Ján Radomil Kvačala: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d Bot: Odstránenie 2 odkazov interwiki, ktoré sú teraz dostupné na Wikiúdajoch (d:q3509150) |
d typo, replaced: . → ., avšak → ale, 1910 - 1 → 1910 – 1 (4), - → – (4), je pravdou → je pravda |
||
Riadok 3:
== Život ==
Narodil sa v Báčskom Petrovci v učiteľskej rodine. Rodičia pochádzali však zo Slovenska; otec z Beckova a matka z rodiny Godrovcov. Terézia Godrová bola dcéra Jozefa Godru, rodáka z Bohuníc, ktorý od roku 1830 pôsobil 42 rokov ako učiteľ a kantor – levita v slovenskom evanjelickom a. v. cirkevnom zbore v Laliti. Bol bratom Samuela Godru, evanjelického farára v Stredných Plachtinciach a Michala Godru, profesora na nižšom evanjelickom cirkevnom gymnáziu v Novom Vrbase, známych spisovateľov a národných dejateľov.
Po ľudových školách v rodnom Petrovci študoval na Gymnáziu v Sarvaši. Svoje zážitky s tohto obdobia opísal neskôr v článku Z gymnázia na vysoké školy.
Po maturite začal v septembri [[1880]] študovať na Teologickej akadémii v Bratislave, pričom filologické štúdia absolvoval na Kráľovskej akadémii. Šesťsemestrálne teologické štúdium ukončil filozofickou úvahou, publikovanou v maďarčine
Ako evanjelický teológ prof. Kvačala počas svojho života postupne prechádzal od polemiky s katolíkmi do výmeny názorov s českými kritickými realistami a nakoniec so slovenskými liberálmi (Prúdy). Pre svoje povahové vlastnosti sa zvlášť po návrate na Slovensko dostával často do kontroverzie s okolím. Aj pri rozhodovaní o jeho pedagogickom pôsobení na Univerzite Komenského v Bratislave nerozhodovali iba politické príčiny, ale on sám napokon ponuku odmietol z osobných dôvodov. Žil sám a ako sám hovoril, jeho jediná láska sa stála rehoľníčkou.
Kvačala bol uznávaným odborníkom v oblasti histórie pedagogiky a naslovovzatým znalcom dejín európskej reformácie. Bol skutočným Európanom. Písal a hovoril viacerými jazykmi. Publikoval veľa, najmä však v zahraničí. Na Slovensku bol známy najmä v evanjelickom prostredí, ale je
== Dielo ==
Popri svojich odborných predmetoch, latinčine, gréčtine, maďarčine, nemčine, vyučoval v Bratislave aj slovenčinu. Pedagogická prax zrejme spôsobila, že téma jeho dizertačnej práce sa stala iba prvým ohnivkom vo veľkej reťazi spisov, úvah a článkov venovaných J. A. Komenskému. Cenným prínosom bolo už to, že zostavil bibliografiu novšej literatúry o Komenskom a publikoval ju česky, nemecky a maďarsky. Počas svojho vtedajšieho bratislavského pôsobenia v ďalších prácach skúmal vzťahy Komenského k významným osobnostiam, ako bol filozof F. Bacon, Rákociovci a vizionár Mikuláš Drábik. Ku Komenskému sa často vo svojej vedeckej tvorbe vracal. Možno povedať, že bol najvýznamnejším slovenským komeniológom. Napísal Drobnosti o rodisku a mladosti Komenského a k 300. výročiu jeho narodenia v ''Evangelikus egyház és iskola'' príspevok Comenius a informoval o založení medzinárodnej spoločnosti Comenius. V roku spomenutého jubilea ([[1892]]) napísal svoju najväčšiu prácu o Komenskom "''Johann Amos Comenius, sein Leben und seine Schriften''", ktorá sa stretla s pozitívnym ohlasom. Toto dielo je medzníkom v bádaní o Komenskom. V nemčine je aj jeho práca D. J. Jablonsky und Grosspolen zostavená z dodatkov ku Komenského