. august]]a [[1944]]. Tiež stratou väčšiny moderných stíhacích lietadiel bývalých stíhacích letiek 11. a 13. leteckého pluku v Piešťanoch v nepremyslenej akcii proti americkému bombardovaciemu zväzu v júli 1944. Ďalšou stratou bolo obsadenie letiska v [[Piešťany|Piešťanoch]] nemeckými okupačnými silami, kde zanechala slovenská povstalecká posádka 10 nepoškodených strmhlavých bombardérov [[Ju-87|Ju-87 Stuka]] a niekoľko starších strojov [[Avia B-534]]. Nemalou stratou bolo aj obsadenie letísk v [[Spišská Nová Ves|Spišskej Novej Vsi]], [[Poprad]]e, [[Vajnory|Vajnoroch]] a [[Trenčín]]e.<ref name="DSNP, 274-275">Plevza, V. a kolektív: ''Dejiny Slovenského národného povstania 1944 - 5. zväzok.'' Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1985, s. 274-275</ref>
 
Veliteľom povstaleckého letectva bol mjr. generálneho štábu [[J.Tóth]], náčelníkom štábu npor. [[L. Hron]]. Materiálne a personálne zdroje pre výstavbu letectva sa zúžili odletom skupiny vzdušných zbraní východoslovenskej armády pozostávajúcej zo 42 lietadiel na oslobodené poľské územie [[31. august]]a [[1944]]. Tiež stratou väčšiny moderných stíhacích lietadiel bývalých stíhacích letiek 11. a 13. leteckého pluku v Piešťanoch v nepremyslenej akcii proti americkému bombardovaciemu zväzu v júli 1944. Ďalšou stratou bolo obsadenie letiska v [[Piešťany|Piešťanoch]] nemeckými okupačnými silami, kde zanechala slovenská povstalecká posádka 10 nepoškodených strmhlavých bombardérov [[Ju-87|Ju-87 Stuka]] a niekoľko starších strojov [[Avia B-534]]. Nemalou stratou bolo aj obsadenie letísk v [[Spišská Nová Ves|Spišskej Novej Vsi]], [[Poprad]]e, [[Vajnory|Vajnoroch]] a [[Trenčín]]e.<ref name="DSNP, 274-275">Plevza, V. a kolektív: ''Dejiny Slovenského národného povstania 1944 - 5. zväzok.'' Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1985, s. 274-275</ref>
 
Do bojov od začiatku zasiahlo povstalecké letectvo z letiska [[Tri Duby]] (dnes [[Sliač]]), odkiaľ operovala [[1. kombinovaná letka]] (letisko [[Mokraď]] bolo použité naposledy 2. septembra). Jednotka mala k dispozícii 4 dvojplošné stíhacie Avie B-534, niekoľko pozorovacích / ľahkých bombardovacích [[Letov Š-328]], dve stíhačky [[Messerschmitt Bf 109|Messerschmitt Bf 109G-6]] a niekoľko ďalších typov. 1. kombinovaná letka väčšinou slúžila na podporu pozemným jednotkám, jej piloti však zasiahli aj do niekoľkých leteckých súbojov. Povstaleckému letectvu chýbali akékoľvek bombardovacie lietadlá, a preto boli jeho možnosti priamej leteckej podpory bojujúcich pozemných jednotiek podstatne oklieštené. Možnosti povstaleckého letectva sa celkovo zlepšili po prílete [[1. čs. samostatný stíhací letecký pluk|1. samostatného stíhacieho pluku]], ktorému sa darilo udržiavať kontrolu nad vlastným vzdušným priestorom.<ref name="DSNP, 274-275"/>
 
=== Nemecké vojská ===
 
Teritoriálne i z hľadiska kompetencie boli rozdelené na 2 samostatné časti:
# Územie východne od hraníc vtedajších okresov [[okres Poprad|Poprad]], [[okres Spišská Nová Ves|Spišská Nová Ves]] a [[okres Gelnica|Gelnica]] bolo v auguste [[1944]] vyhlásené za operačné pásmo pozemnej armády (Heer) východného frontu a spadalo pod velenie [[Skupina armád Severná Ukrajina|skupiny armád Severná Ukrajina]], ktorej velil generál [[Josef Harpe]].{{Bez citácie}}
Ďalšia [[skupina Junck]] plukovníka [[Stephan Junck|Stephana Juncka]], bola vytvorená z jednotiek 85. tankového pluku a ďalších menších jednotiek{{Bez citácie}}. Obe jednotky mali dovedna asi 3900 mužov{{Bez citácie}}. Ohlen mal postupovať južne od Žiliny, zatiaľ čo predsunuté jednotky Juncka nastupovali od [[Ostrava|Ostravy]] na [[Čadca|Čadcu]] s úlohou zabezpečiť železničné trate a obsadiť [[Žilina|Žilinu]] a [[Martin (mesto na Slovensku)|Martin]]<ref name="Plevza, s. 334-335">Plevza, V. a kolektív: ''Dejiny Slovenského národného povstania 1944 - 5. zväzok.'' Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1985, s. 334-335</ref>.
 
Nemecká [[Skupina armád Severná Ukrajina]], mala zaistiť svoje tylo tým, že do oblasti vyšle [[skupina Heinrici|skupinu Henrici]]{{Bez citácie}}. Vyčlenený úderný [[pluk]] pod vedením plukovník Schmidta mal preniknúť od [[Nowy Sącz|Nowego Sącza]] cez [[Kežmarok]] k [[Poprad]]u a spacifikovať západnú hranicu operačného územia{{Bez citácie}}. Z neho bola [[2. september|2. septembra]] [[1944]] v [[Poprad]]e vyčlenená bojová [[skupina Schäfer]], ktorej veliteľom bol [[Ernst Schäfer]], s úlohou obsadiť [[Ružomberok]] a spojiť sa s nemeckou vojenskou bojovou skupinou Ohlen{{Bez citácie}}. Pre Nemcov bola v tomto období najdôležitejšia práve železničná trať vedúca severom Slovenska cez [[Žilina|Žilinu]], [[Vrútky]], [[Ružomberok]], [[Liptovský Mikuláš]] až do [[Poprad]]u<ref name="Plevza, s. 334-335"/>.
 
