V septembri [[2012]], Le Clézio cítil potrebu zasiahnuť do polemiky Richarda Milleta, ktorá sa rozvírila okolo jeho eseje s názvom „Langue fantôme, suivi de Éloge littéraire d’Anders Breivik“ ([[Slovenčina|slov.]] Dlhý fantóm, nasledujúciako Literárnypokračovanie chválospevLiterárneho chválospevu na Andersa Breivika). Le Clézio ohodnotil Milletovu esej ako „trúchlivý výplod“ a „odpudzujúcu“. Millet považuje zo svojej strany J.M.G. Le Clézia za príklad „postliteratúry“, ktorý upadá a pokračuje, že „jeho štýl je tiež tak hlúpy ako naivná je jeho vízia svetového manicheizmu a jeho romány zbavené prvku rozprávania.“ V jednom rozhovore to upresnil: „Nie som anti-Le Clézio. Myslím si, že jeho syntax je hlúpa, to znamená, že trochu „gnan-gnan“, že je presným odrazom jeho myslenia, ktoré zachádza do propagandy, jednoduchého multikultúrneho myslenia, manichejského. Bieli, západniari, sú všetci strašní, ale Indiáni, atď., sú úžasní... Le Clézio je perfektný predstaviteľ tohto poklesu štýlu.“