korešpondencii. Edícia Komenského korešpondencie vychádzala vo viacerých zväzkoch v rokoch [[1897]] – [[1901]]. V roku 1897 začal vydávať dokumenty o J. A. Komenskom. Prvý zväzok bol zostavený z korešpondencie. V tom istom roku mal v [[Petrohrad]]e prednášku Komenský a Rousseau – dvaja horlivci v histórii výchovy, ktorá vyšla nemecky, česky a slovensky. V Monumenta Germaniae Paed. (zv. 26, 44 s. a zv. 32, 395 s.) publikoval svoju prácu, ktorá mala pôvodne názov: Die paedagogische Reform des Comenius in Deutschland bis zum Ausgange des XVII. Jahrhunderts. Aj počas svojho pôsobenia v Rusku pokračoval vo vydávaní prameňov ku Komenskému. V Aktoch jurjevskej univerzity mu v roku [[1909]] vyšli Analecta Comeniana (178 s.) V roku [[1910]] sa začal projekt vydávania zobraných spisov Komenského a všetkých prameňov týkajúcich sa tohto obdobia. Kvačala sa stal hlavným redaktorom a prispievateľom do tejto edície. Zo súborných spisov vyšlo v rokoch 1910
== Komenský a Slováci ==
V Turčianskom Svätom Martine v roku [[1914]] vyšlo v slovenčine jeho dielo Komenský. Jeho osobnosť a jeho sústava vedy pädagogickej. Išlo mu o objasnenie a prehľad pedagogických teórií Komenského. Ako historická práca je svedectvom o tom ako možno konfesionálny pohľad povýšiť na hodnotiaci princíp pre skúmanie národných a všeobecných dejín. Úsilia protestantských politikov, osobností ale aj mocností (Švédsko, Holandsko, Sedmohradsko, atď.) o zmenu pomeru síl v reformáciou rozdelenej Európe majú jednoznačné sympatie, pretože sú zamerané proti „nepriateľom Božieho ľudu“
V kapitole o zásadnom povznesení sa nad národné a cirkevné medze Kvačala pripisuje Komenskému iniciatívu na utvorenie medzinárodnej spoločnosti pod názvom Secta heroica, ktorá sa mala zameriavať aj na výchovu a svetonázorové formovanie mládeže na panovníckych a aristokratických dvoroch, a „tak podľa vzoru jezuitov utvoriť spoločnosť bojovnú proti nim“ Veľmi opatrne s otázkou píše Kvačala o možných kontaktoch Komenského s rozekruciánmi. Vzťah Komneského k myšlienke pansofie je iste veľmi zložitý a ani Kvačala ho v monografii neobjasnil, no jasne ukázal, že Komenský sympatizoval s týmto nadkonfesionálnym hľadaním poznania a pravdy, ale neopúšťal rámec vierouky svojej cirkvi
Opisujúc pokus o reformu švédskeho školstva Kvačala objektívne priznáva príčiny neúspechu Komeského, ktoré spočívali v jeho prokalvínskej orientácii, čo bolo pre jeho pozývateľov neprijateľné. Vôbec patrí k prínosom tejto útlej knižočky, napriek dosť neprehľadnej štruktúre, že vytvára obraz o konfesionálnom pozadí viacerých mocenských aktivít vtedajšej Európy.
Riadok 29:
Kvačala sa usiluje na obmedzenom priestore zhrnúť čo najviac z diela a života Komenského. Prehľadne opisuje jeho didaktiku výučby, ciele výchovy, a základný princíp výučby, ktorým je prirodzenosť. Informuje o Komenského zásadách všeobecnej a špeciálnej metodiky. Pri disciplíne cituje veľkého pedagóga: „údery a hnev sa pri takej svätej veci, ako je výchova, nemajú dopustiť; ale ak sa predsa použijú, nech sa tak stáva, aby to žiaci pripisovali nie hnevu a nenávisti, ale starosti o ich blaho“. Kniha vystihuje Komenského ako génia na poli vedy, ale aj ako človeka v praxi zmietaného politickou realitou a ovládaného vizionármi bez racionálnych pohnútok.