[[30. august]]a [[1944]] bol veliteľ nemeckej [[1. tanková armáda Wehrmachtu|1. tankovej armády]] generálplukovník [[Gotthard Heinrici]] poverený vytvorením dvoch predsunutých oddielov{{Bez citácie}}. Prvý z nich s úlohou obsadiť [[Dukliansky priesmyk]] a odzbrojiť 1. pešiu divíziu slovenskej armády{{Bez citácie}}. Druhý mal zaistiť veliteľstvo oboch slovenských divízii v [[Prešov]]e a od [[Užhorod]]u spacifikovať 2. pešiu divíziu{{Bez citácie}}.
== Bojové operácie ==
=== Začiatok povstania ===
 
[[Súbor:SNP map11.png|náhľad|vpravo|300px|Situácia v prvých dňoch SNP]]
 
Okolo 15. hodiny poobede [[29. august]]a [[1944]] dostalo povstalecké velenie v [[Banská Bystrica|Banskej Bystrici]] prvé správy o vstupe nemeckých vojsk v oblasti [[Púchov]]a a [[Žilina|Žiliny]]. Okamžite na to boli upozornené aj všetky ostatné vojenské posádky na Slovensku. Napriek správam o prenikaní Nemcov Golian nevydal žiadny rozkaz, pretože očakával, že slovenská vláda alebo aspoň niektorí z jej umiernených členov sa budú nemeckému vstupu brániť a vydajú rozkaz na ozbrojený odpor, ktorý by uposlúchlo všetko obyvateľstvo. Povstalci preto čakali na Čatlošov prejav o 19. hodine.<ref>{{Knižná referencia|autor=Nosko, J.|názov=''Takto bojovala povstalecká armáda''|mesto=Bratislava|vydavateľstvo=NVK International, spol. s.r.o.|strana=57|rok=1994}}</ref> Ten však v prejave, vytvorenom [[Tido J. Gašpar|Tidom Gašparom]], označil všetkých, ktorí sa budú stavať proti nemeckému vstupu, za „zradcov svojho rodu“{{Bez citácie}}. Čatlošov prejav u mnohých veliteľov posádok na západnom i severovýchodnom Slovensku spôsobil zaváhanie, ktoré Nemci využili a rýchlo ich odzbrojili{{Bez citácie}}. Dôvodom bolo i to, že na západnom Slovensku povstalecké ústredie nemalo taký vplyv ako v oblasti Banskej Bystrice, kde mal Ján Golian do značnej miery voľnú ruku pri jednaní, poprípade mohol veľkú časť príprav dobre skryť{{Bez citácie}}. Prakticky žiadna z vojenských posádok na západnom Slovensku, kadiaľ postupoval hlavný nemecký nápor, nekládla odpor{{Bez citácie}}. Povstalecké velenie tak po tomto prejave prišlo o posádky v Nitre, Seredi, Hlohovci, Trenčíne (v Zlatovciach i Trenčianskych Biskupiciach), Novom Meste nad Váhom aj Bratislave{{Bez citácie}}. Výnimkou na západe bola [[Trnava]], ktorej vojenská posádka sa k povstalcom organizovane pridala so 4000 mužmi. Neorganizovaný bol aj odchod skupiny letcov z letiska v Piešťanoch{{Bez citácie}}. Výzvu postaviť sa Nemcom na odpor neuposlúchli ani posádky v Kežmarku a Levoči{{Bez citácie}}. Toto zaváhanie bola prvá známka toho, ako nešťastne pre povstalcov sa bude situácia v nadchádzajúcej dobe vyvíjať{{Bez citácie}}.
 
=== Prvé boje s okupačnými jednotkami ===
[[Súbor:Povstalecka kolona.jpg|náhľad|Kolóna techniky, ktorá neskôr zasiahla proti nemeckej okupácii]]
 
Z vojenského hľadiska je terén stredného Slovenska ideálny na vedenie obranných bojov. Úzke horské doliny a mnohé [[priesmyk]]y sú miestami, ktoré je schopné [[obrana (vojenstvo)|brániť]] proti silnejšiemu nepriateľovi i menej početná obrana.{{Bez citácie}}
 
 
=== Boje po reorganizácii povstaleckých jednotiek ===
[[10. september|10. septembra]] o 20. hodine bola realizovaná reorganizácia povstaleckého vojska, 2 vojenské obranné oblasti boli zmenené na 6 [[Taktické skupiny počas SNP|taktických skupín]]. Každá taktická skupina bola vybavená ako vyššia jednotka, organizovaná z niekoľkých samostatných [[prápor (vojenská jednotka)|práporov]]ov, [[delostrelectvo|delostreleckých]] oddielov, telegrafickej a ženijnej roty, výcvikového a náhradného strediska ako aj všetkých služieb. Pôvodná organizácia obranných oblastí sa ukázala v bojoch ako ťažkopádna. Terén, v ktorom sa bojovalo, vytvoril podmienky na vznik samostatných obranných celkov, ktoré boli relatívne nezávislé od ostatných. Prvé boje tiež priniesli všestranné skúsenosti veliteľov jednotiek i štábu. Bolo zrejmé, že bojové jednotky v porovnaní s nepriateľom, ktorý už 5. rok viedol vojnu, majú nedostatočnú bojovú prípravu a skoro žiadne bojové skúsenosti. Nedostatok výzbroje, najmä protitankových zbraní, [[mínomet]]ov a ťažkých zbraní vo všeobecnosti, tak predurčoval celý priebeh povstania. Chýbali tiež spojovacie prostriedky, nedostatočné sa javili tiež skúsenosti v boji s tankami, ktoré nemal s vojakmi ani kto nacvičiť, pretože vhodní inštruktori v povstaleckej armáde neboli. So zbraňami, ktoré boli povstalcom dodané, sa vojaci nestihli dostatočne rýchlo zoznámiť a precvičiť.
 
