|
[[Súbor:Jedlik's electric-car.PNG|right|thumb|Jedlíkov model elektrického auta]]
'''Štefan Anián Jedlík''' ([[maďarčina|po maď.]] ''Jedlik Ányos István'') (* [[11. január]] [[1800]], [[Zemné]] ([[okres Nové Zámky]]) – † [[13. december]] [[1895]], [[Győr]]) bol [[Uhorsko|uhorský]] [[fyzik]].
== Pôvod ==
Podľa J. Tibenského: ''hoci vyrastal v maďarskom prostredí a maďarsky aj cítil, po svojich predkoch bol nesporne slovenského pôvodu, narodil sa na Slovensku (v Zemnom pri Nových Zámkoch), navyše začas účinkoval v Bratislave, preto...''. <ref>Tibenský, J.: Dejiny vedy a techniky na Slovensku, 1979</ref>
== Život ==
Štefan Anián Jedlík absolvoval [[Gymnázium|gymnaziálne]] štúdiá v [[Trnava|Trnave]] ([[1810]]–[[1813]]) a v [[Bratislava|Bratislave]] ([[1814]]–[[1817]]) a po vstupe do [[Benediktíni|benediktínskeho]] rádu ([[1817]]) pokračoval v štúdiách na rádovom lýceu v [[Győr]]i ([[1817]]–[[1820]]) a v Pannonhalme ([[1820]]–[[1822]], [[1823]]–[[1825]]), kde študoval [[Teológia|teológiu]]. Medzitým v roku [[1822]] získal doktorát [[Filozofia|filozofie]] na peštianskej [[Univerzita|univerzite]] a v školskom roku [[1822]]/23 vyučoval na benediktínskom gymnáziu v Győri. V roku [[1825]] ho vysvätili za [[kňaz]]a, celý svoj aktívny život však pôsobil ako profesor fyziky: v rokoch [[1825]]–[[1831]] na rádovom lýceu v Győri, [[1831]]–[[1840]] na kráľovskej akadémii v Bratislave a napokon v rokoch [[1840]]–[[1878]] na peštianskej univerzite.
Po svojom odchode na dôchodok žil v rádovom dome benediktínov v Győri. V rokoch [[1848]]/49 bol dekanom filozofickej fakulty a roku [[1863]]/64 aj rektorom univerzity. Od roku [[1858]] bol riadnym, od [[1873]] čestným členom Maďarskej akadémie vied.
Štefan Anián Jedlík zomrel [[13. december|13. decembra]] [[1895]] v Győri v Maďarsku.
Štefan Anián Jedlík bol vynikajúcim, vedecky aktívnym experimentálnym [[Fyzika|fyzikom]] a konštruktérom prístrojov, ktorý svojimi výsledkami sa najmä v oblasti skúmania elektromagnetických javov zaradil medzi najvýznamnejších vedcov 19. storočia. O svojich experimentoch len pramálo publikoval a väčšinu svojich prístrojov skonštruoval len ako demonštračné pomôcky, čím jeho objavy zostali väčšinou nepovšimnuté.
Dokázateľne už v rokoch [[1827]]–[[1829]], ako prvý na [[svet]]e skonštruoval [[model]] [[elektromotor]]a, v ktorom pevnú aj otáčajúcu časť tvorili [[elektromagnet]]y. Jeho „elektromagnetický rotor“ bol priekopnícky aj použitím [[ortuť]]ového [[komutátor]]a. V roku [[1842]] použil podobný motorček na pohon vozíka pohybujúceho sa na koľajniciach. V roku [[1861]], teda aspoň päť rokov pred [[Werner Siemens|Wernerom Siemensom]] popísal a použil princíp samobudenia na dyname vlastnej konštrukcie.
Úspešne sa zaoberal aj konštruovaním [[galvanický článok|galvanických článkov]] a [[akumulátor]]ov, pri ktorých aplikoval niekoľko pôvodných konštrukčných prvkov, napr. sieťovú elektródu. Jeho [[Batéria|batérie]] leydenských fliaš (neskôr rúrkových kondenzátorov vlastnej konštrukcie) boli prístrojmi na výrobu elektrických iskier extrémne veľkých dĺžok. Použil v nich zapojenie ([[1863]]), ktorého princíp multiplikácie sa dodnes využíva v [[Technika|technike]] vysokých napätí.
Unikátne parametre mali aj jeho prístroje na rezanie optických mriežok. Š. A. Jedlík skonštruoval ešte celý rad elektrotechnických a iných fyzikálnych prístrojov a demonštračných pomôcok. Medzi jeho skoré [[vynález]]y patrilo aj zariadenie na výrobu sódovej vody, ktoré sa stalo základom prvého takto zameraného podniku v [[Uhorsko|Uhorsku]] v roku [[1841]] a bolo tak jediným Jedlíkovým vynálezom, ktorý ešte počas jeho života našlo priemyselné uplatnenie.
==Referencie ==
{{referencie}}
== Iné projekty ==
{{Projekt|commonscat=Ányos Jedlik}}
| 