Už v rokoch [[1890]]
== V Estónsku ==
V roku [[1893]] prijal Kvačala pozvanie evanjelickej teologickej fakulty v dnešnom estónskom Tartu (vtedy Jurjev alebo Dorpat). Tam sa jeho vedeckej práci na poli histórie, literatúry, filozofie a filológie podstatne rozšírili obzory. Veľa cestovala. Navštívil skoro všetky významné európske knižnice a archívy. Absolvoval aj cestu do [[Spojené štáty|USA]]. Všade si dopĺňal údaje aj o Komenskom. V Tartu prednášal po nemecky ale od roku [[1916]] aj po rusky. Počas svojho ruského pobytu sa venoval aj osobnosti D.E. Jablonského, duchovného a dôverníka pruského kráľa, ktorý bol Komenského vnukom. Pruskej problematiky sa dotýkajú aj jeho práce Eine böhmische Gesandtschaft in Berlin 1723 a Nitrianski evanjelici u pruského kráľa roku [[1734]], ktoré uverejnil v Cirkevných listoch (1896). Pre svoj európsky nadhľad a pre svoju otvorenosť a schopnosť písať vo viacerých jazykoch bol Kavačala napádaný a obviňovaný z nevery svojmu slovenskému pôvodu a to najmä preto, že svoje meno písal aj maďarským pravopisom. Na svoju obranu napísal osvedčenie o sebe. Jeho dve dlhé študijné cesty do Talianska a mnohoročný pobyt v Rusku urobili z neho protestanta schopného chápať katolicizmus aj pravoslávie. O svojich dojmoch napísal tri Listy z Ríma (Cirkevné listy, 1898), ale do katolícko-protestantskej polemiky sa pustil v prvom a druhom Doslove k Listom z Ríma, kde reagoval na príspevok F. R. Osvalda o stanovisku katolíckej cirkvi k Janovi Husovi, publikovaný v Literárnych listoch.
Kvačala bol členom aj Maďarskej historickej spoločnosti (Magyar történelmi társulat Budapest) a Kráľovskej českej spoločnosti náuk. V rokoch 1916
== Dejiny reformácie ==
Riadok 46:
Vznik nových definovaných vierovyznaní – konfesií spôsobili nariadenia uhorského snemu (zvlášť zákon 5. z roku 1548), ktoré nariadili, aby sa náboženstvo v krajine vrátilo k pôvodnej svojej forme. Autor v tejto súvislosti rozoberá Confessio pentapolitana a Confessio montana, ktorého formulácie neboli iba prostým kompromisom s katolicizmom, ale odrážali aj búrlivú domácu a medzinárodnú politickú situáciu. Spolu s Ribinim chváli Kvačala závery Trnavskej synody z roku 1560, ktorá podľa nich zostavila krátke a vzorné učenie katolíckej cirkvi, ktoré keby bolo v takej podoby existovalo predtým, „cirkev katolícka nebola by bývala vystavená takým nápadom a hanobeniam, aké sa ešte vždy opakujú“. Tridentský koncil a jeho aplikácia motivovali arcibiskupa Mikuláša Oláha k zvolaniu ďalšej synody do Trnavy (1564), na ktorú pozval aj tých duchovných, ktorých považoval za reformovaných. Tým, že pozvanie neprijali, zdá sa, že definitívne prerušili spoločenstvo s rímskou cirkvou, do ktorej sa formálne ešte počítali. Tridentský cirkevný snem, ale najmä veľmi radikálne šírenie kalvinizmu postupne obmedzovali až zastavili šírenie luteránstva v Uhorsku.
K vyšším organizačným celkom, podobným katolíckym biskupstvám, uhorskí luteráni dospievali postupne a zdá sa, že skôr s praktických dôvodov. Sedmohradskí Sasi mali už roku 1553 svojho superintendenta. Na našom území sa do svojej superintendencie (mattyúsföldi) združili najskôr luteráni maďarskej národnosti. Jej pokračovaním bol útvar, ktorý vytvoril evanjelický duchovný Peter Bornemissza na území ostrihomského arcibiskupstva. Zahrňoval slovensky a maďarský hovoriace senioráty bratislavskej, nitrianskej, tekovskej, novohradskej, hontianskej, gemerskej, ostrihomskej, komárňanskej, rábskej a mošoňskej stolice. Príčiny oddelenia maďarských luteránov od prevažne nemecko-slovenského prostredia vidí Kvačala v odlišnej liturgii (jazyk), ale aj v dogmatike, čo neskôr viedlo k odklonu týchto zborov ku kalvínom. Možno sa vážne domnievať, že vtedy došlo k prvej silnejšej vlne maďarizácie neprivilegovaných vrstiev na tomto území. Kvačala uvádza ako slovenský názov superintendecie
V kapitole o školstve a výchove upútajú závery synod (trenčianskej 1600, muránskej 1603 a gemerskej 1604), podľa ktorých môže s dovolením farára v zboroch kázať aj rektor školy. Veľmi jasne vidno aj skutočnosť, že veľkými mecénmi a patrónmi evanjelických škôl boli zemepáni. Pri hodnotení náboženskej literatúry v národných jazykoch upozorňuje Kvačala, že Slováci si prijatím existujúceho českého prekladu Svätého písma tento problém „vyriešili“ skôr ako Maďari, ktorí až koncom 16. st. mali hotový preklad biblie. Použitie biblickej češtiny ako bohoslužobného a literárneho jazyka Slovákov má zlomový význam v etnogenéze slovenského národa. Nemyslím však, že tento faktor pôsobil iba akceleračne. Vo vnímaní vlastnej identity mohol mať aj retardačný vplyv.