[[10. september|10. septembra]] o 20. hodine bola realizovaná reorganizácia povstaleckého vojska, 2 vojenské obranné oblasti boli zmenené na 6 [[Taktické skupiny počas SNP|taktických skupín]]. Každá taktická skupina bola vybavená ako vyššia jednotka, organizovaná z niekoľkých samostatných [[prápor]]ov, [[delostrelectvo|delostreleckých]] oddielov, telegrafickej a ženijnej roty, výcvikového a náhradného strediska ako aj všetkých služieb. Pôvodná organizácia obranných oblastí sa ukázala v bojoch ako ťažkopádna. Terén, v ktorom sa bojovalo, vytvoril podmienky na vznik samostatných obranných celkov, ktoré boli relatívne nezávislé od ostatných. Prvé boje tiež priniesli všestranné skúsenosti veliteľov jednotiek i štábu. Bolo zrejmé, že bojové jednotky v porovnaní s nepriateľom, ktorý už 5. rok viedol vojnu, majú nedostatočnú bojovú prípravu a skoro žiadne bojové skúsenosti. Nedostatok výzbroje, najmä protitankových zbraní, [[mínomet]]ov a ťažkých zbraní vo všeobecnosti, tak predurčoval celý priebeh povstania. Chýbali tiež spojovacie prostriedky, nedostatočné sa javili tiež skúsenosti v boji s tankami, ktoré nemal s vojakmi ani kto nacvičiť, pretože vhodní inštruktori v povstaleckej armáde neboli. So zbraňami, ktoré boli povstalcom dodané, sa vojaci nestihli dostatočne rýchlo zoznámiť a precvičiť.
 
Pomalý postup nacistických vojsk si vyžiadal nasadenie ďalších síl a prostriedkov. Do [[Malacky|Malaciek]] bola [[16. september|16. Septembra]] [[1944]] presunutá 708. divízia ľudových granátnikov, ktorá začala obsadzovať [[Považie]] medzi [[Trenčín]]om a [[Žilina|Žilinou]]. Divízii velil plukovník [[Wilhelm Bleckwenn]]. [[20. september|20. septembra]] [[1944]] bola do [[Trnava|Trnavy]] presunutá 271. divízia ľudových granátnikov, ktorá obsadila celé [[Ponitrie]]<ref name="Plevza, s. 334-335"/>. Velil jej generálmajor [[Martin Bieber]].
 
[[7. október|7. októbra]] [[1944]] na Slovensko priletel gen. [[Rudolf Viest]], ten prevzal velenie 1. československej armády na Slovensku. Na Slovensko priletel aj vládny delegát pre oslobodené územie minister [[František Němec]] s cieľom prevzať politickú moc. SNR jednoznačne odmietla tieto zámery československej vlády v Londýne a vyslala do Londýna svoju delegáciu, aby rokovala o slovenskej otázke s prezidentom [[Edvard Beneš|Edvardom Benešom]]. [[7. október|7. októbra]] pristálo na letisku [[Tri Duby]] 6 amerických [[B-17]], ktoré priviezli zásoby vojenského a zdravotníckeho materiálu a zobrali späť 5 francúzskych občanov a 25 amerických a anglických letcov, ktorí boli zostrelení nad oblasťou a podarilo sa im dostať na povstalecké územie.
 
[[Súbor:Kanon88.jpg|náhľad|vľavo|Jeden z povstaleckých {{mm|88|m}} kanónov bol použitý i pri obrane mostov cez [[Hron]]]]
Po ťažkom boji s jednotkami 4. a [[Tretia taktická skupina (počas SNP)|3. taktickej skupiny]] a partizánmi, podporovaných pancierovým vlakom i letectvom, jednotka Schill obsadila [[3. október|3. októbra]] [[1944]] [[Žiar nad Hronom]], zaistiac si tak nezničené mosty cez [[Hron]] a rýchlo postupovala na [[Zvolen]]. 2. časť [[skupina Schill|skupiny Schill]] súčasne postupovala od [[Oslany|Oslian]] smerom na [[Žarnovica|Žarnovicu]], zlomila odpor jednotiek 3. taktickej skupiny a [[27. september|27. septembra]] obsadila Žarnovicu, Novú Baňu a začala postupovať na [[Banská Štiavnica|Banskú Štiavnicu]]. Keďže veliteľstvo 1. československej armády na Slovensku už nemalo zálohy, jednotky 3. taktickej skupiny stiahlo z oblasti Banskej Štiavnice, ktorá padla do rúk Nemcov [[9. október|9. októbra]] [[1944]]. Jednotky 3. taktickej skupiny potom pri [[Hronská Dúbrava|Hronskej Dúbrave]] posilnili obranu najkratšieho smeru na letisko [[Tri Duby]]<ref name="Dejiny SNP s. 598"/>. 4. októbra prisunuli do oblasti smerom od Zvolena povstalci vlak s 1000 neozbrojenými mužmi, keďže už v tej dobe panoval nedostatok zbraní. Tí mali postupne prevziať zbrane od bojujúcich jednotiek a vystriedať ich. V oblasti práve prebiehali silné boje a vlak zostal stáť v Starej Kremničke, kde po ňom nemecké jednotky spustili paľbu z ťažkých guľometov a mínometov. Časť mužstva sa v panike rozutekala a transport sa nakoniec na pomoc 4. taktickej skupine nedostal.
 
