Jean-Marie Le Clézio: Rozdiel medzi revíziami

d
rozšírenie, wikilinky
(→‎Externé odkazy: formulácia)
d (rozšírenie, wikilinky)
 
==Polemika==
V septembri [[2012]], Le Clézio cítil potrebu zasiahnuť do polemiky Richarda Milleta, ktorá sa rozvírila okolo jeho eseje s názvom „Langue fantôme, suivi de Éloge littéraire d’Anders Breivik“ ([[Slovenčina|slov.]] Dlhý fantóm, ako pokračovanie Literárneho chválospevu na Andersa Breivika). Le Clézio ohodnotil Milletovu esej ako „trúchlivý výplod“ a „odpudzujúcu“. Millet považuje zo svojej strany J.M.G. Le Clézia za príklad „postliteratúry“, ktorý upadá a pokračuje, že „jeho štýl je tiež tak hlúpy ako naivná je jeho vízia svetového manicheizmu a jeho romány zbavené prvku rozprávania.“ V jednom rozhovore to upresnil: „Nie som anti-Le Clézio. Myslím si, že jeho syntax je hlúpa, to znamená, že trochu „gnan-gnan“, že je presným odrazom jeho myslenia, ktoré zachádza do propagandy, jednoduchého multikultúrneho myslenia, manichejského. Bieli, západniari, sú všetci strašní, ale Indiáni, atď., sú úžasní... Le Clézio je perfektný predstaviteľ tohto poklesu štýlu.“
 
==Prijatie kritiky a publika==
===Romány, novely===
Le Clézio začal byť známy už od roku [[1963]], kedy mu vyšla prvotina a dostal Renaudotovu cenu. Neskôr sa mu ušiel skutočný úspech po vyjdení zbierky „Mondo et autres histoires“ a hlavne románu „Désert“, ktorý vyšiel v [[1980]]. V roku [[1994]] ho čitatelia časopisu „Lire“ označili za najväčšieho žijúceho frankofónneho spisovateľa po [[Nathalie Sarraute]], [[Claude Simon]], [[Françoise Sagan]], [[Michel Tournier]] a [[Julien Gracq]].
 
Le Clézio je jeden z najprekladanejších francúzsky píšúcich spisovateľov na svete. Jeho diela boli preložené do nemčiny, angličtiny, katalánčiny, čínštiny, kórejčiny, dánčiny, španielčiny, gréčtiny, taliančiny, japončiny, holandčiny, portugalčiny, ruštiny, švédčiny.
 
===Romány, novely===
* ''Le Procès-verbal'', roman, Gallimard, « Le Chemin », Paris, 1963, 250 p. (prix Renaudot) Édition illustrée par Edmond Baudoin, Futuropolis, Gallimard, 1989
* ''Le Jour où Beaumont fit connaissance avec sa douleur'', nouvelle, Mercure de France, L'écharpe d’Iris, Paris, 1964