Veľmi zaujímavou časťou Kvačalových dejín je kapitola o náboženskom živote a cirkevnej disciplíne, kde okrem iného zo zlomku staršej rukopisnej práce o dejinách uhorských evanjelikov uvádza príklady, ako pomaly sa luteráni vzdávali katolíckych „obyčajov“. V niektorých zboroch sa slúžila omša s tradičným katolíckym kánonom,
Historika upútajú kapitoly Kvačalových dejín, kde píše o protihabsburských povstaniach, pretože sa v nich opäť stretneme s konfesionálnou interpretáciou dejín, ktorá je sčasti dodnes živá. Tieto vzbury proti panovníkovi, teda proti štátnej moci, je dosť problematické vysvetľovať ako boje za slobodu, aj keď motív náboženskej slobody bol iste spravodlivý, lebo už samotný začiatok týchto vzbúr, odňatie veľkého košického kostola, bol bojom o majetok s neuznávaním právnej reštitúcie. Kvačala niekoľkokrát uvádza, že tento kostol bol viac ako 50 rokov v rukách luteránov, čím nepriamo svedčí, že predtým bol katolícky. Keďže v tom období sa evanjelici organizačne úplne oddelili od rímskej cirkvi, prakticky stratili aj nárok na užívanie jej majetku. Problém bol však v uhorských pomeroch oveľa zložitejší, lebo hoci všeobecne platné právo uznávalo práva katolíckej cirkvi, bolo tu platné aj patronátne právo a to umožňovalo disponovať patrónovi (teda aj mestu) s majetkom určeným cirkvi. Treba priznať, že Kvačala sa usiluje stavovské povstania a aj obdobia mieru medzi nimi objektívne hodnotiť, aj keď nemožno necítiť jeho radosť, ktorú zdieľa so svojimi súvercami, z každého menšieho dosiahnutého úspechu (dohody, mieru, novej stavby) aj keď si sám uvedomuje, že išlo o provizória, ktoré nemohli mať v reálnych podmienkach dlhé trvanie. Stav luteránstva a evanjelickej cirkvi bol podľa Kavačalu najkritickejší po súdoch nad evanjelickými duchovnými v rokoch 1673
Veľmi pozoruhodná je kapitola venovaná rozvoju vnútorného života cirkvi. Kniha končí opisom Rákociho povstania a Ružomberskou synodou. Kvačalove Dejiny reformácie na Slovensku 1517-1711 mne osobne pomohli poodhaliť charakter slovenského (uhorského) protestantizmu a jeho najpodstatnejší rozdiel od jeho nemeckého zdroja. Pokiaľ nemecký protestantizmus bol od počiatku výrazne protirímsky a protipápežský, uhorský protestantizmus bol prevažne protiviedenský a protihabsburský, čo mu dávalo vždy náboj nelojality voči vládnej moci. Preto je celkom možné, že do slovenských dejín priniesli slovenskí protestanti takéto fenomény ako: samospráva, okolie a povstanie, transformované neskôr z boja za cirkevnú slobodu na národnú emancipáciu.▼
▲Veľmi pozoruhodná je kapitola venovaná rozvoju vnútorného života cirkvi. Kniha končí opisom Rákociho povstania a Ružomberskou synodou. Kvačalove Dejiny reformácie na Slovensku 1517
{{Biografický výhonok}}
|