=== Záverečný útok a likvidácia povstaleckej armády ===
 
Zmenšená aktivita na nemeckej strane frontu bola predzvesťou záverečnému útoku na povstalecké územie. Do [[18. október|18. októbra]] sústredil [[Hermann Höffle]] [[2. brigáda SS Dirlewanger|brigádu Dirlwanger]] do priestoru [[Ružomberok]] – [[Martin (mesto na Slovensku)|Martin]], [[18. divízia tankových granátnikov SS Horst Wessel|divíziu Horst Wessel]] na líniu [[Jelšava (mesto)|Jelšava]] – [[Rimavská Sobota]] – [[Lučenec]], bojovú skupinu Wittenmayer do priestoru [[Kráľova Lehota]] – [[Liptovský Mikuláš]], bojovú skupinu Henrici do priestoru [[Poprad]] – [[Telgárt]], jednotky [[Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy|POHG]] do priestoru [[Kráľova Lehota]] – [[Ružomberok]] a jednotky Domobrany do priestoru [[Banská Štiavnica|Banskej Štiavnice]]. Generálny útok začal [[18. október|18. októbra]] [[1944]] zosilenným bombardovaním Banskej Bystrice, Liptovskej Osady a Brezna. Následne sa začal útok nemeckých pozemných síl. Vrcholilo aj bombardovanie propagandistickými letákmi. Skupina Schill obsadila toho istého dňa [[Krupina|Krupinu]] a skupina Heinrici zaútočila na [[Vernár]]<ref name="Dejiny SNP s. 598"/>. [[19. október|19. októbra]] vyrazila z Jelšavy divízia Horst Wessel a už o dva dni obsadila [[Revúca (mesto)|Revúcu]] a [[Muráň]]. Jedna časť ďalej postupovala na [[Červená Skala|Červenú Skalu]], a druhá na [[Tisovec (okres Rimavská Sobota)|Tisovec]]. Strate Červenej Skaly [[21. október|21. októbra]] nezabránilo ani nasadenie [[pancierový vlak|pancierového vlaku]] [[Pancierový vlak Masaryk|Masaryk]]<ref name="Dejiny SNP s. 598"/>. Útokom bolo ohrozené tylo jendotiek 2. taktickej skupiny v priestore [[Telgárt]]u. Povstalecké jednotky sa tu nachádzali v značnom stupni dezorganizácie a poľnými cestami ústupovali pozĺž úpätia [[Nízke Tatry|Nízkych Tatier]] cez [[Šumiac]] v smere na [[Heľpa|Heľpu]]. Bojová [[skupina Heinrici]] sa [[22. október|22. októbra]] spojila v [[Telgárt]]e s jednotkami divízie Horst Wessel. Do nemeckých rúk padol tiež [[Tisovec (okres Rimavská Sobota)|Tisovec]] a [[Rimavská Baňa]]<ref name="Dejiny SNP s. 598"/>.
 
 
== Hospodársky a kultúrny život na povstaleckom území ==
 
Vojenský [[priemysel]] a výrobu na povstaleckom území zabezpečovalo špecializované oddelenie vojenského priemyslu, ktoré viedol [[Miloš Marko]]. Medzi najvýznamnejšie podniky na povstaleckom území patrili najmä [[Železiarne Podbrezová|železiarne v Podbrezovej]], železničné dielne vo [[Zvolen]]e, podniky v [[Dolné Hámre|Dolných Hámroch]] a [[Slovenská Ľupča|Slovenskej Ľupči]]<ref name="Lacko, 2008">Lacko, M.: ''Slovenské národné povstanie 1944.'' Bratislava, Slovart, 2008, s. 159-160</ref>.
 
== Karpatsko-duklianska operácia ==
{{hlavný článok|Karpatsko-duklianska operácia}}
 
Hlavný vojenský plán s ktorým počítalo Vojenské ústredie predpokladal, že dve východoslovenské divízie, držiace okolo 100 kilometrový úsek frontu medzi nemeckými jednotkami v oblastiach severovýchodného Slovenska, otvoria Karpatské priesmyky a zápoľná armáda sústredená na strednom Slovensku bude toto územie v spolupráci s partizánskymi oddielmi brániť až do príchodu Sovietskej armády. Povstanie však vypuklo predčasne, keď ani jedna zo strán nebola na ozbrojený boj dôsledne pripravená. Vstup nemeckých vojsk na Slovensko už [[29. august]]a [[1944]] znamenal, že povstanie sa nebude vyvíjať podľa predstáv jeho organizátorov, hlavne po tom, čo [[31. august]]a začali nemecké vojská [[Operácia Kartoffelernte|odzbrojovať jednotky východoslovenskej armády]].
 
[[Súbor:Dukla Pass battle monument.jpg|náhľad|Tanky [[PzKpfw IV|Pz IV-F2]] a [[T-34|T-34/85]] v Duklianskom priesmyku]]
 
[[1. september|1. septembra]] prijal maršal [[Ivan Konev|Konev]] plukovníka [[Viliam Talský|Talského]]. O ich rozhovore Konev najprv telefonicky a potom písomne informoval [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalina]] a navrhol vyčleniť na pomoc povstalcom a partizánskemu hnutiu na Slovensku časť síl 1. a 4. ukajinského frontu k útoku na východné Slovensko. Stalin s týmto návrhom súhlasil a nariadil, aby najneskôr do piatich dní začali sovietske vojská ofenzívu v Karpatoch.
 
 
== Partizánsky boj ==
 
Po zániku 1. československej armády a prechode jej časti na [[Partizánska vojna|partizánsky spôsob boja]] dovtedy existujúce partizánske oddiely prichýlili množstvo povstaleckých vojakov, niektoré jednotky aj s dôstojníkmi vytvorili svoje vlastné partizánske oddiely. V prvých novembrových týždňoch roku [[1944]] museli partizáni čeliť sústredenému tlaku nemeckých jednotiek, ako aj dôsledkom rýchleho rozkladu povstaleckej armády, ako boli kolísajúca morálka vojakov a organizačné ťažkosti, ktoré ešte komplikovalo i zlé [[počasie]]. Tieto ťažkosti postihli najmä tie partizánske jednotky, ktoré bojovali na povstaleckých frontoch.
 
V tomto období sa [[1. československá partizánska brigáda M. R. Štefánika]] presunula od [[Krupina|Krupiny]] a [[Zvolen]]a cez [[Pohronie]], [[Považie]] a [[Orava (región)|Oravu]] do západnej časti [[Tatry|Vysokých Tatier]]. Oddiely [[1. čs. partizánska brigáda J.V. Stalina|1. československej partizánskej brigády J.V. Stalina]] bránili do konca októbra [[1944]] prístupy do dolín [[Veľká Fatra|Veľkej Fatry]] z [[Turiec (región)|Turca]] a potom väčšina z nich prešla na pohronskú stranu [[Nízke Tatry|Nízkych Tatier]]. [[Partizánska brigáda Jánošík]] z južného úseku povstaleckého frontu prešla na novú základňu v [[Nízke Tatry|Nízkych Tatrách]] severovýchodne od [[Brezno|Brezna]]. Náročné presuny urobila aj [[Partizánska brigáda Za slobodu Slovanov]], [[Brigáda kapitána Jána Nálepku]] a iné. V tejto dobe tiež došlo k poklesu počtu partizánov v jednotkách. V decembri [[1944]] sa však situácia stabilizovala a partizáni, ktorí sa medzi časom zorientovali, zvýšili aktivitu a začali podnikať partizánske akcie. Začiatkom roku [[1945]] boli partizánske oddiely rozmiestnené prakticky po všetkých slovenských horských oblastiach. Podľa dokumentov partizánskych štábov a 1. a 4. ukrajinského frontu sa v tej dobe na Slovensku nachádzali dva veľké partizánske zväzky, 17 brigád a 22 oddielov s celkovým počtom okolo 13 500<ref>{{Knižná referencia|autor=Plevza, V. a kolektív|názov=Dejiny Slovenského národného povstania 1944 - 5. zväzok|mesto=Bratislava|vydavateľstvo=Nakladateľstvo Pravda|strana= 385|rok=1985}}</ref> [[partizán]]ov (čo je však pravdepodobne dosť nadhodnotené číslo, pre to, že asi zahŕňa absolútny počet partizánov, ktorý inak dosť kolísal). Od [[1. november|1. novembra]] [[1944]] do [[19. marec|19. marca]] [[1945]] uskutočnili partizáni 168 diverzií na železniciach. Na východnom a strednom Slovensku následne koordinovali svoju činnosť s postupom sovietskych a česko-slovenských vojsk. Dôležité boli útoky partizánov v ceste [[Banská Bystrica]] – [[Staré Hory]] – [[Liptovské Revúce]] – [[Ružomberok]]. V [[Malá Fatra|Malej]] a [[Veľká Fatra|Veľkej Fatre]] to boli útoku na cestu [[Kraľovany]] – [[Vrútky]] – [[Martin (mesto na Slovensku)|Martin]] – [[Žilina]]. Pri bojoch na západnom Slovensku a postupe na [[Morava (región)|Moravu]] pomáhala [[2. československá partizánska brigáda J.V. Stalina]]. V súčinnosti s Červenou armádou partizáni obsadzovali a oslobodzovali mnohé dediny a mestá. Takáto činnosť hornonitrianskych partizánov vyvrcholila [[31. január]]a [[1945]] v boji o [[Liptovský Hrádok]], pri ktorom spolupracovali sso [[768. strelecký pluk|768. streleckým plukom]] Červenej armády s Československým armádnym zborom. V tej istej dobe partizáni [[oddiel Chruščov|oddielu Chruščov]] obsadili [[Čierny Balog]] a bránili ho pred nemeckými jednotkami až do príchodu sovietskych vojsk, pomohli tiež oslobodiť [[Brezno]]. Mnohé iné jednotky vyčkávali do priblíženia frontu a potom všetkými svojimi silami prerazili nemeckými pozíciami a spojili sa so Sovietskou armádou. Tak tomu bolo napríklad v noci z 13. na [[14. február]]a [[1945]] pri [[Tekovská Breznica|Tekovskej Breznici]], kde nemeckú obranu zdolala [[Nitrianska partizánska brigáda]]. Časť partizánov, ktorí sa prebojovali k Červenej armáde, absolvovala ďalší výcvik a na sklonku vojny potom vstúpila do [[Prvý česko-slovenský armádny zbor v ZSSR|1. česko-slovenského armádneho zboru]].
 
{{hlavný článok|Partizánska republika}}
 
=== Účasť ostatných národov ===
 
V partizánskych a povstaleckých jednotkách na Slovensku bojovali okrem [[Slováci|Slovákov]] a [[Česi|Čechov]] i [[ZSSR|sovietski občania]], [[Bulhari]], [[Poliaci]], [[Juhoslávia|Juhoslovania]], [[Francúzi]] (vyznamenali sa napr. v bojoch o [[Strečno (obec)|Strečno]]), [[Židia (etnikum)|Židia]], [[Nemci]], [[Maďari]], dokonca aj niekoľko [[Angličania|Angličanov]] a [[Spojené štáty|Američanov]] – celkovo antifašisti vyše 20 národov; aj z tohto dôvodu niektorí historici, ako napríklad [[Anton Špiesz]], spochybňujú názov „Slovenské národné povstanie“. Takáto interpretácia je však nepresná. Hlavnú bojovú zložku povstania tvorila povstalecká armáda, pozostávajúca z približne 60 000 vojakov, ktorých prevažná väčšina boli Slováci.
 
 
== Pád Prvej slovenskej republiky ==
 
Pronemecký režim na čele s [[Jozef Tiso|Jozefom Tisom]] v [[Bratislava|Bratislave]] po prážke SNP aj naďalej zostával pri moci. Sám Tiso poslal [[Hitler]]ovi telegram, v ktorom vzdával vďaku za pomoc pri potlačení povstania a o niekoľko dní v [[Banská Bystrica|Banskej Bystrici]] udeľoval vyznamenania nemeckým vojakom, ktorí sa pri bojoch vyznamenali.
 
=== Oslobodenie Slovenska ===
[[Súbor:WWII Southern Central Europe 1944-1945.svg|náhľad|Postup sovietskych vojsk cez územie Česko-Slovenska]]
 
V tej dobe už Červená armáda – konkrétne 2. ukrajinský (pod velením [[Rodion Jakovlevič Malinovskij|Radiona Malinovského]]) a 4. ukrajinský front (pod velením [[Andrej Jeriomenko|Andreja Jeriomenka]]), [[Prvý česko-slovenský armádny zbor v ZSSR|1. česko-slovenský armádny zbor]] a rumunská 1. a 4. armáda bojovali na území Slovenska. Proti nim stáli menej početné nemecké jednotky – 1. tanková (pod velením generála [[Gotthard Heinrici|Gottharda Heinriciho]]) a 8. armáda (pod velením generála [[Otto Wtihler|Otta Wtihlera]]) a kráľovská maďarská 1. armáda. Tie tiesnené nepriateľom pozvoľna ustupovali hornatým terénom severného a východného Slovenska. Na prelome rokov [[1944]] a [[1945]] sa rozpútali tvrdé boje na juhovýchodnom Slovensku po ktorých boli oslobodené [[19. január]]a [[1945]] [[Košice]].
 
== Vojnové zločiny ==
=== Nacistické zločiny ===
 
Ani po potlačení povstaleckej armády sa Nemcom nepodarilo zlikvidovať celé hnutie slovenského odporu. Partizánske jednotky sa s rôznymi úspechmi zachytili v horských oblastiach po celej krajine a neustále pôsobili v nemeckom tyle ťažkosti. Nemecké velenie sa na potlačenie [[partizánska vojna|partizánskej vojny]] rozhodlo použiť všetky dostupné opatrenia. Medzi najbrutálnejšie praktiky patrili odvetné akcie proti podhorským dedinám, ktoré podporovali partizánov. Pri väčšine týchto akcií však umierali najmä civilisti. Nemecké jednotky a spolu so slovenskými kolaborantami vypálili 95 slovenských obcí a samôt.
 
Po obsadení Kremnice 6. októbra, nacistické jednotky spolu s [[Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy|POHG]] prenasledovali a vraždili účastníkov povstania. Po vojne bol v [[Turček (okres Turčianske Teplice)|Dolnom Turčeku]] nájdený masový hrob s 182 telami, mnohí iní boli zavraždení vo [[Zvolen]]e, kde po obsadení 26. októbra celý týždeň nacisti vraždili zaistených obyvateľov v miestnej väznici. Neskôr zatýkanie a vraždy pokračovali v decembri a januári 1945, po vojne bolo v najmenej 6 masových hroboch v meste a okolí nájdených 128 popravených.
 
28. októbra 1944 príslušníci [[Einsatzgruppen|Einsatzkommando 14]] prinútili 27 kriminálnych väzňov a 3 rasovo prenasledovaných aby sa obliekli do civilných šiat, potom ich doviezli automobilmi do [[Mičinská dolina|Mičinskej doliny]], kde ich zastrelili. Po oficiálne nariadenej exhumácii mŕtvych tiel 9. novembra prisúdili zločin partizánom.<ref>Tóth D.: ''Tragédia slovenských Židov / Materiály z medzinárodného sympózia Banská Bystrica 25.-27. marca 1992.'' ISBN 80-85306-04-2 Banská Bystrica: Datei, 1992. s. 204</ref>
 
[[29. október|29. októbra]] 1944 nacisti prepadli osadu [[Mladoňov]], kde boli prechodne ubytovaní partizáni. Partizáni po boji, v ktorom padli traja z nich, ustúpili do hôr. Nacisti následne postrieľali mužov a vyrabovali a následne aj podpálili 13 chalúp aj s hospodárskymi stavbami.<ref>Varsik M.: ''Odkážte mojej materi'' Bratislava, Smena, 1984. s. 24</ref>
21. novembra vtrhli nemecké jednotky do [[Tisovec (okres Rimavská Sobota)|Tisovca]], kde postrieľali 14 rómskych mužov, 67 žien a detí odvliekli do Kremničky, kde ich popravili. 26. novembra vypálili nemecké jednotky [[Bačkov (okres Trebišov)|Bačkov]], zhorelo 112 domov.
 
[[3. december|3. decembra]] [[1944]] deportovali nacisti 56 obyvateľov dediny [[Selec]] ako rukojemníkov obvinených zo spolupráce s partizánmi po tom, čo nemecké jednotky neboli schopné lapiť partizánov v [[Považský Inovec|Považskom Inovci]]. 50 z nich bolo nakoniec transportovaných do [[koncentračný tábor|koncentračného tábora]] [[Koncentračný tábor Sachsenhausen|Sachsenhausen]]. Odtiaľ sa dostali aj do iných táborov, kde postupne 45<ref>Šišovský, J.: ''Zahynuli v táboroch smrti.'' Ročenka odbojárov 2007 ISBN 80-969517-0-X, Bratislava, 2006, s. 118-119</ref> z nich zahynulo v dôsledku zlého zaobchádzania, hladu alebo bombardovania.
 
12. decembra bolo v Brezne zastrelených 31 osôb. 23. decembra pobili nacisti v obci Slatina 56 Rómov.
 
V [[január]]i [[1945]] jednotka [[Waffen-SS]] v [[Čierny Balog|Čiernom Balogu]] nahnala 60 [[Rómovia|Rómov]], medzi nimi aj ženy a deti, do dvoch chatrčí, do ktorých potom cez okná strieľali zo [[samopal]]ov. Nakoniec obidve chatrče zapálili. Všetci nahnaní tam zhoreli<ref>Ďurica M.S. 2003. Dejiny Slovenska a Slovákov, Bratislava: Lúč, 2003. s. 531</ref>. (Podľa iných údajov sa stal incident 14. novembra 1944)
 
[[Súbor:Nemecka10Slovakia3.JPG|náhľad|Pamätník pri vápenke v Nemeckej]]
Medzi 4. až [[11. január]]om [[1945]] v [[Ráztoka (dolina)|Ráztockej doline]] pri obci [[Nemecká (okres Brezno)|Nemecká]] strelnou ranou do tyla zavraždili najmenej 400 <ref>Baranová, D.: ''Pred bránami pekla''. Banská Bystrica 1996, s. 76. in Fremal, K.: ''Slovenská republika po 29. auguste 1944'' zo zborníka Slovenská republika 1939-1945 očami mladých historikov</ref> zaistených partizánov, povstalcov a [[Židia (etnikum)|Židov]], mŕtve telá padali priamo do horiacej pece vápenky, čo neskôr znemožnilo určiť presný počet zavraždených. Podľa viacerých starších prameňov, zakladajúcich sa najmä na svedectvách vrahov a dokladoch z banskobystrickej väznice, mohlo takto byť zavraždených asi 800 – 900 ľudí<ref>Ďurica M.S.:'' Dejiny Slovenska a Slovákov.'' Bratislava: Lúč, 2003. s. 530</ref>. Túto popravu vykonali príslušníci SD a [[Einsatzkomando 14]].
 
5. januára obesili maďarskí fašisti v [[Košice|Košiciach]] 12 ľudí. Do konca vojny bolo v meste popravených asi 600 – 700 ľudí.
 
=== Zločiny spáchané povstaleckou armádou a partizánmi ===
 
Zločiny však boli páchané aj [[partizán]]mi či niektorými povstaleckými jednotkami. Išlo najmä o vraždy a útoky na nemecké obyvateľstvo, katolíckych kňazov a predstaviteľov [[Slovenská republika (1939 - 1945)|vojnovej Slovenskej republiky]]. Celkovo si vyžiadali asi 2 400 ľudských životov. Tieto nevyprovokované akcie sa odohrávali v prevažnej miere iba vo vnútri povstaleckého územia a na rozdiel od akcií nacistov nemali systematický charakter ani podporu povstaleckého velenia. Niektorí povstaleckí či partizánski velitelia boli za zločiny stíhaní ešte počas povstania. Po vojne však už žiadne väčšie vyšetrovanie neprebehlo.
 
[[27. august]]a [[1944]] partizáni a vojaci po obsadení [[Ružomberok|Ružomberku]] zastrelili asi sto nemeckých vojakov a zajali 67 príslušníkov [[Deutsche Partei]], ktorých na noc uväznili a na druhý deň ráno spolu s ďalšími asi 20 uväznenými ružomberskými civilmi, ktorých obvinili s kolaborácie s nacistami, odvliekli do priestoru [[Podsuchá]] – [[Biely Potok (Ružomberok)|Biely Potok]], kde ich zastrelili. Išlo o prvú masovú vraždu na území [[Prvá Slovenská republika|Slovenskej republiky]]. Podľa iných prameňov bolo povraždených 146 osôb. [[Byt]]y povraždených občanov [[Ružomberok|Ružomberka]] povstalci [[lúpež|vyrabovali]]<ref>Ďurica M.S.: Dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava: Lúč, 2003. s. 485</ref>.
 
[[30. august]]a zlikvidovali partizáni vo [[Vyhne|Vyhniach]] prázdny tábor detí z vybombardovaných rodín z [[Porúrie|Porúria]] aj s vychovávateľkami.<ref>Špiesz A.: Ilustrované dejiny Slovenska. Bratislava: Perfekt, 2002. s. 229</ref>
 
[[Súbor:Sklené pamatnik DSV.JPG|náhľad|vpravo|Pamätník na mieste masového hrobu pri Sklenom.]]
 
[[21. september|21. septembra]] [[1944]] pri železnici vedúcej zo [[Sklené (okres Turčianske Teplice)|Skleného]] do [[Horná Štubňa|Hornej Štubne]] partizáni [[Leninský oddiel|Leninského oddielu]] [[1. československá brigáda J. V. Stalina|1. československej brigády J.V. Stalina]] [[guľomet]]mi a [[Granát (munícia)|granátmi]] zavraždili 187 mužov vo veku od 15 do 59 rokov a [[krádež|okradli]] ich mŕtvoly o cennosti. Išlo prevažne o slovenských občanov nemeckej národnosti zo [[Sklené (okres Turčianske Teplice)|Skleného]], ktorí sa vracali z prác na budovaní obranných zariadení pre povstalcov<ref>Ďurica M.S.: ''Dejiny Slovenska a Slovákov.'' Bratislava: Lúč, 2003. s. 501</ref>. Vyšetrovanie tohto zločinu najprv prerušili boje a neskôr i tabuizovanie počas komunizmu, takže jeho vinníci zostali nepotrestaní<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| priezvisko = Schvarc
 
== Zneužitie povstania ==
 
Po [[Február 1948|prevzatí moci komunistami]] začali predstavitelia [[KSČ|komunistickej strany]] systematicky falšovať fakty o povstaní. Neúmerne vyzdvihovali najmä prínos komunistických predstaviteľov odboja, ktorých prezentovali ako hlavných organizátorov a hybnú silu celého povstania. Všeobecne bagatelizovali občiansky odboj a partizánov ako celok priraďovali ku komunistickej strane. Ďalej tiež neúmerne vyzdvihovali rolu partizánov v povstaní, príslušníkov a najmä velenie [[1. česko-slovenská armáda na Slovensku|1. česko-slovenskej armády na Slovensku]] označovali za buržoáznych stúpencov exilovej vlády v Londýne a ich činnosti systematicky prikladali vedľajší význam. I preto je dodnes SNP mnohými považované za komunistické povstanie.
 
== Polemika o SNP ==
 
Slovenské národné povstanie je kritizované rôznymi skupinami spoločnosti. Niektorí nepovažujú názov „Slovenské národné povstanie“ za celkom správny, pretože sa na ňom nezúčastnil celý národ, ako tomu bolo napríklad v [[Protifašistický odboj v Juhoslávii|Juhoslávii]]. Ďalej pripomínajú, že povstalci spolu s partizánmi, demokratickým odbojom, komunistami a na Beneša orientovaným odbojom nepredstavovali veľmi výraznú čiastku slovenského národa.<ref>[[Anton Špiesz|Špiesz, A.]]: ''Ilustrované dejiny Slovenska.'' Bratislava, Perfekt, 2002. s. 232</ref> Väčšina historikov sa však zhoduje na tom, že označenie ''národné'' je namieste, najmä preto, že povstanie prinieslo Slovákov z porazeného tábora štátov Osi medzi Spojencov ako celý národ, čím výrazne zlepšilo jeho politické vyhliadky v povojnovom období. Historik [[Ivan Kamenec]] tiež poznamenáva, že: „''Povstanie neodmietlo slovenskú štátnosť ako takú, len jej podobu vo forme totalitného vazala nacistického Nemecka.''“<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| priezvisko = Uličianska
== Povstanie v kultúre, umení a vo filme ==
=== Filmy ===
V [[august]]e [[1944]] nakrúcali filmári v okolí [[Brezno|Brezna]] a [[Banská Bystrica|Banskej Bystrice]] folklórny film ''Hanka sa vydáva''. Po vyhlásení SNP sa filmový štáb rozhodol prerušiť nakrúcanie a pripojiť sa k povstaniu. Režisér [[Paľo Bielik]], kameraman [[Karol Krška]], zvukový majster [[J. Plavec]] a, asistent kamery [[V. Richter]] a asistent produkcie A. Sekula nakrútili počas SNP dokumentárne zábery z prvých dní povstania, mobilizácie, bojových akcií a života v tyle armády. Po prechode povstania do hôr ukryli nafilmovaný materiál na cintoríne v [[Poniky|Ponikách]]. Ten sa bohužiaľ z väčšej časti v dôsledku počasia a poveternostných podmienok znehodnotil. Po skončení vojny použil Paľo Bielik zachovanú časť materiálu pri tvorbe dokumentárneho filmu ''Za slobodu''. Časť dokumentárnych záberov SNP tiež nafilmoval sovietsky kameraman [[Michail Mojsejevič Glider|M. Glider]] v období od [[26. september|26. septembra]] [[1944]] do [[12. február]]a [[1945]]. Zábery boli neskôr použité vo filme režiséra V. Kopalina ''Oslobodené Československo''.
 
V [[august]]e [[1944]] nakrúcali filmári v okolí [[Brezno|Brezna]] a [[Banská Bystrica|Banskej Bystrice]] folklórny film ''Hanka sa vydáva''. Po vyhlásení SNP sa filmový štáb rozhodol prerušiť nakrúcanie a pripojiť sa k povstaniu. Režisér [[Paľo Bielik]], kameraman [[Karol Krška]], zvukový majster [[J. Plavec]] a asistent kamery [[V. Richter]] a asistent produkcie A. Sekula nakrútili počas SNP dokumentárne zábery z prvých dní povstania, mobilizácie, bojových akcií a života v tyle armády. Po prechode povstania do hôr ukryli nafilmovaný materiál na cintoríne v [[Poniky|Ponikách]]. Ten sa bohužiaľ z väčšej časti v dôsledku počasia a poveternostných podmienok znehodnotil. Po skončení vojny použil Paľo Bielik zachovanú časť materiálu pri tvorbe dokumentárneho filmu ''Za slobodu''. Časť dokumentárnych záberov SNP tiež nafilmoval sovietsky kameraman [[Michail Mojsejevič Glider|M. Glider]] v období od [[26. september|26. septembra]] [[1944]] do [[12. február]]a [[1945]]. Zábery boli neskôr použité vo filme režiséra V. Kopalina ''Oslobodené Československo''.
 
Ďalšie dokumentárne filmy o SNP: ''Sú osobne zodpovední I.'' a ''II.'' (1946), ''Slovenské ráno'' (1949), ''Tokajík'' (1960), ''Ján Šverma'' (1970), ''Frontové divadlo'' (1974), ''Povstaleckí letci'' (1974), Muži z B-17 (1991). K téme SNP sa v rôznych obdobiach vracali viacerí slovenskí scenáristi a režiséri dokumentaristi, ako napr. Vlado Kubenko, Martin Slivka, Rudo Urc, Stanislav Barabáš a iní.